Riley & Julian | SK

štyri

S T R E D A /
Š T V R T O K

Nastal čas večere. Pri stole som mala miesto po Winterinej ľavej ruke, zatiaľ čo mňa zľava zamestnávala Timthyho roztomilá podobizeň. Obaja boli skvelými priateľmi, no keď prišlo na stolovanie, horších spoločníkov som si ani vybaviť nedokázala. Timothy neprestajne rýpal do Gilberta na opačnej strane stola, a tým prekrikoval slová Williama Adlera, a Winter rýpala akurát tak do jedla.

Hrášok s ryžou...kto by nemal rád hrášok s ryžou?

Odrazu v miestnosti nastalo ticho prevládajúceho napätia, ktorého príčinu som nepoznala. Ešte stále som bola nováčikom – zvyky a tradície žltého domu by boli celkom neznáme a skôr, akoby ma do nich Timothy stihol zasvätiť, som žltý dom opustila.

„Čo je s Raphaelom?" opýtal sa Timohty, keď ho prestala zamestnávať Gilbertova zábudlivosť. Tiež som natočila hlavu na Adlera dožadujúc sa vysvetlenia. Odo dňa môjho príchodu som Raphaela Murphyho nevidela, a časť môjho tela túžila po vysvetlení.

„Raphael sa už nevráti," hlesol Adler, skladajúc vidličku na tanier, čo vydalo ušiam lichotivý súzvuk dvoch kusov porcelánu. Moja zvedavosť odrazu nabrala celkom iný stupeň – chcela som vedieť či je pravda na mojej predtuche, že odísť zo žltého domu sa dá i jednoduchšou cestou ako vyzdravením.

„Ako to?"

„Chce ostať s Julie, a jeho rodičia to povolili, čiže je mimo mojej právomoci. Raphael sa rozhodol, že dokončí strednú školu a nám neostáva iné ako dúfať, že sa jeho stav zlepší..."

„Julie?" nechápala som. Celý príbeh minulosti mi bol neznámym, a nebyť výrečného Timothyho, nepoznaným by ostal naveky vekov.

Moje zmysli boli zamotané a hlava ich nedokázala poukladať na správne miesto. Akú nadväznosť má Raphael s Julie – s bývalou spolubývajúcou Winter?

„Povedzme," začal Timothy s úškrnom na perách, „že láska sa rodí i na tých najnečakanejších miestach."

***

Prostredným prstom som prechádzala po súkromnej knižnici Williama Adlera a čítala nahlas názvy náhodných kníh poukladaných podľa veľkosti, čím som sa snažila zamestnať. Bola som vykázaná z jeho pracovne – dielo Trudy – a tak mi neostávalo nič iné, ako čakať.

Čakať, čakať a čakať.

Čakať na verdikt zdĺhavého rozhovoru doktora Adlera s mojou staršou sestrou.

O mne bezo mňa.

Klasika.

Usadila som sa na mäkkom žltom predmete, ktorý bol akýmsi hybridom stoličky a kresla, a snažila sa vyčkať momentu príchodu Trudy. Chcela som vedieť, aký výsledok mal jej rozhovor s Adlerom, a chcela som to vedieť ihneď!

Keď sa dvere konečne otvorili a môj pohľad sa stretol s pohľadom Trudy Morgensternovej, snažila som sa jej z očí vyčítať zblúdilé myšlienky. Neúspešne. Trudy bola otvorená kniha písaná v latinčine. Ak by ju zamestnávateľ poprosil o krátky opis jej charakteru, bez problémov by si do životopisu mohla napísať nasledovné vlastnosti: prchká, nevrlá, falošná a...bez priateľov.

„Riley, toto je doktor William Adler. Je ochotný postarať sa o tvoju dvanásťtýždňovú liečbu...Nastupuješ budúcu nedeľu."

„Aj sa ma plánujete opýtať na názor, alebo je môj súhlas celkom bezvýznamný?" pýtala som sa, nehľadiac na Trudy...nie, načo by som sa jej pýtala na otázku, ktorej odpoveď poznám? Hľadela som priamo do očí Williama Adlera. Tomu sa po mojej otázke tvárou roztiahol úškrn spokojného charakteru.