Riley & Julian | SK

osem

P O N D E L O K

Planéta Zem má približne 510 100 000 kilometrov štvorcových, no teplý slnečný lúč sa rozhodol žiariť práve do ľavého okna čierneho auta, čo zahrialo moje oči natoľko, až som ich jemne pootvorila. Hlasno som vydýchla a so slzami, ktoré sa nahromadili v mojich očiach, som otočila hlavou doprava. Autom sa rozľahol súzvuk môjho zívnutia a hlasného povzdychnutia, ktoré upútali pozornosť môjho hnedovlasého spoločníka. Odtrhol zrak od cesty, a pokým som si ja počechrala oči, on ma prepaľoval plnohodnotným pálivým pohľadom.

„Dobré ráno," pozdravil ma Julian, čo na mojej tvári vykúzlilo drobný – prebúdzajúci sa – úsmev. Snažila som sa vystrieť ruky čo najviac to išlo – v aute nízkej strechy to nebolo najľahšou záležitosťou – a keď som konečne ako-tak ponaťahovala končatiny a plnohodnotne sa usadila, ranný pozdrav som Julianovi opätovala.

„To si vôbec nespal, Julian?" opýtala som sa o zopár chvíľ neskôr. Julian pokrútil hlavou. Informácia o jeho nedostatku spánku ma vystrašila. Nie kvôli tomu, že bol vodičom nášho zájazdu a mohol spôsobiť haváriu, skôr som sa obávala o jeho zdravie a príčetnosť. „Čo to tam máš?"

Hľadela som na kus pokrčeného žltkastého papiera, ktorý sídlil na palubnej doske. Prirodzená zvedavosť preladila kontrolku v mojej hlave na zapnutú a ja som mala okamžitú chuť začať produkovať milióny otázok.

„Ehm, to je môj zoznam. Pokojne si ho pozri." Nezaváhala som ani minútu. Priam som skočila po zozname ako lev po svojej koristi. Nezaujímalo ma, ako detinsky musím pôsobiť, zvedavá povaha bude navždy zvedavou. „Wau, Julian, píšeš naozaj krásne."

Bola som si istá, že takto nejako chceli učitelia na základných školách, aby dopadlo písmo každého. Julianov krasopis sa zdal byť ďalšou dokonalosťou na jeho charaktere.

„Ďakujem, no myslím, že by s tebou učiteľky na základnej škole nesúhlasili. Mal som veľké množstvo času so zlepšovaním svojho písma, keďže už nejaký ten piatok nerozprávam a písmo bolo mojím jediným dorozumievaním sa."

„Prečo si vlastne začal...teda mám na mysli, prečo si prestal..."

„Rozprávať?" Krátko som hlavou pokývala dohora a následne dole. Konečne vyslovená otázka ma na hrudi ťažila už hodnú chvíľu, nebyť raňajšej nerozvážnej odvahy, nikdy by som sa nebola opýtala. „Začalo to v knižnici, aspoň myslím, nemám práve najlepšiu pamäť. Hľadel som na vysoké zlatovlasé dievča z mojej strednej školy, ktoré stratilo zrak pri havárií. Ponúkol som sa jej, že pre ňu budem čítať. Chcel som byť nápomocným, dúfal som, že ju tým neurazím. Vieš čo urobila? Len sa zasmiala, obišla ma, akoby som ani neexistoval a za sprievodu svojej paličky odišla z knižnice."

„Nemyslím si, že chápem, Julian..."

„Možno keby si ma nechala dohovoriť," nadhodil s ironickým úsmevom, čo ma prinútilo zadržať jazyk za zubami, i keď moje vnútro malo chuť pokladať mu milióny otázok. „To bol moment, kedy som si uvedomil, že slová niekedy nemajú žiadnu hodnotu. Radšej nerozprávať vôbec, ako kvôli svojím slovám cítiť prázdnotu. Bol som zmierený s tým, že nemám veľa priateľov, popravde to nie je nič nové v živote človeka s prívlastkom „divný," no fakt, že si ma nechcelo vypočuť ani slepé dievča bol poslednou kvapkou."

Ruky som si zopäla na hrudi a s hlbokým nádychom odtrhla pohľad od Juliana. Bála som sa, že pohľad nadmernej časovej dĺžky by bol príčinou slanej vody v mojich očiach.

„Nikto ma nepočúval, preto nemalo zmysel rozprávať..." objasnil napokon. "Nikto ma nepočúval, až pokým si neprišla ty, Riley. Ty si ma počula, aj keď som vôbec nerozprával."

„To je to najväčšie klišé, aké som kedy počula," zasmiala som sa, opierajúc si hlavu o mäkké sedadlo. Julian pokrútil hlavou a bez toho, aby čokoľvek povedal, a i napriek neschopnosti čítať myšlienky som vedela načo myslí – obrazne sa chytal za hlavu nad mojou detinskosťou, ktorá mu pokazila romantickú chvíľku. „Takže si sa v podstate urazil na celý svet?"

„Neurazil som sa. Nie som urážlivý."

„Práve v tomto momente si sa urazil, lebo som sa opovážila tvrdiť, že si urážlivý."

„To vôbec nie je pravda."

„Okej, ako myslíš."

Naďalej sa venoval ceste, čo mi naskytlo príležitosť rozlúštiť jeho krasopis. Začítala som sa do kúsku papiera s názvom Zoznam vecí, ktoré chcem stihnúť pred žltým domom na samom vrchu strany.

„Prečo ma nikdy niečo podobné nenapadlo? Julian, ty si génius!" vykríkla som nadšene, čím som mierne vystrašila pána vodiča. Julianovo telo sa striaslo, no rýchlosťou blesku sa vrátil do normálu.

„Génius by som bol, keby si tie veci pamätám, a tým pádom nemusím spísať. Budeš taká dobrá," začal Julian, jednou rukou sa škrabúc na zátylku a tou druhou silne zvierajúc volant, „a odškrtneš prosím bod číslo 1?"

Prikývla som a natiahla sa pre ceruzku, ktorú Julian vylovil z pravého – a zároveň i ľavého, keďže boli vrecká prepojené – vačku čiernej bundy.

BOD Č. 1 – utiecť zo žltého domu.

„Och, a tiež bod 2, prosím. Za ten vďačím tebe."

BOD Č. 2 – ukradnúť Adlerove auto.

„Technicky sme to auto neukradli," začala som nevinne. „Len sme si ho požičali, a keď nastane správna chvíľa, tak ho vrátime jeho majiteľovi."

Julian prikývol, i keď som mu v očiach dokázala vyčítať jasné pobavenie a akýsi nesúhlas s mojimi slovami. Prekrútila som očami a vyčerpane si podoprela ťažkú hlavu dlaňou. Cesta to bola pridlhá, v spoločnosti – nie tak celkom nemého – chlapca, ktorý sa ma po celý čas snažil prekabátiť svojou inteligenciou.

„Momentálne ideme splniť sedmičku." Až vtedy som si uvedomila, že ma Julian dosiaľ viedol do neznáma a moja hlúpa hlava by sa na to ani nebola opýtala. Niekedy sa nadmerná dôvera v ľudské tvory vypláca, inokedy pomenej...

Ihneď, ako to Julian dopovedal, môj zrak padol na skrčený kus papiera.

BOD Č. 7 – adoptovať si psa.

„Adoptovať si psa? Načo ti bude pes, Julian? Veď vieš, že ťa s ním do žltého domu nepustia."

„Vždy som chcel psa," ohradil sa Julian s odutou spodnou perou.

„Okej, som rozhodnutá," vyhlásila som po chvíli zamysleného ticha, ktoré si Julian vyložil ako nedostatok potrebných slov. „Chcem spoznať svojho otca. Pripíšem to na zoznam ako bod s číslom osem."

„To je všetko?"

„Nie tak celkom...je tu ešte niečo."

BOD Č. 9 – zmeniť si meno (pridať stredné meno).

„To myslíš vážne?"

„Smrteľne vážne. Timothy bude nadšený."

Timothy...

Chýbaš mi, Timy.

„Nie si hladná?" opýtal sa starostlivo Julian. „Môžeme niečo kúpiť, poprípade niekde zastaviť..."

„Vážne si nemyslíš, Julian, že by som odišla bez jedla?" pýtala som sa s iróniou v hlase a jednou rukou sa natiahla po batoh. „Čokoládové lupienky?"

• • •

Ahojte, vitajte späť pri príbehu Riley & Julian. Hádam máte krásny pondelok, aspoň sčasti tak krásny ako ja, a dúfam, že ste si užili novú kapitolu.

S písaním je to teraz komplikovanejšie, keďže som sa pustila i do iného projektu, no sľubujem Vám, že pondelkové a piatkové kapitoly sú isté!

P E E T K A