Riley & Julian | SK

desať

U T O R O K

„Maximilian Morgenstern, láskavo zlez z tej stoličky a posaď sa na zadok ako normálny človek," kričala Trudy na mladšieho brata s výstražným ukazovákom vztýčeným pred jeho belasou tvárou. Bolo to jej obľúbenou činnosťou – kričať po mladších nevlastných súrodencoch.

Viem to.

Bola som jedným z nich.

„Ako normálny človek, Trudy, v tých slovách je problém. Ja nie som normálny človek, ty s matkou ste sa postarali o to, aby som ním nebol."

„Max," šepla som, snažiac sa upokojiť vojnu, ktorá zavládla medzi súrodencami.

„Dôveruj mi, Riley." S pohľadom do jeho očí som prikývla a pohodlnejšie sa usadila na zelenej stoličke chladnej nemocničnej chodby. Keď sa Trudy napokon vytratila, ponechávajúc nás s pocitom výčitiek, hlasnejšie som si povzdychla.

„Toto je koniec, Max," prehovorila som s očami zapĺňajúcimi sa slzami. „Ak matku zavrú, nikdy viac sa neuvidíme. Zatvoria nás do detských domov po celom Anglicku. Inej možnosti niet."

„Mýliš sa, Riley," odvetil šeptom, aby nik nezačul jeho šibalský plán. „Stále môžeme vyhľadať otca."

***

S rukami na hrudi som ležala v motely, ktorého okná celú noc osvetľovali prichádzajúce autá. William Adler junior sídlil na drobnej červenkastej sedačke a jeho jemné plačlivé smútenie za bývalým domovom vyvolávalo akýsi pocit nešťastia i v mojom tele.

Vtom sa z kúpeľne navrátil Julian – z vlasov mu stekala voda a oči mal podliate nespavou krvou.

„Vyspala si sa dobre?" opýtal sa namiesto pozdravu, keď si všimol, že je moje telo prebudené. Hlasno som si povzdychla, a kým by sa bol usadil vedľa mňa, som premýšľala nad odpoveďou.

„Definuj dobre."

„Lepšie ako priemer?" S pohľadom upretým na strop som pokrútila hlavou.

„V tom prípade nie. Môj spánok bol podpriemerný."

„Môj tiež," vyhlásil Julian, a vo chvíli, keď sa priblížil k stredu miestnosti, sa z jeho vnútra vydralo kýchnutie. Jeho alergia bola faktorom zlepšujúcim moju úbohú náladu. 

„Mám taký pocit, Julian, že tvoja matka vedela, čo robila, keď ti nedovolila adoptovať si psa," hovorila som s kvapkou výsmešnosti v tóne.

„Tiež som nadobudol toho pocitu, vďaka za usmernenie, Riley," súhlasil s ironickým hlasom a falošným úsmevom priklincovaným na tvári.

„Nuž, teraz sa ho už zbaviť nemôžeš. Dal si mu meno. Mená tvory spájajú, to aspoň tvrdil Max."

„Max?" nechápal Julian, až ma striaslo z vedomosti, že som mu práve odhalila kľúčovú informáciu môjho súkromia. V podvedomí som sa za to prekliala, predsa len, Juliana som nepoznala, nemohla som mu dôverovať. Nie plnou mierou.

„Môj brat," šepla som porazene a zodvihla hlavu tak, aby som dokázala hľadieť priamo do Julianových sivastých očí.

„Máš brata?"

Chvíľu som mlčala, až som nakoniec dodala: „Dvojičku."

„Máš brata dvojičku?" Julianove oči by boli vyskočili z jamiek, ak by to nebolo nadľudským výkonom. So zatajeným dychom som sledovala jeho zmysli v najvyššej úrovni zmätenosti.