LIN (Tom Holland) @hiimtomholland

💙10💙

Sedím, teda. Leží na bruchu, na posteli. V ruke mobil, v ušiach slúchadlá. Na sebe blúzka.
,,Aaaaa. Do prdele aj z ľuďmi." zľakla som sa a keďže som bola na kraji posteli, capla som dole. Môj prenikavý krik sa rozliahol po celej miestnosti tak veľmi, že si Tom zakril uši.
,,Hah. A už si ako MJ. Znova....hmM? Ja, vlastne prepáč. Otvoril som dvere a videl som, že si si ma nevšimla. Musel som toho využiť a vystrašiť ťa."
,,Zase" hodila som po ňom vraždiaci pohľad aj vankúš, ktorý padol somnou. Uhol sa mu a pretočil s roztomilým úsmevom oči do strany. Následne mi podal ,,pomocnú,, ruku, aby som sa zdvihla zo zeme.
,,Len si pretáčaj očami. Možno tam niekde nájdeš svoj rozum." jeho ruku som prijala, no namiesto toho, aby som sa pomocou nej dostala ja hore, potiahla som jeho dole.
,,Čo keď som ho už našiel? " spadol by rovno namňa, keby pred seba nedal ruky. Ocitla som sa priamo pod ním.
Fasa.
To si to vymyslela.
A čo plánuješ robiť teraz, slečna ,,vtipná,,?
H h ?!
Ticho Mušu!! ( Bdw. nové meno pre náš mozog je na svetee xD som si všimla, no...teda. Na to netreba mat nejaké extra pozorovacie zmysli, že do tohto príbehu dávam samé exotické mená xDD eh.)
Vedenie tu mám ja.
Takže?
Smola.
Povec smola!
Mušu!!
Mušu iba radí Lin.
,,No môj ti rozhodne nedám. Smola." zákerne som sa vyškerila, nadčím sa on iba zasmial. Zostali sme oby dvaja ticho, hladiac si navzájom do očí.
Aaa je to tu.
Mušu môže začať panikáriť, je tak Lin?
Nie.
Ja to zvládnem.
Mušu?
Áno, Lin?
Opováž sa ukázať cestu motýlikom, do môjho brucha.
Smola.
Aghh, Mušu!!
Ešte není ten správny čas, keď už tak. Nádych výdich. Musíš prerušiť to ticho skôr, než sa začne k tebe nakláňať. Mysli! Mysli! Mysli! Oh, mám to.
,,Tom? "
,,Och...em...ano? " vyzeral vcelku zarazene. Nie, že by mi to nebolo ľúto, no teraz ešte nato neni proste ten správny čas.
,,Nemaly by sme už ísť?...skôr, než zavrú." možno som zapôsobila v tejto chvíľke nervózne, no mala som nato svoje dôvody. Asi to pochopil, zdvihol sa a podal mi ruku, ktorú som tento raz ochotne prijala. Vyšli sme z izby, ktorú som zamkla a kľúčik dala do vrecka nohavíc. Keď sme zchádzali schody, Na predposlednom sa Tom podkol a spadol na zem. No, skorej sa o zábradlie pridržal a na tú zem si nenápadne sadol aby to vyzeralo...no šak ste to už čítali, že spadol. Rozhodla som sa tú hru hrať sa ním.
,,O moj bože, ty si spadol..." preniesla som čo najviac môj herecký výkon dovoľoval, verohodne. Pokračovala som.
,,...a nieje tej dĺžke nič? " po tejto vete sme zostali na seba serio pozerať a ja som spravila akože opatrný krok vpred.Vtedy naše herecké kamenné tváre padly a obaja sme sa rozosmialy, až mu slzička vyšla.
,,Ále noták, neplač mi tu, kúpim ti koláčik a bude to dobré" kľakla som si k nemu a pritisla som si jeho hlavu na svoju hruď. Vo svojom ďalšom herečkou výkone, som sa rozhodla pokračovať.
,,Vieš...jedného dňa rozplačem aj cibuľu." Zobrala som jeho tvár do svojích dlaní a chcela pokračovať, no skočil mi do reči.
,,To som až taký nesimpatický? " zasmiala sa a mňa to zas a znova rozosmialo. Medzi tým, jak som sa smiala, zomňa vypadla veta, ako je...
,,Nie. Ti si priam úchvatný." peroferným vydením som zahliadla nieciu postavu, ktorá smerovala naším smerom.
,,Tom? A ak si myslíš, že cibuľa je jediná zelenina po ktorej sa plače, nedostal si tekvicou po hlave." počas toho, jak som hovorila druhú polovicu svojho textu, som sa nepozerala jemu do očí, no za nás. Konkrétne za Toma. A nemienila som v tom prestať, zatiaľ čo Tom sa nemienil prestať smiať.
Ako znak toho, že to myslím s tou tekvicou vážne, otočila som jeho hlavu ktorej som líca stále držala, dozadu. Jeho smiech utichol hneď po tom, keď spatril to, čo ja už dávno.
Bola to rútiaca sa k nám upratovačka, ktorá mala z nepochopitelného dôvodu vo svojom ,,upratovacom,, vozíku niekoľko tekvíc. Naraz sme sa pozreli z diaľky, kde k nám išla nasratá upratovačka pod nás, potom vedľa nás, kde bola ceduľka, že máme ten kus, na ktorom sme čupeli obchádzať z toho dôvodu, že ho čerstvo umyla a chce aby to vydržalo do zajteajšieho rána, kedy prídu ďalší herci. Takto sme sa pozreli znova na seba a Tom prehovoril.
,,Asi by sme mali ísť, čo ty nato? "
,,Už som toho v živote posrala toľko, že mi už dochádzajú nápady. No toto znie dobre."
,,Čiže zdrháme." prikívla som mu nato. Chytil ma za ruku a začali sme utekať opačným smerom, než po nás išla upratovačka, čož boly schody, ktoré viedly nižšie. Čiže k východu.
Keď sme utekali preč z hotela, po ceste okolo dverí zo štúdia, vykukol z nich Downey.
Veď on je snáď všade!
,,Ale, ale. Kam mámte namierené?" lišiacky sa usmial, zatiaľ čo mi sme neprestali bežať a tak sme posledné slová viac menej zakričaly.
,,Sme nebodaj nútený ti odpovedať?" Zhukol Tom.
,,Počuj. Neviem, kam máš namierené ty, no na tvojom mieste by som hlavu schovala naspäť za tie dvere. A ešte hodnú chvíľku v tom štúdiu pobudla." dodala som.
,,Čo ste niečo vyviedl..." Robert to nedohovoril, pretože jeho smerom letela tekvička a tak tie dvere hneď zavrel.
,,Vážne po nás chcela hodiť tú tekvicu?! Nemajú také veci slúžiť len ako dekorácie, či jedlo? " s mierne vystrašeným hlasom na mňa prehovoril, no ja som ho už moc ani nepočúvala. Na beh moc niesom a tak ma skorej ťahal, než že by bežal za rovno somnou.
Vybehly sme s hotela a za sebou sme počuly pysklavý hlas upratovačky.
,,Veď vy dvaja počkajte. Ja si vás aj vaše blatové topánky raz odchytím a poriadne premácham!"
Zastali sme za rohom budovy. Ja som okamžite skontrolovala svoje porážky zdvihnutým najprv jednej a potom druhej nohy. Tom tak nespravil a tak som zobrala najprav jeho pravú nohu, in sa zatackal, ja som skontrolovala a polozila. Ľavú zdvihol sám od seba. Zjavne pochopil, čo robím. Hmm...tiež čisté.
,,Čo ju tak štvalo? Veď ich máme čisté." ozvala som sa po nutnej kontrole podrážok. Bola som ešte zadýchaná a tak nato naviazal konverzáciu.
,,Ti nemáš vo zviku moc behať, čo? " pomaličky sme sa rozišli rovno. Jak sa hovorí, vstrieč osudu. (Či jak to xD)
,,Uhádol si. A hlavne nie po neviem koľko poschodových hoteloch. Takže keď ma niekedy uvidíš bežať samu od seba, bež. Pretože je mi v pätách niečo veľmi, veľmi zlého."
,,Nechceš na ruky?" zachichotal sa.
,,Čo blázniš." pobavene som mávla rukou do vzduchu.
,,Takže na koníka. " usmial sa.
,,Pff."

Viete, koľko mi trvalo napísať túto kapitolu 😂?
Podme sa zahrať hru 😏 toto bol môj rekordný čas...obvykle mi to trvá tak do tej pol hodinky. Môžte si vyskúšať typnúť do komentára.
P.S. môžete vyhrať zlatého BLUDIŠTÁKA!! Myslím, že to zato stojí. A nie, nehádajte podla kvality tejto kapitoly, vôbec to tomu nezodpovedá🤦😂💙 !!