Riley & Julian | SK

šestnásť

Š T V R T O K

Dnešný štvrtok je najlepším a zároveň najhorším štvrtom v histórií existencie môjho bytia. No dovoľte mi zobrať udalosti poporiadku chronologického charakteru. 

„Ďakujeme vám, Chuck," hovorila som potetovanej hore svalov, stále zvierajúc Julianovu dlaň v tej mojej.

„Rád som ťa spoznal, Riley a..."

„Julian," doplnila som ho, keďže môj menovec bol v šoku úrovne tak vysokej, až sa vrátil k svojmu zvyčajnému mlčaniu. Keď sa mi napokon podarilo odtiahnuť ho čo najďalej od salónu, okolitý svet pohltila tma jesene. Dni sa skracovali, večery predlžovali, a nebolo nič na svete, čo by dokázalo tento faktor prírody zvrátiť. Hlasno som si povzdychla, hľadiac pritom na červenkastú obloku meniacu sa pod rúškom noci na čiernu, a s podobným povzdychom som svoj pohľad premiestnila na belasú budovu v diaľke. Na pár chvíľ som myslela, že azda zamdliem. Julian stále nerozprával, len sa ma pevne držal, snažiac sa pritom potláčať bolesť v uchu, zatiaľ čo ja som zadržiavala dych.

Je to možné?

Môže byť osud tak nevyspytateľný?

„Čo sa deje, Riley?" vykoktal zo seba napokon, keď si povšimol môjho zmäteného výrazu. Očami som prečesávala budovu obrovských rozmerov, ktorej ohraničenie nebolo najpriaznivejšie – plot striebristých drôtov nebol mojím vysnením. 

„Myslím..." začala som, psychicky sa pripravujúc na schôdzku, ktorú som odhodlane odkladala už niekoľko mesiacov. „...myslím, že viem, ako nájsť svojho otca."

***

Juliana zastavili pri dverách. Nik okrem rodinných príslušníkov, povedali, a tým rozdelili naše dlane. Nemala som pri sebe nič, čím by som dokázala potvrdiť svoju totožnosť, okrem červenej kartičky a výzoru identickému k môjmu bratovi – a práve to bolo dôvodom, prečo ma za matkou pustili.

Sediac v dobrej bielej miestnosti, so strachom šíriacim sa rovnakou rýchlosťou ako chlad, ktorý vyvolávala táto budova, som čakala na ženu, ktorá bola príčinou môjho večného utrpenia. Dvere sa napokon otvorili, no žena stojaca za nimi už dávno nebola hodná oslovenia matka. Nebyť vedomosti, nikdy by som ju nebola spoznala.

Jej lícne kosti boli prepadnuté, oči opuchnuté – farby sliviek – a pery hnedasté, do krvi popraskané.

Nebola som jedinou, ktorá neverila zjavu pred očami. Toto bolo prvý raz, čo som ju navštívila od toho incidentu. A malo to byť aj posledným...

„Riley," vydýchla hlasno, približujúc sa pomalými krokmi ku mne. Zobrala si moje dlane do svojich rúk, no ja som ich vytrhla so slzami v očiach.

„Posaď sa." Hlavou som kývla na stoličku naproti mne. Matka poslúchla, čo pri nej nikdy nebolo garantované, a so slzami zaplavujúcimi i jej oči na mňa hľadela.

„Tak si vyrástla, Riley..."

Ako to Trudy robila?

Ako to robil Max?

Nedokázala som jej jednoducho hľadieť do očí a predstierať, akoby sa nič nestalo. Bola som jej dcérou, to je samozrejmosťou, stále ňou som a naveky ňou budem. No žena sediaca na stoličke naproti mne nebola mojou matkou.

Moja matka umrela pri autonehode niekoľko mesiacov dozadu.

„Chcem vedieť," začala som, prehĺtajúc guču horkých emócií, „prišla som, pretože chcem spoznať svojho otca."