LIN (Tom Holland) @hiimtomholland

💙16💙

,,Myslím, že ja som dostala ten istý nápad." Pozreli sme na toho holuba.
,,Ideme?" opýtal sa
,,Ideme!" a tak sme sa vybrali...kam? Nuž. Povedzme, že ,,potešiť,, jednoho človeka. A to konkrétne...
,,Je toto určite jej izba?" pozerala som sa na šíslo dverí 66.
,,Určite." hnal pred sebou Tom toho odporného holuba.
,,Pff. Ešte jedna šestka jej tu chýba a bolo by to dokonalé."povedala som si viac menej pre seba, keď som zistila, že má Adamsová (upratovačka) na dverách práve toto číslo. Zjavne to počul a pousmial sa.
,,Tak fajn Tom, idem po tie kľuciky. Ty...ty zatiaľ stráž toho holuba." pozrela som sa na stvorenie, čo bolo pod jeho nohami, ktoré na mňa opäť zaškriekalo, keď som išla okolo.
To je idiot.
Jak to, že sa Toma nebojí a namňa syčí, len sa naňho pozriem?
Začínam silno pochybovať o orientácii tej veci.
O bože.
Ja idem vážne po schodoch dole...len v tričku Mušu.
Kľúud Lin.
Pozri koľko dievčat nosí až tak dlhé trička, že im zakrívajú šortky.
Hh?
Ja myslím, že dosť.
Tak sa ukľudni a tvár sa ďalej, ako keby si pod tým tričkom tie šortky mala.
Ježiši, to je hanba.
Kľúud.
Vravím kluuud Lin.
Tebe sa to ľahko povie Mušu...si len mozog.
Došla som na posledný schod, pozrela som sa nad seba a tam ma pozoroval Tom. Pozvbudil ma úsmevom a mimikou rúk. Ja som si len povzdychla a vykročila vstrieč recepčnému, ktorí tu snáď pracuje dvadsatstiri sedem. No tentoraz tam bol druhý. Ešte mladší od toho, ktorého som tu vidávala predtým.
,,Zdravim."
,,Dobrý deň. Jak vám môžem pomôcť?"
,,Ja...ja by som poprosila náhradné kľuciky." tu som trochu znervóznela, pretože jak mu vysvetlím, že potrebujem kľúčik aj práve od izby číslo 66?
,,Od akých izieb?" nadiktovala som mu čísla a chabo sa nádejne pousmiala.
,,No. Slečna. Viete." nahol sa ku mne cez pult.
,,Za náhradné kľuciky sa bere poplatok a podpisuje sa list, koly čomu..."
,,Ja to zaplatím...a dovod...no. Proste sa nám nejakým zázračným spôsobom podarilo vymknúť...tri...dvere." skočila som mu do reči, načož sa on odtiahol a naciahol sa pod pult.
,,Š.Š.Šš. Veď ja som nedohovoril maličká." Maličká?! Vážne mi práve teraz povedal maličká?! Vykukol zpoza pultu a načiahol kumne ruku aj s tromi klucikmi naších izieb.
,,Na. Kľuciky mi môžeš splatiť aj inak. Potom." mrkol namňa, no ja som ich len rýchlo zobrala a rozbehla sa naspäť za Tomom. Poviem vám, bolo to viac, než divné.
,,Tak čo? Máš?"
,,...em...mám." aaa sme doma. Prečo. To mám za trest? Spravila som niekomu niečo zlého? Prečo si nemohol zobrať to blbé tričko. Taak fajn potrebujem odreagovať mislienky.
Mušu?
Mušu!
Do riti.
Kde ten krpec je, keď ho je treba!!
,,Proste len...pomaličky otvoríme dvere a...položíme jej tam toho holuba...taak maličký, taak je dobrý." Keď bol holub vnútri, Tom opatrne zamkol a kľúčik mi podal.
,,Na. Nechaj si ho, možno sa bude ešte hodiť." mrkol namňa. Začo? Akože. Nehovorím, že to není pekné...ale...
,,Thomas!!" rýchlo som ho jednou rukou chytila za rameno, tou druhou za ruku a odtiahla za palmový kvet, ktorý sa nachádzal na každom poschodí a bol dostatočne veľký, aby nás oboch zpoza neho nebolo vidiet. Čupla som si zaň a Toma stiahla dole spoločne zo sebou. Chcel niečo povedat a tak som mu na pusu položila ruku. Položila som svoj ukazovák na svoje pery ako znak, že má byť naozaj tycho. V očiach mal zmetok, no prikívol a ja som mu dala ruku dole z jeho pusi.
,,Pšst." naznačila som mu mimikou očí, aby sa pozrel pri schody, po ktorých si to veselo cupkali nejaké dievčatá a pár chlapcov.
,,Sú to asistenti."
,,A je tam aj Margaret. Robertova asistentka. Alijas kurvička." Tomov pohlad, jak sa namňa vtedy pozrel, keď som to došepkala, bok k nezaplateniu.
,,Čo prosím?"
,,Doteraz som to nevedela ani ja, no vieš s koľkými sa tu už vyspala? Teda...minimálne z tromi. Čo som videla, že si vedie do svojej izby a jednoho som videla priamo u nej, keď som sa jej chcela na niečo spýtať. Čiže stiria. Aha. Vzduch ,,čistý,,...poď, ideme." vitiahla som ho za ruku a rýchlo sme šprintovali hore po schodoch, pretože ľudia sa už začali zjavne prebúdzať a uvedomovať si, že treba pracovať.
,,Tak to má teda Robert plriadnu smolu. Len aby sa nenamotal aj on."
,,Hh. Neboj sa. Veď aj on má ešte hranice odtiaľ, potiaľ." Snazili sme sa hovoriť popri behu. Ale keďže je obtiaznejšie smiať sa a vôbec niečo hovoriť pri šprinte hore po schodoch, ostali sme ticho.
,,Ďakujem!!" Slabo som naňho zakrycala, keď som sa vydala na svoju stranu, k mojim dverom, aby to nikdo nepočul.
,,Za málo." Odkýval mi Tom a aj on, tak isto ako ja, zaliezol za dvere. Oprela som sa o ne a čo nepočujem
,,AAAAAAAAAAAAA!!!" Silný a prenikavý, no hlavne dlhý víkrik. Ten výkrik patril Adamsovej. Jej píšťalu v hrdle by som spoznala kdekoľvek a kedykoľvek. Iba som sa nad tým zasmiala a šprintovala sa prezliecť. Chcela som totiž stihnúť raňajky, ktoré výnimočne hotel poskytoval, práve dnes, v bare.
Prezliekla som sa, Tomové tričko hodila na posteľ a akurát vtedy zapocujem, klopanie na dvere.
,, HNEĎ SOM TAM!!" Zakričim a bežím k nim.
,,Čauko. Ideme spolu na raňajky? Ak máš teda chuť pravdaže." Za nimi stála Zendaya.
,,Ahoj. Počuj a nemala by si takto náhodou tráviť čas zo svojou asistentkou, asistentom...popravde neviem koho máš. Alebo s ,,kolegami,,?" Len sa pousmiala.
,,Jeremy. Je to nudný týpek. Myslela som, že s ním bude haluz. No je ako nejaký dedo v tele mladého. Všetko bere doslovne a tak...a čo sa týka kolegov. No. Tak tých už poznám viac než by sa patrilo. A stretávam sa s nimi viac než dosť. Tak som si povedala...keď ťa najviac zo všetkých, čo pracujú s nami...hercami poznám najviac, tak prečo nie. Ideš?"
,,Um. Ale jasné, že idem." Usmiala som sa a mala namierené dopredu, keď ma v momente zastavila medzi dverami, vysmiata od ucha k uchu.
,,Vuou. Brzdi. To je Tomové tričko?" Išla k posteli.
,,...em...áno?" Neisto som odpovedala.
,,Ty si sa vymkla, že áno." pozrela sa nmňa tak, ako keby to už vedela päť rokov dopredu.
,,Noo. Tak nejak...stratila som kľúčik. Jak si to vedela?"
,,A prespala si u Toma?" Zase sa jej na tvári vybavil úsmev.
,,Áno? On to hovoril?"
,,H h. Nie. Ale takáto nepríjemnosť s klucikmi sa mi už stala...tak trikrát. Dvakrát som prestala u Toma a raz u Letitialy. Ešte stále som mu nevrátila jeho tričká...stalo sa to asi rok a niečo dozadu...nooo a ešte voniaš ako on. Jeho šampónom. Chápeš. Inak, aj ten som už mala česť vyskúšať. Takže proste viem." povzdychla si pri tom ako keby spomínala na svje detstvo, no pozerala pritom do stratena. Avšak z toho sa rýchlo prebrala, mávla nad tým rukou a vytiahla ma, tiež za ruku von.
,,No nic. Pod, ideme. A vieš, jak som vravela, že mojich kolegov poznam, viac než dosť? Tak napríklad. Robert ma doma oblečenie, vo farbách, ktoré imitujú Snehulienku. Fasa, čo?" Prehajpená, zamkla namiesto mňa dvere a išli sme. Zrazu sa v nej objavilo toľko energie, že by ju mala aj na rozdavanie.
,,Ako prvé pôjdeme po jablkách. Prečo? Pretože jabĺčka sú fest dobré a väčšinou ich Zendaye rozoberú rovno pod nosom. Kapisto?"
,,Rozkaz šéfe." zasmiala som sa aj nad tým jak sa zmenila jej nálada lusknutím prsta, zo sekundy na sekundu.
Stalo sa to tak rýchlo, že som ledva pobrala to, či sú tie dvere naozaj zavreté. Dala mi kľúčik do rúk a spoločne sme sa rozišli dole.
,,Pači. Opatruj ho ako Fury svoje posledné oko, čo mu zostalo." Nad tým sa zasmiala aj ona, nielen ja. A práve to ma donútilo zamisliet sa.
(Poznámka autora: doporučujem prečítat si zamyslenie Lin, veľmi precítene 🤦😂😊).
Jej radostný smiech.Viete? Keď sa človeku pošťastí taká práca, ako mám ja a pracujú...teda. Bavia sa s nimi aj vo voľný čas, vcelku zabudnú na to, že sú to nejaké osoby a krásne s mini trávime čas. Ako napríklad teraz. Je to zbŕkle. No...kde to človek zažije? Kde zažije toľko rôznych pováh, osôb...ľudí. S ktorými sa porozprávate, stanete sa najlepšími priateľmi a potom odídete, pretože je to bohužiaľ vaša práca? Nikde. A to je na tom to smutné. Viete...naša práca je niečo ako robota Kúzelnej pestúnky. Pre tych, ktorým sú tieto dva filmy známe, vedia o čom hovorím.
°Keď ma tu potrebujete, no nechcete. Zostávam. Avšak keď ma už nempotrebujete a chcete ma, musím odísť.°
Krajšími slovami by som to nepovedala. Akurát by som vynechala to, čo je na začiatku. Musím odísť. A opustiť týchto fantastických ludí a uzavreť jednu kapitolu. Vlastne jednú z mnohých, čo som mala, čo ma čakajú...čo mám. Budú mi chýbať? Jasné, že mi budú chýbať. Sú to magori, ktorí sú nenahraditeľný. A to je na tom to najkrajšie. Tie pocity, spomienky, či šťastné a či smutné. Zážitky.............
Avšak, nad týmto sa nebudem zamýšľať, keď ešte predsa nemusím odchádzat. Alebo? E em. N i e. Aj keď...viete...mám taký zvláštny pocit, ako keby sa malo niečo stať.
Smutne som si povzdychla, keď som išla vedľa Zandayi po schodoch, no našťastie to nepočula, pretože začali dávať ranný budíček. Táborové pesničky, ktorími sa budia deti. Nikdy to tu nebolo a ja som mala...povedzme takého menšieho tucha.
,,Že v tom má prsty Robert?" Otočila som sa na vysmiatu Zendayu.
,,A vieš ty, že som v to na sto percent presvedčená?" Vyškerily sme sa oby dve od ucha k uchu a poponáhľali sa po jedlo.

👁️👅👁️
Ahojte 🙈!! Dnes nemám žiadny dodatok,😶čo sa týka nejakých dlhých pod textových správ🙄(Všetci to pravdaže určite čítajú, že áno🤦😂). Teda😏. Až na jednu srpávu😊💙.
Želám všetko naj naj Lenka🥰💖!!
A želám aj to,nech sa mojej VIP. Bohyňe podaria testy🥺😍!!!
👁️👄👁️