Riley & Julian | SK

jedenásť

U T O R O K

Z knižnice som vyšla s uvedomením – štyri body na Julianovom zozname boli odškrtnuté ako dokončené, čo nás ponechávalo len s piatimi na splnenie. Nadobudla som akéhosi zvláštneho strachu, že sa náš výlet čoskoro skončí, a s ním i naše priateľstvo. No pochybnosti okolo bodov na zozname bolo treba hodiť za hlavu, pretože pred nami stálo čosi obáv hodnejšie.

„Julian?" oslovila som svojho spolupáchateľa, keď sme bok po boku sedeli na schodisku pred knižnicou.

„Počúvam."

„Ak je pravda, čo si tvrdil – že už nemáme žiadne peniaze, ako potom splníme ostatné veci na tvojom zozname?"

„Na odpovedi ešte pracujem."

Zrak som sklopila do zeme a v rovnakej polohe ho ponechala ešte hodnú chvíľu. V rukách som zvierala knihu Williama Shakespeara, ktorú som si požičala-nepožičala z knižnice za našimi chrbtami. Julian sa zahľadel na predmet obdĺžnikového tvaru, akoby mi dokázal čítať myšlienky.

„Nepozeraj tak na mňa," pošepla som zahanbene. „Vrátim ju. Od toho sú predsa knižnice."

„Nič som nepovedal," bránil sa Julian, i keď sme obaja vedeli, že naše mysle blúdili rovnakým smerom. So zamyslením v očiach som sledovala Julianovú tvár, ktorá sa zo zmätenej pomaly menila na vyjasnenejšiu.

„Na čo si prišiel?" Tento raz som bola ja tou čítajúcou mysle.

„Vlastne je to hlúposť, no možno...možno som prišiel na spôsob, ako získať peniaze."

„Na čo teda čakáme?"

„Momentálne vediem vnútornú hádku sám so sebou a snažím sa vyzistiť, či môj nápad nie je náhodou sebevražedná misia."

„Umrieme pri tom?" opýtala som sa s nefalšovanou vážnosťou v hlase a obočie podvihla vyššie k lemu vlasov.

„Nie," zasmial sa Julian s hlasným výdychom vzduchu z pľúc.

„Zavrú nás?"

„Nemôžu. Máme na to papiere o psychických poruchách."

„No vidíš!" skríkla som nadšene, udierajúc svojho spoločníka do pravého ramena. „Potom to nie je sebevražedná misia."

***

„V žiadnom prípade, Julian, to je sebevražedná misia!" namietala som, keď som sa dozvedela plán môjho priateľa.

„Myslel som, že si tvrdila presný opak," frflal nevrlo. Pomedzi obočím sa mi sformovala dlhá čiara tiahnuca sa až do stredu čela.

„To bolo predtým, ako som tvoj plán poznala."

V náručí som zvierala drobného psíka menom William a v mysli sa mi nahromadili obavy o príčetnosti Juliana. Stáli sme naproti belasému domu, oprava, belasej vile, s presklenými oknami v oblasti strechy a vežami tiahnucimi sa na jej samom vrchole. Odrazu sa Julian natiahol po moju ruku, ktorú stisol, a s týmto pevným stiskom ma ťahal k niekoľkým árom nebeských záhrad. Snažila som sa brániť a zarývala päty do trávi, no ani to nenapomohlo mojej zopárkilovej osobnosti, aby zabránila Julianovmu presunu.

„Julian, prestaň," kričala som tlmeným hlasom, zatiaľ čo som trhala rukou a tým sa snažila povoliť jeho stisk. „Ešte nás niekto uvidí a zavolá políciu."

„Nik nás neuvidí, pretože rodina, ktorej patrí tento dom, nie je doma. Išli do kostola, ako každý druhý deň."

Nevedela som, kde Julian nadobudol tejto informácie, no zdala sa mi byť dosť dôveryhodnou, preto som prestala bojovať a nechala sa odviesť k vchodovým dverám. Ich výška bola trikrát takou, ako výška priemerného človeka, a farba belšia ako odtieň mojej porcelánovej pleti.

„Julian, však sa nechceš vlámať dnu?" pýtala som sa pochybovačne, stále v jednej ruke zvierajúc drobného chvejúceho sa Williama Adlera juniora. Bála som sa, že sa Julian Carlsson chystá urobiť niečo, čo bude v budúcnosti prívalovou vlnou jeho ľútosti.

„Nemôžeme sa vlámať, ak máme kľúče," objasnil mi a z kvetináča rovnako porcelánovej farby vytiahol striebristý kľúč. Spočiatku sa mi nechcelo veriť vlastným očiam. Nedokázala som si vysvetliť, odkiaľ Julian nadobudol vedomosť o predmetoch tohto domu. Keď sa však dvere otvorili, moje obavy nahradili otázky celkom iného charakteru.

„Čo je toto za miesto?" pošepla som očarene, keď sa mi naskytol pohľad na dom ako prenesený z 18. storočia.

„Viem, že si očarená," hovoril Julian namiesto vysvetlenia, „aj ja by som bol, keby som tu po prvý raz, no nemáme moc času. Zoberieme si peniaze a musíme ísť."

Šesť slov sa mi neustále prehrávalo v hlave.

Keby som tu nebol prvý raz.

Keby som tu nebol...

„Prvýkrát? Čo to znamená Julian?"

„Riley, vysvetlím to neskôr, teraz nemáme čas," naliehal, hryzúc si do spodnej pery.

„Nie, Julian, vysvetlíš to hneď teraz inak sa ani nepohnem," vyhlásila som odhodlane. A ak som bola niečím, potom jednoznačne odhodlanou a vytrvalou.

Julian si protestne povzdychol, no nakoniec nemal iného východiska ako hovoriť pravdu.

„Toto miesto patrí mojím starým rodičom. Oni sú, ako to povedať, majetní?"

Rýchle bitie srdca som počula až v ušiach, čo na malý moment prerušilo hluk okolitého sveta. Prečo mi nikdy nenapadlo pýtať sa na Julianovu rodinu? Až do tohto momentu som netušila, či nejakých rodičov vôbec má.

Prečo si tak nevšímavá, Riley Morgensternová?

„Vaši sú bohatí?" vychrlila som zo seba v priebehu sekundy, akoby vyslovené slová pálili na jazyku. Julian sa na niekoľko chvíľ zahľadel do zeme, čo poslúžilo ako odpoveď lepšie, ako nevyrieknuté slová.

„Nuž, áno, môžeme to povedať aj tak. Keď starí rodičia umrú, matka zdedí dosť peňazí..."

„...a vilu," doplnila som, rozhliadajúc sa vôkol seba.

„A vilu," súhlasne prikývol. „Riley, naozaj by sme mali už ísť." Prikývla som, no po chvíli chôdze som opäť zastala. Julian si toho všimol a otočil sa späť mojím smerom. V očiach mal neurčitý pohľad, no ako som sa už stihla naučiť, neurčitosť bola v jeho prípade akousi novozískanou starosťou.

„Cítim sa zle, Julian," objasnila som zmäteným sivým očiam. „Nechcem okradnúť tvojich starých rodičov. A nechápem, prečo by si to vlastne robil ty, veď je to rodina, a ja..."

„Nemusíš sa cítiť zle, Riley. Starý otec je nesmierny kretén, väčšina jeho majetku ani nie je v skutočnosti jeho. Kradni, alebo buď okradnutý, to je jeho životné motto, ktorému sa snažil naučiť aj mňa, a ako vidíš, podarilo sa mu to. Prvýkrát za šesťdesiat rokov sa mi podarí zvrátiť jeho neustupujúce šťastie a okradnúť ho, čo beriem za životný úspech."

„Do životopisu si to ale nepíš," upozornila som ho, čo v Julianovom vnútri vyvolalo smiech.

„Nie, to teda rozhodne nie. A teraz ma nasleduj."

Prikývla som a chcela Juliana poslúchnuť, skutočne som to chcela, no môj zrak padol na obraz sídliaci ponad točitým schodiskom (replika slnečníc od Vincenta van Gogha, ako mi neskôr Julian vysvetlil), až sa celé moje vnútro zatriaslo známym pocitom zmätenosti.

„Julian," šepla som so slzami hromadiacimi sa v mojich očiach.

„Čo zase?" vydýchol, otáčajúc sa mojím smerom. Zatvorila som oči a v poslednej chvíli sa mi podarilo pustiť Williama na lesknúcu sa dlážku, takže sa mu dostavilo najmenej zranení. Posledný obraz pred čierňavou som si pamätala na Julianovu vystrašenú tvár blížiacu sa k tej mojej najväčšou možnou rýchlosťou.

Vydala som zo seba hlasný výdych a obklopila sa známou temnotou.

Temnotou bezvedomia.