Riley & Julian | SK

dvadsaťtri

S O B O T A

„Vidíš, Morgensternová?" začal Raphael posmešne, keď sme s Julianom dorazili k autu Williama Adlera. „Hovoril som ti, že nikam nepôjdem."

Neveriacky som potriasla hlavou, no neubránila sa drobnému úškrnu – identickému k tomu, ktorý sídlil na Raphaelových perách.

Usadili sme sa na našich zvyčajných miestach. Z Raphaelových pier neschádzal úsmev smerujúci mojím smerom, preto som nakrčila obočie.

„Čo, Raphael?"

„Nič, vôbec nič."

A naďalej sa usmieval.

Prestala som mu venovať pozornosť. Namiesto toho som hľadela na cestu ožiarenú slnkom, na ktorú pohľad priam bolel dušu – ale najmä zrak. Žmúrila som oči, nevidiac pritom nič, a Julian robil niečo veľmi podobné.

„Toto som našiel na tvojom sedadle," spustil odrazu Raphael. „Verili by ste, že nás Adler raz donútil čítať to nahlas? Divný človek..."

V jednej ruke zvieral zlatistého Williama a v druhej zeleného Shakespeara.

Raphael si povzdychol, čo vyvolalo akýsi pocit súcitu v mojom srdci. Hľadela som na jeho ruky, ktoré sa pod náporom Shakespearových slov začínali chvieť, až sa z prostého nie celkom milovaného Raphaela stal človek hodný mojej pozornosti a ľútosti.

S Julianom sme si mlčky vymenili zopár pohľadov, no ani jeden nemukol.

„Neviem, ako to zvládnem bez nej."

Nevedela som čo

p o v e d a ť .

Necítila som to, čo Raphael, už iba kvôli jednému prostému faktu: nielenže som mala Juliana, v žltom dome na mňa čakal aj Gilbert, Winter, Adler...

Timothy.

A nič viac som si nemohla priať.

***

Slnko sa pomaly strácalo za horizontom. Obloha sa sfarbila do levanduľovej, keď sme vystúpili pri drobnom motely na okraji cesty.

Zdalo sa mi, že to bolo rovnaké ubytovanie ako to, v ktorom sme ostali pri prvej príležitosti, no Julian ma rýchlosťou lesného požiaru vyviedol z omylu. Toto miesto vraj malo zopár vecí, ktoré to predchádzajúce postrádalo: klimatizáciu, recepciu, ponuku takzvanej rodinnej izby.

Rodinná izba = dve samostatné izby, obe súčasťou jednej väčšej.

Dokopy 4 postele (z toho jedna prístelka, ktorá vyzerala, akoby mala najlepšie roky za sebou).

Mysleli by ste si, že rozdeľovanie miest na spanie bude ťažké, no opak bol pravdou.

Raphael sa mi zahľadel do očí, potom sa zapozeral do tých Julianových, až vyhlásil: „Zabudnite. Nebudem spať s Julianom na manželskej posteli."

A tak sa za ním zavreli dvere.

Obočie som nakrčila nespokojnosťou

a

Julian

m l č a l .

Prekvapivé, všakže?

„Idem sa osprchovať," oznámila som mu a taktiež sa vyparila za dverami – ale tými kúpeľňovými. Svoje provizórne pyžamo som si uložila na umývadlo a na pár sekúnd sa zahľadela do zrkadla.