Riley & Julian | SK

šesť

N E D E Ľ A

Som oficiálne prvým členom žltého domu, ktorému sa nepodarilo vydržať v ňom ani týždeň. S posledným pohľadom na žltý dom som si povzdychla, sčasti ľutujúc moje opustenie tohto miesta, sčasti hľadiac vpred novým dobrodružstvám.

Budeš mi chýbať, žltý domček.

„Pripravená?" opýtal sa Julian, keď sa napokon ubezpečil, že každého jedného obyvateľa žltého domova zahalilo rúško tvrdého spánku.

„Pripravená," prikývla som, vkladajúc svoju ruku do Julianovej.

Ale myslím, že by sme mali začať pekne poporiadku, a to práve dôvodom, prečo som sa rozhodla opustiť moje dočasné útočisko.

„Nasleduj ma, Riley Morgensternová...alebo tu chceš stráviť celú svoju mladosť?"

Pokrútila som hlavou, stále neschopná slova. Moje nohy odrazu pôsobili ako špagety, ktoré mali už o niekoľko chvíľ prestať podporovať ťarchu môjho tela.

Riley, spamätaj sa!

„Poď, Riley," povedal napokon, ponúkajúc mi jeho dlaň. Zachytila som sa v poslednej chvíli, a s ďalším povzdychom, ktorý nabral do môjho života nový nádych, som hľadela do Julianových očí. Neprerušujúc náš očný kontakt mi pokynul hlavou, aby som ho nasledovala.

A ja som išla.

Bez akýchkoľvek pochybností.

Pre teba všetko, Julian.

Zastavil na križovatke, ktorá spájala úzku chodbu so súkromnou knižnicou. Tento bod by sa v detektívnom diele dal nazvať slepým, pretože osobu stojacu na tom mieste sa nedalo vidieť zo žiadneho exteriéru – nevidelo nás ani osadenstvo na záhrade, ba ani žiaden nový narušiteľ by nás nebol pobadal.

„Mám drobný zoznam vecí, ktoré chcem stihnúť predtým, ako ma sem zavrú na neurčito," hovoril, vyťahujúc z vačku pokrčený kus žltkastého papiera. „Chcem, aby si išla so mnou, Riley, a pomohla mi odškrtnúť každú jednu položku na zozname."

Stále som bola neschopná prevravieť. Jestvovala správna odpoveď na jeho neotázku?

„Zoznam? Aký zoznam? A...a to si myslíš, že nás nechytia?" vyjachtala som zo seba napokon. Sama som sa prekvapila môjmu hlasu, ktorý sa zmenil na nepoznanie. Nuž, obavy menia viac, ako len ľudí samotných...

„Chytia, určite nás chytia..." šepkal Julian. „...no aspoň prežijeme najkrajší týždeň v našich životoch. Čo ty na to?"

Nič.

Opäť zo mňa nevyšlo ani hlásky.

„Odchádzam dnes večer o jedenástej, Riley. Budem na teba čakať pätnásť minút, ak neprídeš...nuž, povedzme, že potom budem poznať tvoju odpoveď."

Jeho hlas mi rezonoval v ušiach.

Riley.

Keď vyslovil moje meno, celé moje vnútro sa zatriaslo napätím, ktoré jeho chrapľavý hlas vyvolával. Slová sú občas účinnejšie, ako si ich tvorcovia pripúšťajú.

Julian sa rozhliadol navôkol – snažiac sa ubezpečiť, že nás nik nepobadal – a s posledným pohľadom do mojich očí sa mi otočil chrbtom. Oprela som sa o stenu, ktorá ako-tak schladila horúčavu môjho tela, a s výdychom úľavy sa ľavý kútik rozhodol vybehnúť dohora.

„Vedela som to!" prehovorila som nakoniec so smiechom, keď komplikovanosť myšlienok konečne sadla na to správne miesto, čo prinútilo Juliana spomaliť kroky. „Vedela som, že nie si nemý."