Riley & Julian | SK

dvadsaťštyri

S O B O T A /
N E D E Ľ A

Keď som otvorila oči, uvidela som vystrašeného Juliana. Moju tvár zvieral vo svojich dlaniach a vďaka slzám, ktoré sa mi medzičasom nahromadili v očiach, som jeho podobizeň vnímala len matne.

Pretrela som si tvár a posadila sa, opierajúc sa pritom o vyčerpanú ruku.

Premietla som si v hlave udalosti niekoľkých minút dozadu. Vtom som sa začala smiať – nahlas a hravo.

„Neuveríš, čo sa mi práve zdalo." Moju tvár stále zdobil úsmev – ba slovo úsmev je slabý odvar toho, čo som predvádzala ja.

Julian sa nesmial.

No Julian nevedel...

„Snívalo sa mi, že... že..."

Vyvrcholenie = pozeranie do oka samotného červeného diabla, ktorý ovládol oblohu planéty Zem.

Obrat = uvedomenie si, že môj sen nebol snom.

Katastrofa?

Katastrofa.

Asi tridsať sekúnd som hľadela na červený oceán nenaplnených snov, pokým som si uvedomila, že všetko, čo sa mi prisnilo, sa mi vlastne neprisnilo.

Chytila som sa za pery a následne sa zahľadela do očí Juliana Carlssona.

„Och, to nebol sen."

„Nie," pípol jemne, snažiac sa nebyť zaangažovaný do situácie, no pravda bola taká, že sa do nej zaplietol v momente, kedy pritisol svoje pery na moje.

Hlasne som si vzdychla, neschopná akéhokoľvek slova či pohybu.

„Riley..." začal Julian, no nenechala som ho dohovoriť. Vstala som a odpochodovala k dverám.

„Idem sa osprchovať," oznámila som mu vecne, vediac, že potrebujem nejaký čas na spracovanie môjho sna-nesna.

„Riley, už si sa predsa sprchovala."

„Áno, ja viem." Prikývla som a potiahla kľučkou dole.

A tak sa dvere na kúpeľni opäť zatvorili.

A tri predchádzajúce slová boli posledné, ktoré odo mňa Julian začul nasledujúcich 12 hodín.

***

Pre tento raz som sedela vzadu.

Túlila som sa k Willovi a robila všetko preto, aby som sa vyhla očnému kontaktu s momentálnym úhlavným nepriateľom (čítajte Julianom). Nedokázala som spracovať udalosti včerajšieho večera, preto som sa rozhodla urobiť to najlepšie, čo som dokázala – uzatvorila som sa do seba, vytrvaná neprehovoriť s Julianom, pokým nebudem vedieť, čo presne náš bozk znamená.

Počasie bolo zmätené so mnou. Svietilo slnko, zatiaľ, čo z neba padali kúsky ľadu. Sledovala som ich, ako dopadajú na zemský povrch a odrážajú sa od betónu. Bolo to magické, skutočne.

„Takže, aký bod napätia by ste tipovali, že sa práve nachádza v aute? Vsádzam na desať – z desiatich, samozrejme," nadhodil Raphael, vysmievajúc sa mi rovno do tváre. Priam som skamenela po zistení významu jeho slov.

Mlčala som.

Julian tiež.

„Plánuje mi niekto povedať, čo sa medzi vami včera stalo?"

Juliana pohltilo ticho.

A mňa tiež.

„Okej, beriem to ako nie."