Riley & Julian | SK

dva

N E D E Ľ A /
P O N D E L O K

Tik-tak.

Tik-tak.

Tik-tak.

Prekrútila som očami nad pravidelným zvukom hodín, ktoré sa na tichej nemocničnej chodbe zdali byť trikrát hlasnejšie. Nohy som si obtierala jednu o druhú a so znepokojivým pohľadom Trudy som si pri hlave držala kus ľadu. Moje srdce bilo rýchlo, no nedalo sa to ani prirovnať k tepu, ktorý mi dokázali namerať počas stavu výhry choroby.

Tik-tak.

Tik-tak.

„Hlúpe hodiny," povzdychla som si, čím som upútala pozornosť Trudy. Ona si ma všimla? Neuveriteľné.

„Čo prosím?"

Tik-tak.

„Hovorím, že by niekto mohol konečne umlčať tie hlúpe hodiny. Bolí ma z nich hlava."

„Hlava ťa nebolí z hodín! Práve si ňou narazila do sklenených dvier! Preto ťa bolí!" skríkla Trudy, no krik z jej krku vychádzal šeptom. Nechcela, aby našu konverzáciu ľudia naokolo počuli.

Hanbila sa za mňa.

Vždy tomu tak bolo.

No ja som za moju chorobu nemohla. Nemohla som za halucinácie, ktoré spôsobovala.

„Musíme vyhľadať pomoc..." vyhlásila náhle, hľadiac priamo do mojich strachom preplnených očí. Povzdychla som si a prikývla. Nedalo sa nesúhlasiť.

„Áno, budem pravdepodobne potrebovať stehy."

„Nevravím o tvojej rozbitej hlave, Riley! Musíme vyliečiť tvoju chorobu."

„Trudy...ale ja..." Na Stendhalov syndróm predsa liek nejestvuje.

„Riley! Riley! Riley prebuď sa!"

Moje oči modrej farby sa otvorili dokorán. Prvé dve sekundy môjho prebudenia som bola celkom zmätená. Všade navôkol som videla len žltú, s rozmazanou tvárou Timothyho vzdialenej asi päť centimetrov od tej mojej. Bola som natoľko vyvedená z miery, až som nedokázala rozpoznať tváre všetkých prítomných, ktorých bolo pre vašu informáciu päť – Timothy, Winter, Gilbert, Julian a Adler.

Adler...

Adler!

„Adler?" Zrak som mala ešte stále rozostretý, no vďaka čiernym chĺpkom, ktorými bola posiata jeho tvár, som si vyvodila identitu i bez čistoty zraku.

„Vitaj v žltom dome," prehovoril hrubým hlasom, berúc moju ruku do tej jeho a vťahujúc ma späť do reality. „Dokážeš vstať?" Prikývla som.

Opäť som zacítila ten pohľad....Julianov pohľad sivých očí, ktoré sa priam vpíjali do mojej pleti. Snažila som sa ho nevnímať, no niečo v jeho očiach nútilo moju myseľ prestať pracovať. Nerozprával, no jednoznačne dokázal používať svoje zrakové zmysli na znepokojenie iných.

Potriasla som hlavou, a konečne vstala z koberca žltej farby. Adler ma po celý čas držal za ruku, aby sa ubezpečil, že dokážem stáť na nohách. Mala som ho rada od prvého momentu nášho stretnutia, bol mi otcom, ktorého som nikdy nespoznala.

„Takže, vážení, toto je Riley Morgensternová, a bude tu s nami od dnešného dňa bývať tiež. Riley, toto je Winter," hovoril Adler, ukazujúc na nádherné bielovlasé stvorenie naproti mne.

Obdarila ma drobným úsmevom. Úsmevom, ktorý bol počiatkom nášho priateľstva.

„Toto je Timothy."

„My sa už poznáme," hovoril Timothy otrávene. Ako som rýchlo zistila, bol rád stredobodom pozornosti – presný opak mňa, a preto sme si my dvaja dokonale rozumeli.

„Gilbert," predstavoval naďalej Adler. Usmiala som sa na chlapca kučeravých hnedých vlasov, a on mi plachý úsmev opätoval. Moja spriaznená duša. „A Julian."

Julian sa priblížil ku mne, berúc svoju pravú ruku do tej mojej. Spočiatku ma svojím činnom vystrašil, no keď mojou rukou potriasol, ihneď zo mňa obavy opadli.

„Teší ma, Julian. Som Riley."

„On ti neodpovie," hovoril Timothy, rovnako otráveným tónom ako vždy v prítomnosti jeho doktora. Adler očividne nebol jeho obľúbenou bytosťou tohto domu. „Nerozpráva." Pozrela som sa naspäť na Juliana, a jeho oči prikývli zaňho.

Skutočne nerozprával.

Ako som ale rýchlo zistila, nerozprávať neznamená byť nemým.

***

Žltý dom pohltila čierňava prichádzajúceho večera. Ležala som na posteli naproti Winter, a zo všetkých síl sa snažila udržať oči zatvorené.

Nešlo to.

Moje bosé nohy sa nalepili na lesklú dlážku. Snažila som sa opustiť priestor izby, ktorú som zdieľala s Winter, čo najtichšie, aby som svoju spoločníčku nezobudila. Moja operácia vypariť sa na niekoľko minút by bola úspešnou, nebyť útlej postavy, ktorej tieň sa vynoril za mojím chrbtom. Preľakla som sa, plánujúc sa nepozorovane vrátiť do izby, no bolo neskoro.

„Páni, nevidel som ešte nikoho vzdať sa po prvom dni." Na perách mu sídlil úškrn, a keď sa vynoril spoza tieňa, ihneď mi zo srdca opadol obrovský kameň.

„Timothy, vyľakal si ma." Chytila som sa na mieste na hrudi, kde som tipovala, žeby sa mohlo nachádzať srdce, a s obrovským hlasným povzdychom som podišla bližšie k novozískanému priateľovi.

„Nedokážeš spať? Nedivím sa ti. Nik z nás nespal svoju prvú noc. Ani druhú, ba dokonca, ako môžeš vidieť, niektorí nedokážeme spať ani po rokoch."

Preglgla som guču obáv, ktorá mi sídlila v krku, a s posmutnenou tvárou som chcela Timothyho obísť a vrátiť sa do izby. On ma ale chytil za predlaktie a hlavou pokývol nahor.

„Niečo ti ukážem. Nasleduj ma."

A ja som ho nasledovala, pretože niet lepšieho pocitu, ako pochopenia – človeka chápajúceho vaše pocity, obavy a neistoty.

Timothy mi nasledujúci plán vysvetlil jednoducho. Aspoň v jeho očiach sa naša destinácia zdala byť jednoduchou. Noha na okno, noha na odkvap, noha na strechu...

„V žiadnom prípade!"

„No tak, Riley, nebuď zbabelec," nahováral ma Timothy, no ja som sa rozhodla nedôverovať jeho taktike. Nezvládnem to. Nie som statočná.

„Ale ja SOM zbabelec, Timothy, a to obrovský. A ešte k tomu meriam stošesťdesiat centimetrov. Neexistuje, že sa dostanem na strechu a zo strechy v jednom kuse."

A toto je vec, ktorú Timothy zvláda famózne – presvedčí vás, že chcete urobiť niečo, čo v skutočnosti urobiť nechcete, no on chce, aby ste to urobili. A tak som sa pristihla sedieť na streche o druhej ráno, čakajúc na východ slnka, ktorý nastal až okolo siedmej hodiny. Kolená som si obopínala rukami, užívajúc si vietor, ktorý rozhádzal moje uhladené vlasy. Nedokázala som si vybaviť krajšie stráveného pondelkového rána.

„Toto je moje obľúbené miesto v celom dome. Moje bezpečné miesto. Moje útočisko. A môže byť i tvojím," šepkal mi Timothy, akoby v takúto rannú hodinu nebolo správne hovoriť plnohodnotným tónom hlasu. Venovala som mu drobný úsmev, ktorý mi s obrovskou radosťou opätoval. Bol charakterom, ktorý by sa bol rozdal pre druhých, ak by to bolo možné. „Vieš, Riley, raz som odtiaľto chcel skočiť. Chcel som ukončiť svoj život...myslel som, že sa tak všetko trápenie skončí, no nebol som dosť odvážny. Rovnako ako ty, nemám dosť odvahy."

„Myslím si," prehovorila som napokon – rovnako šeptom, „že nie je nič odvážneho na smrti. Odvážne je žiť. A najodvážnejšie je žiť bez pomyslenia na smrť."

„Vidím, že si naozaj veľmi múdra, Riley, a to sa s tebou ani dlho nerozprávam. Máš Harvard, alebo také niečo?"

„Mám osemnásť a Harvard sídli v Amerike."

„To nebola odpoveď..."