Riley & Julian | SK

dvadsaťjeden

P I A T O K

„Raphael?"

„No to ma poser," bola Raphaelova reakcia, keď odtiahol pery od cylindrového tabaku. „Carlsson, neverím vlastným očiam!"

Pohľadom som behala z Juliana na Raphaela, nechápajúc, aká scéna sa aktuálne odohráva pred mojimi očami. Julian sa uškrnul a dvoma krokmi sa priblížil k Raphaelovi.

Zmätene som stála medzi nimi, neschopná slova či pohybu.

„Prisahámbohu, teba sa nedá zbaviť, Murphy."

„Takže Raphael vie, že rozprávaš," skonštatovala som šeptom (aby ma nik nepočul), a zahodila pocit výnimočnosti za hlavu. Stála som bokom , aby som nepôsobila dojmom, že sa snažím načúvať ich rozhovoru – i keď tomu tak bolo. Zachytila som slová, ktoré pre mňa nemali bohvieaký význam. Julie, mama, dom, lieky...

Z premýšľania ma vytrhol až Julian.

„Poď, predstavím vás. Raphael toto je Riley, Riley Raphael."

Raphael predpažil ruku, no ja som sa len pousmiala a svoju stiahla za chrbát.

„My už sme sa stretli," povedala som namiesto klasického teší ma a otrávene hľadela do tváre nepriaznivého chlapca z osudovej nedele môjho príchodu.

„Stretli?" nechápal Julian.

„Ó, áno." Svoju odpoveď som doplnila prikývnutím a nenávistným pohľadom vyslaným smerom k Raphaelovi Murphymu. „Tipujem, že tvoji rodičia nepovolili pozastavenie tvojej liečby."

„Riley!" napomenul ma Julian, ktorý sa pred priateľom snažil ukázať v najlepšom svetle.

„Máš pravdu," prehovoril napokon Raphael, zhasínajúc cigaretu o sivý chodník, „vzdali to po treťom dni."

„Nemožno im to zazlievať, si ťažký oriešok." Nepoznala som Raphaela, no zopár kľúčových vlastností som v jeho pohľade spozorovala ihneď – jednou z nich bola práve tvrdohlavosť.

Raphael na moje počudovanie prikývol. Prvá vec na trojčlennom zozname, na ktorej sme sa v ten deň zhodli.

„Kam sa chystáte?" Po Raphaelovej otázke mi v hlave zasvietila žiarovka. Zahľadela som sa na Julianove náramkové hodinky, až mi srdce poskočilo strachom.

Nemáme čas.

„Julian, musíme ísť. Je neskoro." Julian zopakoval môj pohyb spred minúty – zanalyzoval hodinky – a prikývol. Nadviazal so starým priateľom dlhý očný kontakt, ktorý rozbili až moje slová.

„Tešilo ma, Raphael," hlesla som najviac falošným tónom, zvrtla sa na päte a pochodovala bližšie k autu Williama Adlera.

„Počkaj, Riley!" vykríkol Raphael, dobiehajúc ma na polceste, „zoberte ma so sebou."

Spočiatku som myslela, že Raphael Murphy žartuje. No Raphael Murphy nežartuje.

Úprimný pohľad v jeho očiach ma o tom presvedčil.

„Raphael, my ale smerujeme naspäť do žltého domu."

Raphael prikývol.

„Nechcem nič viac, ako vidieť tú odpornú žltú tapetu."

„Ja nie som vodič. Pýtaj sa Juliana," objasnila som a dúfala, že ma Raphael nechá na pokoji. No jeho telo sa naďalej vlnilo pri chôdzi po mojom boku.

„Obaja dobre vieme, kto z vás dvoch velí."

Moje pery sa sformovali do úškrnu. Druhá vec, na ktorú sme mali s Raphaelom rovnaký názor.

„Prosím..." Raphaelove oči ma prosili viac ako slová. Povzdychla som si a pokynula hlavou na Juliana.

„Julian," zakričala som na svojho spolupáchateľa, „porada."

Raphael sa začal tešiť, keďže vedel, že porada s Julianom vedie iba jednou cestou. Porazene som sklonila hlavu a začala som si zvykať na prítomnosť niekoho tretieho.

„Nemôžeme ho tu nechať," argumentoval Julian. Akási záťaž sa usadila na mojom srdci. Sama som vedela, že sú Julianove slová pravdivé, no taktiež som si nevedela – nechcela – predstaviť zvyšok cesty za sprievodu Raphaela Murphyho.

„Maxa by si tu pokojne nechal."

„Riley, veď vieš, že..."

„Áno viem, prepáč." Pohľad som ešte stále klopila do zeme a začala som sa húpať zo strany na stranu. Julian zodvihol moju bradu s úsmevom.

„Beriem to ako súhlas."

Veľmi neochotne som prikývla a rozpustila raňajší meeting.

„Tak?" vyzvedal Raphael nedočkavo, keď sme k nemu vykročili. Vedela som, že nadobudol vedomosť o svojej situácií už pred počiatkom „porady," no musel sa ubezpečiť, že ho inštinkt neklamal.

Hlavu som natočila do strany a pery sformovala do nespokojného úškrnu.

„Sedíš vzadu, Murphy," oznámila som mu a v rovnakom momente nastúpila do auta – na moje miesto spolujazdca.

„S radosťou!" Raphael bol natešený ako nikdy predtým. Jeho depresívna povaha bola razom preč a – sebecké tvrdenie – práve my s Julianom sme boli faktorom, ktorý ho dostalo zo závislosti.

„Vy máte psa? Páni, vždy som chcel psa." Prekrútila som nad ním očami a pripútala sa.

„Jeho meno je William."

„Ako Shakespeare?" vyzvedal so spokojným úsmevom, zatiaľ, čo hladil zlatisté stvorenie. V rovnakom momente sa z Julianovho vnútra vydralo kýchnutie.

„Skôr Adler."

„Nemyslíš si, že pani Dayholtová zistí, že si ušiel?" zmenil tému Julian, keď sme boli v dostatočnej vzdialenosti nato, aby som ho nemohla presvedčiť otočiť auto.

„Asi zistí," odvetil Raphael flegmaticky, zatiaľ čo si nohy prehodil cez dve sedačky. „Ale je to jedno, pretože som to už dlho chcel urobiť. Ešte za čias žltého domu. No Julie..."

„Nemusíš o tom hovoriť, ak nechceš," začala som starostlivo, až som sama seba prekvapila nadobudnutým materinským pudom, „teda, aj tak nás to nezaujíma."

Raphael sa zasmial a prikývol.

„Hej, tiež by ma môj príbeh nezaujímal."

Tretia vec a trojčlennom zozname, na ktorej sme sa – nie tak celkom – zhodli.

Zdalo sa, akoby nového člena posádky zmohla únava, no ako vravím, bolo to len zdanie. Hlavu si oprel o okno a niekoľko dlhých minút len ticho ležal v zadnej časti auta. Nebol jediný, kto potreboval načerpať energiu. V hlave som si vybavovala rozhovor s Maxom a nedokázala sa ubrániť smútku.

V rovnakom momente som na opačnej strane cesty zbadala auto. Možno si vravíte, čo mi prišlo fascinujúce na obyčajnom starom aute? Nuž, jeden konkrétny faktor...

Vodič.

„Panebože," hlesla som a hlavu sklopila čo najnižšie to išlo.

„Čo to robíš?"

„To je Trudy, Julian," vysvetlila som pomedzi zaťaté zuby, až Julian zazmätkoval a celé auto sa pod jeho riadením zahúpalo zo strany na stranu. „Mal si pravdu."

Prikývol, a keď bol pravý čas, naznačil mi, aby som sa spätne usadila na sedačku. Smutne som hľadela za seba – na sestru, ktorá sa ma chystala vyzdvihnúť a vrátiť do žltého domu, kam som sama smerovala.

Paradoxy života.

„Odkedy máš piercing, Carlsson?" Raphaelovi sa podarilo niečo, čo nikomu – kompletne zmeniť napätú situáciu a odľahčil tak atmosféru.

„Asi dva dni."

„Hm..." zamyslel sa Raphael, „vyzeráš ako pirát."