Riley & Julian | SK

sedem

N E D E Ľ A

Nervózne som si podupkávala nohou, nevediac sa rozhodnúť, čo je správnym riešením – či naďalej postávať a čakať, kým nás niekto chytí alebo Julianovi z ruky jednoducho vytrhnúť kus kovu a Adlerove auto otvoriť sama.

Napokon som sa rozhodla pre cestu číslo 3, ktorá sa nad mojou hlavou rozsvietila ako teplá žiarovka. Povzdychla som si, odlepila svoje telo od čierneho auta a za pomoci zopár dlhých krokov som sa vrátila naspäť do žltého domu.

„Riley, čo to robíš?" tlmeným hlasom po mne kričal môj novozískaný priateľ, môj momentálny spolupáchateľ, môj – podľa slov Trudy – neznámy únosca.

„Toto nemá význam, Julian."

Vkročila som do dvier, ktoré som sa nazdávala, že uvidím najskôr o dva týždne, prešla dlhou chodbou, a keď som sa dostavila do obývačky, pohľad mi v momente padol na kľúče ležiace na stole.

Vzala som ich do rúk, no predtým, akoby som utekala späť za Julianom, my v hlave vykvitla dokonalá myšlienka. Pobrala som sa teda do kuchyne a vyrabovala chladničku plnú jedla. Ničoho dôležitejšieho ako jedla som si na úteku bez akýchkoľvek financií predstaviť nedokázala.

Požičala som si všetko trvanlivé jedlo, vrátanie čokoládových lupienkov a piškót. A keď som bola s nákupom spokojná, zapla som si batoh a poponáhľala sa za mojím únoscom.

Mohlo to byť skutočne až tak jednoduché?

„Riley?" začula som tichý medový hlások, ktorý rozoslal zimomriavky po celom mojom tele.

Timothy.

„Zase nemôžeš spať?"

„Ehm..." prikývla som, nohy prekladajúc jedna cez druhú, snažiac sa zamaskovať moje nočné navštívenie dolného poschodia. Timothy mi neveril, a neveril mi právom.

„Idem hore," zašeptal, ukazovákom smerujúc k streche. „Pridáš sa?"

„Nie, Timy, prepáč, možno nabudúce." Jeho mačacie oči sa vpíjali do tých mojich, čo na mojej olivovej koži zanechalo množstvo drobných bodiek, verejne známych tiež ako zimomriavky.

„Prečo máš na chrbte batoh, Riley?" vyzvedal, no svoju myšlienku nedokončil, keďže mi v ruke pobadal akýsi kus plastu s kovom. „Nie sú to náhodou Adlerove kľúče?"

„Možno...?" Timothy nahliadol za môj chrbát, kde zbadal blížiacu sa podobizeň vysokého muža a ihneď pochopil príčinu môjho neskorého potulovania sa domom s batohom na chrbte a kľúčmi v ruke.

„Ty odchádzaš."

„Timothy..." začala som, no jedným pohybom vystretia pravej ruky ma zadržal. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Timothy bol jediný, kvôli komu by som ostala. Nevedno si ani vybaviť lepšieho priateľa.

„Choď, Riley," pošepol so zrakom sklopeným k nohám bez topánok. „Choď, pokým všetci spia."

Prikývla som, zberajúc sa na odchod. Julian na mňa hľadel s otázkou v očiach, ktorá ešte chvíľu musela ostať nezodpovedanou, pretože ja som sa zvrtla, a dvoma dlhými krokmi podišla k Timothymu, berúc jeho útlu postavu do svojich rúk. Objala som ho tak tuho, ako ešte nikoho – dokonca ani pri rozlúčke s Trudy som netrpela takou mierou, ako v tej chvíli.

Je skutočnosťou, že čas sa možno dá spočítať, no nemožno ho počítať. Trudy poznám celý svoj život, Timothyho týždeň, a i tak by on bol tým, za kým by som utekala do priameho ohňa.