Riley & Julian | SK

osemnásť

P I A T O K

Hodiny odbili polnoc. Nastal nový deň, no i napriek jeho novote som bola stále zaseknutou v minulosti.

Julian stál po mojom boku, zatiaľ čo sme sa obaja vlámali na cintorín, ukradli sviečky odtiaľ, kde chýbať nebudú, a zapálili ich na hrome Maximiliana Caverlyho. Potiahla som nosom, snažiac sa zadržať smútočné povzdychy.

„Je zvláštne, že si prajem, aby bol býval alkoholikom, drogovým dílerom či dokonca vrahom?"

Julian mlčal.

M l č a l .

A tak som si odpovedala sama. „Myslím, že ak by bol aspoň jednou z tých vecí, dokázala by som sa cez jeho stratu preniesť. Nebol by o nič lepší od matky."

Naďalej mlčal.

A tak som mlčala s ním.

Ticho nás obklopilo, no ešte nikdy sa nezdalo príjemnejším. Obalilo moje srdce, držiac ho v pevnom stisku smútku.

Už som naďalej neplakala.

Nevládala som plakať.

Stála som po boku Juliana, zvierajúc jeho dlaň v mojej, a hľadela na sviece, ktoré pomaly zhasínali zo všetkých hrobov navôkol vďaka silnému vetru. Práve vietor bol dôvodom, prečo som sa rozhliadla okolo seba – pozorujúc vyhasnuté hroby a listnaté stromy, ktoré sa ohýbali zo strany na stranu ako tenké zápalky.

„Keď sa nad tým tak zamyslím," prehovoril som opäť, stále šeptom, akoby sa na mieste, akým bol cintorín, nepatrilo vravieť plnohodnotným hlasom, „toto miesto je prenádherným."

Julian mlčky prikývol, opierajúc si svoju hlavu o moje rameno. Jemne som si obtrela líce o jeho kučery a pousmiala sa, spokojná s jeho prítomnosťou.

Akási nemiestna otázka mi vírila hlavou. Vedela som, že nie je odo mňa správne pýtať sa, no akosi som nedokázala do úzadia potlačiť túžbu dozvedieť sa odpoveď.

„Bol si niekedy zaľúbený, Julian?" pošepla som, stále hľadiac na hrob môjho otca. Julian jemne potriasol kučerami, zosadzujúc svoju hlavu z môjho ramena. Zahľadel sa mi priamo do očí, až som mala pocit, že sa do mňa vpíja pohľadom. Ešte hodnú chvíľu na mňa pozeral, až som mala chuť vrátiť čas a nikdy sa na nič podobné nepýtať.

Čo ma ale prekvapilo viac, ako šokovanie v tvári môjho spoločníka, bola jeho odpoveď.

„Áno," šepol, konečne prehovárajúc. „Myslím, že áno." Spokojná s jeho odpoveďou som odvrátila pohľad. Vrátila som sa k sledovaniu vetra na oblohe, ktorý pomaly privádzal sivasté mraky, až sa moje telo posialo zimomriavkami. „Nič iné mi na to nepovieš?"

„Nie, len som chcela poznať tvoju odpoveď," šepla som s úškrnom.

„Mali by sme ísť," hlesol Julian o niekoľko minút neskôr. „Asi bude pršať."

„Máš pravdu," potvrdila som, taktiež sledujúc dažďové mraky nad našimi hlavami. „Daj mi minútku, dobre?"

Julian prikývol, zberajúc sa k odchodu. Keď sa dostal ďaleko od môjho dohľadu, kľakla som si na kolená, ruky si skladajúc na kus sivého kameňa – i keď v takúto noc sa všetko javilo byť sivým – a v momente, kedy sa mi z očí spustila prvá slza, sa ich niekoľko spustilo i z oblohy.

„Ak by som to vedela," začala som svoje osobné ospravedlnenie voči človeku, ktorého som jakživ nestretla, „nikdy by som nebola tak odporná voči matke, keď ma nútila zapáliť ti sviečku. Prepáč mi, oci."