Riley & Julian | SK

sedemnásť

Š T V R T O K

Julian bol dokonalým príkladom poslušného človeka, ktorého ste vždy našli tam, kde ste ho nechali. Preto som neostala prekvapenou, keď som ho zbadala zhrbeného sedieť na schodoch pred nemocnicou (psychiatriou, aby som bola presná), v jednej ruke zvierajúc Willa a v druhej vreckovku. Bol netrpezlivým. Jeho oči prezrádzali nedočkavosť, ktorá prichádzala s každou nezodpovedanou otázkou.

Zahľadela som sa na oblohu, rýchlo žmurkajúc, čím som sa snažila odohnať slzy. Ruky som zopäla v päste a s novonadobudnutou odvahou som sa pobrala za Julianom.

„Tak?" opýtal sa ma s otázkou v očiach a obrovským úsmevom na perách. Musela som prerušiť očný kontakt, inak by si povšimol slzami sa napĺňajúce modrasté oči.

„Tak...?" zopakovala som, tváriac sa nechápavo, i keď som presne vedela, kam jeho zvedavosť siaha.

„Ako to išlo?"

„Dobre, povedala by som..."

„Dobre? To je všetko, čo mi na to povieš? Zistila si, kto je tvojím otcom?"

Prikývla som, neschopná vysloviť pomenovania otec. Nikdy som nemala človeka, ktorého by som mohla slovom začínajúcim sa na písmeno O volať, a kvôli krutosti osudu ho ani nikdy mať nebudem.

„Vieš jeho meno? Môžeme ho navštíviť?"

Opäť som mlčky prikývla.

„Môžeme," začala som jemne, potláčajúc vzlyky. „Na mestskom cintoríne."

„Je mŕtvy?"

Ďalšie bezslovné prikývnutie.

„Och, Riley, to ma nesmierne mrzí. Ako sa cítiš?" Horúcou dlaňou sa dotkol tej mojej a jemne ju stisol. Pousmiala som sa naňho, no Julian vedel, že úsmev na mojich perách bol falošným.

„Prekvapivo...necítim vôbec nič."

Na mieste, kde mal byť smútok straty, sídlila len čierna prázdnota.

„Riley, je v poriadku smútiť..."

„Nemôže ti chýbať niekto, koho si nikdy nepoznal, Julian," odvetila som, s hnevom vracajúcim sa do môjho tela. Nedokázala som tomu zabrániť. Nechcela som po Julianovi kričať, no srdce prebilo hlavu – potrebovalo si zakričať, aby zo seba vykričalo bolesť straty.

„Nemyslím si, že máš pravdu." 

Nemyslím si, že máš pravdu. Päť slov, ktoré boli poslednou kvapkou katastrofálneho štvrtkového večera.

„Isteže nie! Pretože ma nepoznáš! Nevieš o mne absolútne nič, Julian, tak sa láskavo nehraj na svätého!" skríkla som po ňom a vstala z chladnej zeme. Julian nasledoval môj pohyb, no ja som ho zastavila rukou. „Chcem byť sama."

„Riley," šepol, no ja som sa otočila a bez akéhokoľvek vysvetlenia sa pobrala preč.

Pýtate sa, kam som mierila?

Sama som to nevedela.

Prešla minúta, dve, desať... Potulovala som sa po uliciach, ktoré sa ku mne neprihovárali známym hlasom.

Bola som stratená.

Potrebovala som byť osamote, bez akéhokoľvek ľudského kontaktu. Vedela som, že je zo mňa dokonalý exemplár trosky, preto som sa musela dostať čo najďalej od ľudí, na ktorých mi záleží – čítajte Juliana. Kabát som si pritlačila k hrudi a so slzami, ktoré som sa už nesnažila skrývať, som sa rozbehla do neznámej temnoty.