Riley & Julian | SK

štrnásť

Š T V R T O K

Streda bola pokojnou – bez akýchkoľvek pádov či víťazstiev, preto nie je nutné ju spomínať. No štvrtok...ten bol mojím obľúbeným zo série dní úteku, a to kvôli prvým ranným slovám, ktoré som od Juliana začula.

„Dnes si môžeme zmeniť tie mená."

Hlavu som zodvihla zo starého matraca, neveriac slovám vychádzajúcim z Julianovho vnútra.

„To myslíš vážne?"

„Smrteľne vážne," hovoril hrubým hlasom, až mi nabehli zimomriavky vzrušenia pri pomyslení na moje nové meno. Timothy bude vo vytržení, keď sa dozvie stredné meno, ktoré som pre seba po dlhých hodinách zvažovania napokon vybrala.

„Julian, si oficiálne môj obľúbený kriminálnik," vyhlásila som, zodvihujúc svoje skrehnuté telo z nepohodlného matraca, ktorého výmena by stála za uváženie.

„Poznáš aj nejakého iného...?"

V hlave sa mi vybavila spomienka na ženu, ktorá ma mala vychovať, no namiesto toho vložila priebeh mojej puberty do rúk Trudy, až ma zatriaslo z poznania, že ďalším kriminálnikom, ktorého poznám, je moja vlastná matka.

„Nie?" zaklamala som – nie moc presvedčivo – no Julian, môj drahý priateľ Julian, sa rozhodol ignorovať nedôverčivý tón a namiesto toho ma chytil za ruku, ťahajúc ma k Adlerovmu autu. Nedokázala som si predstaviť krajšieho rána – s mojou životnou láskou menom William a najlepším priateľom Julianom som sa chystala urobiť niečo bláznivé. No počkajte, keď sa dozviete o mene, ktoré som pre seba vybrala...

„Vedela si, že bežný proces zmeny mena v Anglicku trvá približne šesť mesiacov?" opýtal sa ma Julian, venujúc plnú pozornosť kľukatej ceste.

Zarazila som sa novonadobudnutou informáciou.

„Isteže som to vedela..." zaklamala som opäť sklamane.

„Máš jediné šťastie, že si stretla mňa, pretože ja mám plán."

Jediné šťastie, zasmiala som sa sama pre seba a svojho priateľa obdarila žiarivým úsmevom plným povzbudenia.

O niekoľko minút sme zastavili pred červenou budovou kockového tvaru.

„Čo presne tu robíme?" pýtala som sa Juliana s nefalšovanou zmätenosťou, ktorá sa žilami rozľahla do celého môjho tela a ruka v ruke s už existujúcou hlúposťou nedokázali prísť na dôvod našej návštevy čínskej reštaurácie. Preto nebolo iného východiska ako sa na to Juliana opýtať.

„Uvidíš. Nasleduj ma."

Nasleduj ma.

„Nenávidím tu vetu," hlesla som, no nakoniec urobila, ako Julian žiadal. V ľavej ruke som niesla drobné zlatisté psíča a druhou si držala presklené dvere drobnej budovy. Ihneď, ako som do podniku vkročila, ma ovalila sladkokyslá vôňa – taká, akú človek nájde len v reštaurácií čínskeho pôvodu.

Miestnosť obrovských rozmerov bola predelená pultom na kuchyňu a jedáleň. Okrem nás sa tu nachádzal pár stredoškoláčok, ktorých každodenné problémy som síce nezdieľala, no dala by som všetko za to, aby tomu tak bolo, a potom postaršia pani s krikľavými červenými vlasmi, až mi v hlave skrsla myšlienka, že slnečné okuliare by mi práve teraz prišli vhod.

„Dobrý deň," pozdravil Julian mladú slečnu predavačku nízkeho vzrastu a čínskeho pôvodu. Usmiala sa na nás, čo automaticky vyvolalo úsmev i na mojej tvári. Bola to priateľská bytosť, ktorá svojou priateľskou povahou obdarúvala všetko živé.

„Aj vám krásny deň. Čo vám môžem ponúknuť?" Jej prízvuk bol ledva badateľný, čo bolo dôkazom, že sa v Anglicku musela narodiť, alebo tu aspoň žiť odmalička. Hovorenie som nechala na Juliana, predsa len, on bol v rozprávaní špecialistom.

„Veľmi radi by sme si u vás spravili vernostnú kartičku. Viem, že niečo podobné prevádzkujete...minulý štvrtok, keď som toto miesto navštívil, som odmietol, a odvtedy to ľutujem. Boli by ste taká ochotná a vystavili jednu mne a aj mojej priateľke?"

Pri slovách mojej priateľke si Julian obkrútil jeho ruky okolo môjho pása, až sa moje telo zachvelo pri tom pohybe.

„Isteže, chodíte sem často?" opýtala sa čiernovláska tónom nie podliezavým, ako to často býva, ale plným radosti a elánu. Až sa jej podarilo uvoľniť napätie môjho tela.

„Ako často sa len dá..." zaklamal Julian, až sa moje obočie mimovoľne vytočilo do písmena V.

„Potrebujem, aby ste vyplnili tento formulár."

„Bez problémov," prikývol Julian, berúc tlačivo do svojich rúk. Mlčky som urobila to isté, usádzajúc sa za najbližší stôl. Ruka sa mi mierne triasla – nie nervozitou, ale neustupujúcou radosťou nových zážitkov.

Prvá otázka bola prostá: Meno a priezvisko.

Šťastne som sa uškrnula sama pre seba, vediac, že Julian bude vo vytržení, keď sa dozvie moje nové stredné meno, ktoré sa k bežným menám anglických občanov nedalo ani porovnať. Ba dokonca i chladné meno bielovlasej priateľky Winter sa zdalo byť úplne klasické v porovnaní s tým, ktoré už o pár chvíľ malo byť zvečnené atramentom.

***

Z čínskej reštaurácie som vyšla aj z červenou kartičkou v rukách. Dohoda bola prostá – neukázať jeden druhému naše nové mená až do chvíle, kedy sa dostavíme na parkovisko a budeme sa nad nimi môcť zasmiať bez možného prerušenia.

„Som tak šťastná," skonštatovala som, chytajúc sa za brucho, ktoré bolo plné sladkokyslého jedla. Julian sa zasmial a z vrecka na čiernej košeli vytiahol červenú kartičku. Pridržal si ju pri hlave a druhú ruku vystrel mojím smerom.

„Julian Riley Carlsson, teší ma."

Slová akoby sa zasekli v mojom hrdle. Natiahla som sa po jeho kartičku – čo bolo nadľudským výkonom, keďže Julian bol aspoň o hlavu a pól vyšší – a so zákazníckou kartičkou, ktorú už nikdy nevyužijeme, som si nahlas povzdychla, až sa moje oči naplnili slzami.

Julian Riley Carlsson.

Dokonalosť.

„Och, Julian, to je tak romantické! Prečo mi to nenapadlo?" pýtala som sa so skutočným záujmom o odpoveď. Prečo nedokážem byť romantikom? Možno je to kvôli dostatku romantikov v tejto dvojici. Som názoru, že jeden romantik na kilometer štvorcový je postačujúcim.

„Teraz schválne, čo si si dala ty." Julian sa mi snažil kartičku vytrhnúť, no moje reflexy boli rýchlejšie.

„Musím sa ti priznať, že som bola trošičku extravagantnejšia," oznámila som mu, vkladajúc drobný kus červenkastého papiera do rúk Juliana Rileyho Carlssona. So šibalským úsmevom som hľadela na jeho tvár, ktorej prekvapená reakcia bola jasnejšia ako kedykoľvek predtým.

„To nemyslíš vážne!" vykríkol a v momente sa začal smiať. „Riley, to je dokonalé! Alebo by som mal povedať Cleopatra? Riley Cleopatra Morgensternová. Nič lepšie som jakživ nepočul."

„Môžeš ma pokojne oslovovať vaša výsosť."

„Ty si génius, Riley," hovoril, krútiac pritom hlavou. „Génius."

„Nie som génius, Julian," opravila som svojho priateľa, smerujúc pritom do auta Williama Adlera. „Som kráľovná starovekého Egypta. A to viem i napriek ulievaniu sa z hodín dejepisu."