LIN (Tom Holland) @hiimtomholland

💙29💙

Ola Amígos😊!!
Upozornenie na začiatok. Kapitola bola napísaná narýchlo, pretože moc teraz nestíham, niesom doma a tak isto chcem ešte upozornit aj nato, že táto kapitola je 2x dlhšia ako väčšinou bývajú ostatné. Táto má 3120 slov. Takže si na ňu asi spravte skorej čas😶💩!!
Príjemné čítanie 👽!!

Sedím na posteli a snažím sa pochopiť moju situáciu, v ktorej sa aktuálne nachádzam. Každá druhá vec v mojej izbe farebne svetielkuje ako na Vianoce a tie mačky v mojom lone tomu tiež veľmy nedopomáhajú. Ale z určitého zmyslu ma to upokojuje. Usmiala som sa nad tým blahom, ktoré kumňe prichádzalo. Postupne som sa začala cítiť viac a viac pohodlnejšie. Uvoľnenejšie.
Dvere sa otvorili a v nich stál Jerremy. Teda nie. Bol to...
,,Axl!" Bola som taká nadšená, že konečne niekoho vydím, avšak som bola aj trošku prekvapená, že práve jeho.
,,No ahoj krásavica. Si sa nám zobudila." Lahostajne ale aj napriek tomu s úsmevom sa hodil do kresla a nabral si do pusi zjavne daľšiu lyžičku svojho rozjedeného jogurta.
,,Si zmätená, čo?" Beztarostne sa do široka usmial. Pokračoval v jedení.
,,Kebyže len zmätená." Chytila som sa za zátilok. Neviem, či práve on je tá správna osoba, ktorej by som to mala povedať avšak mi bolo aj práve toto z istého dôvodu jedno. Ťažko povedať, prečo tak zrazu mi prestalo záležať na všetkom navôkol. Možno to má spojitosť s tým, že vidím a cítim sa bez starostí. Nadýchla som sa, že to naňho všetko vychrlím naraz, nech si pomyslí, že tu jediný divní není len on a že som všetko začala vydieť tak veselo no a aj to, jak postupne začínam strácať zábrany k okolitému svetu. Klúdne by som zišla aj hneď teraz dole do štúdia, postavila sa na vysoký stôl a vykričala tam vsetkým, jak moc ich ľúbim. No on to stihol spraviť prvý.
,,Počuj Lin. A dobre ma teraz počúvaj." Usmial sa tak zákeracky, no vyzeral pritom stále trošku vážne a tak som sa nad tým musela pousmiať.
Jogurt, ktorý nedojedol, položil na stolík vedľa, lakte si oprel o kolená a končeky prstov priložil k sebe. Až teraz sa usmial. Nechápala som ale môjmu mozgu to bolo zjavne ukradnuté.
,,Ja dobre...veeeľmi bobre vieem, čo teraz prežívaš." Povedal to tam moc súcitne, no zároveň tam bola počuť aj mierna škodoradosť.
Ironicky som potiahla obočie hore.
,,Hej? A ty by si to už odkadiaľ mohol vedieť. Nebodaj ti stihlo preskočiť ešte skorej, než som sem vôbec prišla."
,,Nooo to síce nie..." Oprel sa o operadlo kresla.
,,Ale povedzme, že už som mal tú česť čo-to si vyskúšať a ver mi.... MÔŽEŠ mi veriť, že to, čo sa teraz odohráva v tvojej hlave, zažívam minimálne raz za mesiac." Urobil taký ten HA pohľad a ostal sa namňa pozerať.
Ja som iba odcekla.
,,Aaaha." Špeciálne pre neho som tam venovala toľko nezáujmu, až by sa mi z toho sám Loki všetkých tu hercov v budove na kolená klaňal. Tak dokonale som to precítila.
,,Takže si magor."
,,Niesom magor!" Chytil sa za srdce a zatváril ublížene.
,,Tak mi prestaň hovoriť, že čo somnou je, keď to momentálne neviem ani ja sama!!" Zamračila som sa, no po chvíľke ma niečo akosi donútilo zasmiať sa nad tým.
,,Nemá zmysel to obchádzať." Preplietol si ruky na hrudi.
,,Sanitár ťa napichal." Od ucha k uchu s gigantickým úsmevom mi to za necelú sekundu stihol povedať.
,,Tak počúvaj Ruženka. Prvé veci, čo si si začala uvedomovať, bol tvoj sen, ktorý bol mixom pekného, dovolím si povedať, až tajuplneho sna a nočnej mory...ale nato si už aj tak nepamätáš, pretože jediné, čo ti po Tom sne zostalo, je čierna hmla. Je tak? Je. Ďalej. Zobudila si sa s černotou a postupne sa ti do reálneho sveta začali vylievať farby. Mmm...určite si teraz myslíš, že je deň. Ale to ťa len tvoje zmyslí klamú kočka." Žmurkol a išiel rozostreť rolety. Zrazu aj v mojich očiach bol večer. Nijako som nato nereagovala. Hlavne, že môj mozog vede....vlastne nevedel. Počkať.
,,A prečo mám takýto stav, o ktorom ti hovoríš, že ho PoznáŠ?! Prečo...prečo sa moje telo začína uvoľňovať viac a viac a mysleľ si začína robyť to, čo ju ako prvé napadne?!? Veď ma....opúšťa!!" Sledovala som ho, ako prešiel od okna a následne si sadol na kraj mojej postele.
,,Dal ti to sanitkar preto, aby si nezažila taký šok z toho, nech sa ti už stalo čokoľvek. Pri tebe je možné všetko ti poviem a nejdem ťa vyspovedať. Keď mi to avšak nepovieš sama, no zjavne nepovieš, keďže to NIEČO musel byť až taký šok, že ti dal ten týpek takúto látku. Je to niečo ako droga, ktorá ťa uvoľní či psichycky, či fyzicky ale je to lekárske, čiže by si mala byť vpohode..." Naklonil sa kumňe, ako keby mi chcel niečo pošepkať.
,,Čisto medzi nami. Aspoň jeden krát do mesiaca si ju dám tiež. Avšak si o mne nemysli teraz, že som nejaký feťák. To vôbec nie. Ale cítiš sa potom tak bestarostne a voľne. Musím uznať, že povieš pod vplyvom niekedy to, čo ti príde ako prvé na um, ale tak...čo si budeme, no nie? Cítiš sa tak ľahko. Že?" Zostala som na neho pozerať ako nejaká sova. Očí do korán ale tak nejako ma to nebralo. Jak som spomínala. Môj mozog vedel, čo sa jakš-tak deje a to stačilo. Začala som sa smiať.
,,Aaa budeš mať aj veselu náladu...dosť veselú naladu. Počuj cica. Nikomu som nepovedal, že viem aké následky budú po tom uklúdňovaku, keďže niečo takého mám aj ja a divím sa, že o tom nik nevie. Takže som sa za teba zaviazal a všetkým povedal, že sa o teba postarám, než ostatný skončia v štúdiu. Chodby sú prázdne. Čiže. Nechceš niečo?" Medzi slovami vstal z postele. Oprel sa lakťom o komodu a s prekríženými nohami ostal na mňa pozerať.
,,Chcem sa prejsť." Bez počkania na jeho odpoveď som vstala z postele a veselo si to nacupkala k oknu, ktoré som už, už otvárala.
,,Hej cica, požiarne schodisko je až z boku." Rozbehol sa zamnou a zatváral okno. Mňa odňeho odtiahol za pás a pevno ma tak pridržal na jednom mieste. Moja nálada stúpala na intenzite.
,,Vieš čo? Pri mne si tie tvoje uchylne poznámky nemusíš odpúšťať." Bolo prvé, čo ma napadlo, keď som sa naňho otočila. Rozhodla som sa pokračovať ďalej v kráčaní a medzi tým sa s ním rozprávať.
,,Hej Axl. Nechce sa mi teraz riešiť, odkiaľ sa tu zjavilo tých šesť mačiatok a už je mi to aj úprimne jedno, aby sa nepovedalo...majú čo jesť?"
,,Nebooj. To že som sexy, neznamená, že sa neviem postarať o mačkence." Oprel sa rukou o stenu a pohľad mu smeroval do kúpeľky.
Hmm. Mysky s vodou a krmivom. Kedy a kdo to stihol. To tretie slovíčko z predošlej vety by som asi vynechala. Predsalen to bol on.
,,Slova by som si ešte dvakrát zvážila, pretože medzi nimi není žiadna spojitosť a teraz sa idem...*ehm*...Ideme prejsť, keď somnou hodláš tráviť večer."
,,Hej, hej, hej. Brzdi princezná. Nepôjdem teraz s tebou do ulíc. Ešte by sa ti nejako pod vplyvom tej látky podaril rozbyť výklad nejakej vytríny v meste, napodobneninou Kapinánovho štítu." Obopol si ma celú svojimi rukami. To že som sa nemohla odtadial dostať, bola jedna vec. Bola som dvakrát tak uvoľnená psychicky, než fizycky a tak som sa rozhodla celá uvoľniť. To jak som rátala nečakal a nestihol ma zachytiť. Vykĺzla som z jeho provizórnej klietky vytvorenej jeho rukami a spodom sa veselo vracala k dverám.
,,Problém?" Beztarostne som sa zasmiala.
,,Tak vieš čo? Čo keby si išla somnou vrátiť do toho baru túto ližičku, ktorá jak môžeš vidieť není z plastu a to bude tvoja prechádzka. Čo ty nato?"
Rýchlo schmatol z komody jogurt a šprintoval kumňe, pretože som bola už v Haleluja za otvorení dverami.
,,Platý." Dobehol ma akurát vtedy, keď som sa už chystala ísť dole schodami.
,,Si rýchla."
,,Ti zas pomalý." Už už sme boly pred schodami. Prudko som zrazu pred neho vystrela ruku, keď sme stáli presne pred schodmi, ktoré smerovali dole, až sa zatackal a skoro preletel dole, keby sa nezachytil zábradlia, možno by už aj dole letel. Hm...sranda. Čo? Nie. To nieje sranda. Veď sa mu mohlo niečo stať a brala by som si to za svoju vinu....ššš. Kdo tu teraz velí? Hh? Tvoje exot ja. Tak ticho.
,,Čo blázniš kráska ?!?!"
,,Mám nápad Axel!!" S úškrnom som sa naňho zahľadela a zaklipkala očami. Vystrúhal grimasu, ako keby sa aj bál toho, čo bude nasledovať.
,,Mmm?? Čo to je?" Stále sa držal zábradlia. Možno pre istotu. Možno zo šoku. Čo ja viem.
,,Skĺznime sa dole!!" Zo smiechom som si prehodila v sekunde nohu cez zábradlie a už som išla po zadku zozadu zvrchu-dole na zábradlí.
,,Mmm! Niee. Hej Lin!!" bežal zamnou, no ja som už bola skoro pri konci. Na konci by som asi aj spadla, kebyže  ma nezachytil.
,,Čo blázniš, ti Tarzanka?! Ja niesom kúzelná pestúnka. Nestíham mať všetko tip-top pod kontrolou. Nemôže sa ti niečo stať. Daj si pohov. Zodpovedám za teba." Nahnevane, no zároveň láskyplne mnou zatriasol za plecia. Ja som sa smiala.
,,Toto bude náročnejšie, než som si myslel." Povedal viac menej pre seba. Zasalutovala som a zatočila sa na stranu k odchodu na päte.
,,Ugha čaga, Uga čaka, uga-uga-uga čaka..laaa,La laaa. Tuš! Tuš!!...Girl you just don't na nanáá...what you do to meéé!! Ta! Ta! Lips bla blaa sweet like Candy...ňáaa, ňa, ňa!!" Na plné hrdlo som spievala a keď mi na nejakom mieste nedoplo nejaké slovo, doplnila som ho náhodímy pazvukmi. Život sa zdal zrazu taak nenáročný a veselý. Žiadané problémy.
Išla som si to hopkavim krokom po chodbe dole a Axl sa zamnou uháňal, každú chvíľu ma starostlivo napomínal, no po chvíľke si ma zobral pod rameno a tak sme išly priamo k baru vrátiť lyžičku.
Bola som ticho, tak jak mi to Axl povedal pred tým, než sme tam otvorili dvere.
Axl pozdravil barmana, išiel sa s ním aj rozprávať, no keď som ho dlhšiu dobu preskúmavala pohľadom...
,,Vuuu u!! Nejak teplo tu začína byť." Zamávala som na seba rukou, ako keby som mala vejár a s mierne opitým podtónom sa naňho vyškerila
Ešte viac som sa uvoľnila v Axlovom provizórnom robení mi stĺpa, alijas budem ťa celú dobu držať pod mojím ramenom, aby si sa nestrepala ešte náhodou do odpadkou, až ma musel chytiť pevnejšie.
,,Je v poriadku? Nepotrebuje ľad? Neudrela sa?" Zatváril sa barman. Au. A to vypadalo tak sľubne. Ešteže tam vtedy nikdo okrem nás troch nebol.
,,Nepotrebujem ľad. Vieš čo potrebujem..." Zahľadela som sa na jeho menovku.
,,...vieš čo potrebujem Stanley?" Zamračila som sa, no po chvilkovej odmlke všetkých som zosmutnela.
,,Jeho prítomnosť. Aspoň sedieť pri ňom. A nič nerobiť. Svet je vtedy tak...tak...."zamyslela som sa, aby som našla správne slovo. No v Tom mi do reči skočil on.
,,Taak mi už pôjdeme. Maj sa Stanley." Znervóznel Axl a zatiahol ma k otvoreným dverám, ktoré sme po sebe zanechali. Dvere zabuchol a išiel zase hore. Na recepcii nikto nebol. Proste róvny smer naspäť tých niekoľko ničivých schodov navrch. Prečo tu niesu výťahy? Život by bol hneď lahčí.
,,Heeej!! Axeell. Prečo ma taháš preč, keď tomu fešákovi akurát vylievam svoje srdce?" Naklonila som sa k nemu bližšie, pretože som cítila, jak sa mi to pod nohami ešte viac podlamuje svet.
,,Pretože ten fešák je môj priateľ a nie tvoj. Smola. Ty už máš predsa na nejakého zálusk, jak vravíš. No nie?" Okamžite som zastala a jeho stiahla na jedno miesto zosebou. Už som sa ho zdržala zubami nechtami. Kráčať som mohla zaťažko. Bolo to ako chodiť po nejakej želatíne. Každý krok sa mi  zaboril hlbšie a hlbšie.
,,To je nefér. Prečo ty môžeš mať priateľa a ja nie?" Začala som sa rozhliadať okolo mňa. Povzdychol si ale v zápätí sa zasmial.
,,Vážne? Veď sa pozri na seba. Si krásne, atraktívne šikovné a mladé talentované dievča. Či ťa po nejakom barmanovi? Takých nechaj takým, ako som ja. Veď  no není predsa Hollan..." Nestihol to dohovoriť a sekol sa v strede veti z toho, jak som s ním prudko trhla dostrany. Moje telo ožilo a mozog začal panikáriť.
,,Čo ty je? Takto tá látka predsa nemá pôsobiť mimi..." Usmial sa. Ale mne vtedy do smiechu nebolo. Stáli sme  akurát hore pred schodiskom, po ktorom keby ste zišli dole, prešli by ste okolo dverí do štúdia. Prešli sme ho už síce, no stále sme tie dvere mali v zornom poli. Dvere sa otvorili a postupne z nich začali vychádzať ludia. Pamätáte si, jak som vám pred chvíľou povedala, že som sa začala rozhliadať po okolí?
,,Ššš!!!" Zhúkla som po ňom tlmenim vreskotom a začala som sa pozerať rýchlo okolo seba. Musúm rýchlo niečo nájsť!!
Kumbál!!
,,Axel, ten kumbál!!" Skríkla som po ňom pošepky, takže to mohlo vyzerať viac, než komicky.
,,Čo s mi..uuh." aj s ním som k nemu došprintovala. Tahala som ho tam za rukáv a vlastne to bolo pár krokov, no mne sa to zdalo ako nejaký maratón. Zbesilo som chytila kľučku a modlila sa k všetkým svätým, nech je otvorený. Vďaka Ódinu!! Bol. Doslova som tam doňho Axla sotila a následne som tam vliezla aj ja. Bolo to na kumbál pomerne veľké miesto, no keďže to bolo zapratané metlami, vozíckami na umývanie podlahy a vysavačmi, sa priestor stal pre dvoch ľudí stiesnenejší. Rýchlo som díchala, no už som sa ukludnovaka tým, že dvere som po sebe zavrela a som tu. Zapla som svetlo.
,,Č-o...čo sa deje??" Nechápal a nemala som mu to za zlé, no aj napriek tomu sa smial. Na mňe.
,,Takto ma nesmie vydieť." Prehltla som a tempo dýchania už bolo kľúdnejšje. Veď vizeram ako nejaký zombie. Ledva kráčam a kruhy pod očami mám určité tiež.
,,Nesmie ťa vidieť kdo?" Nadvihol obočie.
,,No predsa Tom!! Videl si, jak sa tie dvere otvárali?! Ľudia už končia. Vychádzali totižto...a aj on." Pozrela som sa opäť na dvere a očami skĺzla dole ku zámku, či v ňom náhodou není aj kľúč. Nebol. Klesla som na zem a tam sa usadila.
Medzi tým stihol chytit Axel záchvat smiechu.
,,Prestaň." Prekrížila som si ruky na hrudy. Všetka uvoľnenosť zomňa vyprchala.
,,Takže to je pravda?" Hovoril pomedzi jedných z posledných výdichov smiechu.
,,Je pravda čo?" Zamračila som sa naňho, no aj tak zdvihla obočie navrch.
,,No predsa to, že aj ty máš rada Toma viac než ako kamaráta tak isto ako on teba..." Len som otvorila trochu pusu. Čo práve teraz povedal?? A odkiaľ to vie...akože. Nie, že by to bola pravda!! Postavila som sa, že chcem namietať, no stihol sa ozvať skorej.
,,...iskrý to medzi vami?" Zdvihol dvakrát obočie hore a dole. Jeho veta mala premňa neidentifikovateľný prízvuk. Ako keby sa ma to pítal, no zároveň mi to oznamoval. Chcela som niečo povedať, no dvere od kumbálu sa extra rýchlo otvorili. Bol v nich Jeremy. Vhupol k nám a dýchal, ako keby bol práve na olympiáde z behu. Povedala som, že je to tu stiesnené dostatočne pre dvoch ľudí. Teraz je tu aj tretí. To mi chýbalo. Byť natlačená, medzi dvoma typkami a kumbále. Čo viac si od života predsa aj Lina môže žiadať. Že? Pretočila som pre seba očami.
,,Kaamo, či ti je?" Spýtal sa ho pohodovo Axl, no ja som už taká privetiva nebola.
,,Ti šibe? Prečo si tu Jeremy?!"
,,Pardón ľudia, no tam vonku je zúrivá Tsunami." Pokúsil sa o úsmev a skludnenie svojho dychu.
,,Tsunami?" Zopakovala som po ňom.
,,Pohroma. Zemská katastrofa. Naštvaný King-Kong." Uprene hľadel na mňa Jerremy. Mne zmizly všetky vrásky z mračenie z tváre - nahodila som neutrálny výraz.
,,Oo nie." Tak isto som naňho zostala pozerať a možno by som aj pozerala, keby sa spoza mňa neozval Axl.
,,Amm...ľudia? O čom je reč?" Cukol mu kútik úst do úsmevu.
,,Upratovačka." Otočila som sa naňho.
,,A?"
,,A? A?! Akože A Alx. Tam vonku pobehuje splašený hurikán s nedostatočným množstvom mozgových buniek, pretože ju niečo opäť vyviedlo z miery. A ty nám tu povieš A?" Zdvyhla som naštvane obočie. On sa iba usmial.
,,Ty si s ňou asi žiadne resty ešte nemal, čo?" Už viac pohodovo som mu odvetila.
,,Ja zatiaľ nie e tak ale... počul som, že má divnú povahu. No."
,,Hej...ľahko sa vyvedie z miery a...počkať." otočila som sa naspäť na Jerremyho.
,,Jerremy?" Karhavo sa usmial a dal odmlku.
,,Že zato mozeš ty?" Už ma to ani neprekvapivalo. Naposledy do nej hodil vodný blaónik, keď sme si spravili také menšie vodné hry v štúdiu a už bol koniec sveta. K tomu ani nepraskol priamo nanej.
,,Amm..."
,,Čo si vyviedol tentoraz?"
,,Spálil som jej tričko." Axl zo saba vydal niečo ako delfíny zvuk volania o pomoc. Zadržiaval v sebe smiech a ja som nemala od toho ďaleko tiež. Už som ani nebola prekvapená. Tý dvaja v svojej blízkosti sú vražedná kombinácia. Doslovne. Keďže sme sa ani ja ani Axl nepítati, jak sa mu to podarilo, spustil sám.
,,Tak keď som ale mal vruke zápalku na zapálenie sviečky a ona domňa naschvál drgla, niet divu, že..." Axel mu skočil do reči.
,,Lin?"
,,Mmm?"
,,Nie, že by sa mi to nepáčilo, no tlačíš mi na rozkrok."
,,Vážne? No tak prepáč, že sa kumbály nestavajú väčšie a tak isto prepáč aj za to, že keby som sa posunula o niečo viac dopredu, bola by som tak blízko k Jerremymu, že by som si s ním dala aj pusu!!" Povedala som viac menej urazene. Avšak chvíľku potom, čo som to dopovedala, sme sa tomu musely zasmiať. Všetci sme vedeli, že to nemyslím vážne.
Smiech nás ale okamžite prešiel, keď sa dvere otvorili dokorán. Zrak nás troch padol na osobu, ktorá tak spravila.
,,Asi som si ucvrkol." Priškrtením hlasom povedal Jerremy okamžite potom, čo sme si bezslovne s tím človekom hľadeli do očí. Musím vám povedať, že ak sa niekdo dokáže mračiť viac, než on/ona (poznámka autora: všetci určite veľmi dobre vieme, o koho sa jedná, no nebudem spoilerovat🤷🏼‍♀️😏🤦🏽‍♀️😂!!) Tak mu chcem predať osobne nobellovku.

Ola, Amígos!!
Dúfam, že ste za tú chvíľku nezabudli na môj príbeh a tak vám tu dávam dlhšiu časť...opäť narýchlo napísanú, takže ak vám tam niečo nebude úplne sedieť, tak naozaj bola napísaná narýchlo...snáď ani nie za 10min., no aspoň nejakú, aby sa nepovedalo. Nechcem predsalen, aby skončil v čiernej diere a už nikdo on ani nazavadil. Ňo... A odvôvodnenie?🤷🏼‍♀️😄 Nebola som doma😊. Takže som si nenašla čas ani na toto🙈😝!!  Ešte nezodpovedaná otázka...kedy by bolo vám najlepšie, aby som (keď už nejakú) kapitolu mohla vydať v čas, kedy ste tu najčastejšie😶😁. Ráno, do obeda, po obede, či už večer❤️🥰💩!!
Pekný zvyšok dníka a...
Papa💙👽!!