LIN (Tom Holland) @hiimtomholland

💙48💙

Čas strávený v mojej izbe som využila na prípravu seba samej. Nijako som to nehrotila. Keďže sa nemalujem, použila som iba riasenku na zvíraznenie očí a lesk na pery. Nepotrebujem na seba dávať make-up aby som sa cítila dobre.
Pozrela som sa na úplne jednoduché, no aj napriek tomu krásne šaty. Už by aj bol čas si ich obliecť.
Keď som sa tak pozerala do zrkadla, vyčaril sa mi úsmev na tvári. Páčim sa sama sebe. Wow. Toto povie málo kto, nanajvíš ja. Šaty sa končili pri kolenách a keď som sa zatočila, zdvihli sa ako princeznej. Mala som chuť sa iba usmievať.
Započula som klopkanie a ja som vedela, že to bude Tom. Otvorila som ich a tam stál nielen on, ale aj Daya a Robert s ustráchaním pohľadom. Spoza neho sa vynoril Axel a Jerremy. Vedľa Toma bola dokonca Scarlet a Letitia. Všetci chlapci boli v sakách a dievčatá v krásnych šatách.
,,Ahoj?" Zarazilo ma, že tu stoja skoro všetci, z ktorými som sa po celý ten rok bavila najviac, no bolo to pekné ich vydieť takto pokopy.
Možno aj posledný krát.
,,Dopočuli sme sa o vašom probléme." Povedala to Scarlet naraz s Letitiou. Zasmiali sa natom a karhavo pozreli na chlapov.
,,Ouu. To s tou Adamsovou?" Zavrela som dvere.
,,Jop." Prikívla Daya.
,,V akéj situácii sa nachádzame momentálne?" Zostali sme stáť pred mojou izbou.
,,Tuto traja chlapci už chceli ísť dole, no uvideli tam.." ukázala Daya na Downeyho, Axla a Jerra.
,,V skratke. Tam dole číha upratovačka, čiže ju musíme nejako obísť." Skočil jej do reči Rob.
,,Alebo ak nechceme skončiť za dnešok brutálne zavraždení." Podotkol Ax. Nad jeho poznámkou sa málo kdo zasmial, pretože všetci si uvedomovali tú komickú vážnosť situácie.
,,No...môžeme ju obísť."
,,A jak?" Pozrel sa namňa Jerr ako na blázna.
,,Jednoducho. Bočné schodisko hotelu. Je to z vonkajšej strany." Usmiala som sa.
,,Jak o ňom vieš?" Začudoval sa Downey.
,,Keď bola pod tou omamnou látkou, chcela vyliezť von oknom, tade na prechádzku." Hodila som na Axla nepekný pohľad.
,,Už som ticho." Dal ruky do obranného postoju.
,,No deti...užite si kúzelnú cestu schodiskom, my s Letitiou ideme dole tou normálnou cestou. Paparazziovia budú nadšení ak vás tam uvidia. Mimochodom...Lin. Svädčí ti to." Letitia pritakala zo Scarlet, ktorá ju už za ruku ťahala dole schodiskom.
Zrazu začali na túto poznámku všetci pritakávát, keď v Tom zrazu Rob zavrešťal za nimi dvoma.
,,Uvidíme sa dolee!!"
,,Šš!! Robert! Chceš aby nás Addamsová započula?!" Hlasným šepotom som ho upozornila a zároveň mu dala päsťačku do ramena.
,,Inak Tom, ti môžeš íst aj tou normálnou cestou. Schodami. Vnutorními. Vieš o Tom? Že?" Pozrela som sa Toma, ktorý vytiahol ruky z vreciek a chytil sa za zátylok.
,,Vieš...Lin. Ono to asi tak nejak trochu Addamsová zistila."
,,Čo zistila?" Nadšene sa opýtal Robert a úplne odignoroval fakt, že tu je ešte Axel, Jerry a Daya.
,,To...s tým holubom. Myslí si, že som jej ho tam dal ja."
,,Ale ty SI jej ho tam...oh." vybuchla som smiechom.
,,Na čom sa smeje?" Nechápal Ax.
,,Na niečom, o čom ti nemusíš vedieť." Vo mne smiech už doznieval a vtedy som si uvedomila, že Daya tu ešte stojí s nami."
,,Takže pôjdeš pre všetky istoti s nami. Jasné. Chápem...oh. Daya. Ty si tiež niečo stihla vyviesť?"
,,Nie." Mykla ramenami a na štýl alá lážo plážo, sa usmiala.
,,Ideš s nami vonkajškom?"
,,Hej, hej."
,,Prečo?"
,,Tak nejak...nechcem si zvoliť nudnú cestu a čerstvý večerný vzduch pred tým, než vo vnútri uvidím opytého Roba, mi nezaškodí. Vieš ako."
,,V Tom prípade vytaj na palube."
,,No. Takže keď sme opäť v ďaľší večer vytvorili našu skupinku...môžeme ísť? Axel?"
,,Ku schodisku?"
,,Veď nás."
,,Misia začína!!"
,, A takto sa začala výprava piatich statočných hrdinov, plus Roberta, na ceste za dobrod.."
,,Hej!" Urazene sa ohrnul Rob. Ja som sa iba zasmiala.
,,Aj ja som hrdina."
,,Vo snoch? To každý. V momentálnej situácii? Ťažko."
,,A nie náhodou, kdo vás troch zachránil od upratovačky mesiac dozadu tým, že rozbil pohárik a začal ju tam vychvalovať až do nebies? Huh?"
,,Nevspomínam si." Naschvál som sa provokatívne usmiala a všimla si Toma, ako ide ako posledný. Je nejaký tichý...čo sa mu zase stalo. Kde sa v poslednej dobe túla jeho sebavedomie?!
,,Veď ti ešte uvidíš tam dole na oslave, ako to tam rozžhaví..."
,,Sme tu." Skočil mu Ax do reči, keď sa zastavil pri jednom menšom okienku v zadnej uličke chodby. Porozhliadlinsme sa, aby sme tade mohly vyliezť vtedy, keď na chodbe nebude toľko ľudí.
,,Uu. Cítim sa ako na nejakej naozajstnej misii." Plný nadšenia zašepkal Jer. Sa divím, že práve niekdo ako je on, dokáže aj šepkať.
,,Jeremy...iba stojíme a čakáme." Uviedla ho na správnu mieru Daya, ako mama svojmu malému dieťaťu. V poslednú dobu sa naše vzťahy dosť pomiešali. My, ako asistenti, čo by sme mali dávať pozor na ľudí, čo nám boli pridelení, v mojom prípade Tom, ktorý sa rozhodol byť tento večer ticho a byť na opačnej strany skupinky než ja, otočil. Jerremy sa nestará o Dayu, no skorej Daya oňho ako o dieťa. Kamarátsky vzťah mamy zo synom. Axel od Scarlett vždy zuteká ako keby boli zadaný, pretože Scarlett mu vždycky niečo vytkne ako nejaká žena v novom vzťahu, čerstvo po svadbe manželovi. Robert a Margaret...no...aj napriek tomu, že tu sa snažia mať na vrch obydvaja vzhľadom na ich povahy, no majú medzi sebou skorej ten súrodenecký vzťah. Staršia sestra sa snaží dobiť svojho brata, avšak Rob sa nedá a snaží sa presne o to isté. No a ja a Tom...my sme momentálne v zvláštnej bubline pocitov. Tu by som to ukončila, pretože aj napriek tomu, že táto bublinka vznikla nechcením fúknutím do bublifuku, nechcem, aby praskla a tak ju iba prenasledujeme, dávame na ňu pozor, aby jedného dňa nepraskla...čo ak ale chcem aby sa to stalo?
Zišli sme požiarními schodiska mi dole, pred hlavné dvere hotelu.
,,No dámy...kiež by som stál teraz pod týmito schodami a nie na nich."
,,Robert!!" Obe sme s Dayou na neho zhukly. On nasadil nevinnú tvár a ani nie po minúte sa ozval Jerremy. Najnevinnejšie stvorenie z momentálnej skupinky, ktorú sme tvorili.
,,Prečo pod schodami? Ja tomu nechapem..." všetci boli ticho až na Axla. Nen si vzdychol a pleskol sa po čele.
,,Vysvetlí mi to niekto? Prečo by si teraz radšej stal pod tými schodami??"
,,Uh Jerry, pretoze majú šaty. Jasné?" Dosť idtržito mu vysvetlil Tom asi prvá poriadna veta, čo za tento večer povedal.
,,To, akým tómom si to povedal typujem, že ziarlíš." Ach Robert.
,,Ja...nežiarilm!"
,,Ale áno. A práve ma určite preklínaš v hlave zato, čo som povedal. Pretože je tu Lin...a aj Daya samozrejme, no nechceš si to piznat." Lišiacky úsmev iba dopadal na jeho nervy. Avšak Tom si iba resko odfúkol a zastrčil ruky do vreciek. Nad týmto som sa musela zasmiat, pretože práve vyzeral ako citovo dotknuté dieťa, ktoré nedostalo svoje lízatko.
Nikto na moje prekvapenie pri hlavných dverách nestal. Ani upratovačka. Jediný prúd ľudí, ktorý tu bol, boly schody, odkiaľ si to ľudia namierili priamo do sály.
Bola tu veselá atmosféra, ktorá sa po čase zmenila skorej na neskorú diskotéku a následne na niečo ako bar, v ktorom to žilo. Vistriedalo sa tu snáď toľko atmosfér, že by sa človek zacudoval, aby v niekom neskončil minimálne jeden panák niečoho tvrdého. Takže čuduj sa svete, to som ja. Aj napriek Robertovému postrkovaniu a Axlovému napitému vzhľadu, vďaka čomu vyzeral, že si svet užíval ešte viac, som nenapila. Neviem ako bol natom Tom a Jerremy, pretože sme sa rozdelili a v takej veľkéj miestnosti plnej ľudí som naše stretnutie nechala radšej na náhodu a nehľadala ich. Po chvíli sme sa stratili z dohľadu aj Downeymu a Axlovy.
Zostali sme iba mi dve s Dayou, ktoré odmietali piť ale užívať si tento večer a nerozmýšľal nad ničím iným. Veď sa predsa dokážeme odviazať a pobavit aj bez nejakého blbého alkoholu, narozdiel od niekoho. Áno, je to narážka na Roberta! Po pár hodinách tancovania, rozprávania a pitia v mojom prípade nealka nápojov, sme sa zhodli, že máme dosť, avšak odísť sa nám ešte nechcelo a tak sme si sadli niekam na kraj do sedačiek, kde sme sa rozprávali. Za tento večer som sa o nej dozvedela snáď ešte viac, ako za celí ten rok, čo sme tu. Ku koncu zbehla téma k vzťahom.
,,...Tak som mu dala proste facku a odišla som."
,No Daya...určite by si bola v Chrabromile."
,,Hah. Taktiež, že aj som. Teba by som tam dala tiež. Dobré srdce...zbesilé nápady avšak rozvážne. Proste...dievča z Paríža." Jej slová zneli radostné a veselo.
,,Áno...dievča z Paríža..." Naopak moje smutno.
,,Čo sa deje? Lin."
,,Vieš...ja iba, že...len keď je toto posledný večer, ktorý spolu trávime. Je tu super atmoška a ja si premietam všetky tie spomienky, čo sme spolu všetci zažili. Či na natáčaní, alebo mimo natáčania. Budete mi chýbať. Ani neviem, či vás vôbec ešte uvidím..." Okolo nas prebehol Axel, ktorý držal v ruke fľašu niečoho. Zjavne alkoholu, s úsmevom od ucha k uchu a za ním bežal šprinty Robert a kričal niečo v zmysle, že mu ju má okamžite vrátiť, že je vzácna a že otvoriť ju chce on osobne. Ak sa opovážiš otvoriť on, prisahá mu, že bude kaput Axel!! Stalo sa to za takú krátku dobu, že sme ten výjav najprv pár sekúnd iba pozerali a potom sa rozosmiali.
,,Budete mi chýbať." Nato sa Daye zmekčil pohľad, vstala z kresla, priskočila kumňe a nežne ma objala.
,,Aww. Srdiečko moje zlaté." Vklude a pomaly rozprávala popri Tom, ako ma silno obímala.
,,Určite nie tak, ako nám za tebou mojko. Budeš nám viac než chýbať a budeme za vás všetkých bojovať, aby ste boli práve VY našimi asistentmi minimálne pod spoločnosťou Marvel aj budúce natáčanie ak bude, pretože prísť o ľudí ako ste vy...ako si to Lin, sa rovná nudnému životu dokonca života. Celkom paradox. Priniesla si sem toľko radosti. Veď ti si také chodiaca slniečko. Chodiaca radosť a keď ťa niečo trápi, vidím to. Viem to natebe spoznať. Tak nesmúť kôli tomuto. Prisahám ti, že sa nevidíme posledný krát Linka. Mám ťa strašne, strašne rada a budeš mi moc chýbať dievča." Nad týmto mi vyšla malá slzička, ktorú som nestihla zotrieť pred tým, než sa Daya odtiahla a pozrela sa namňa. Zostala na držať za ramená.
,,Ale noták, víla. Niečo som ti hádam práve teraz povedala." Ten mama pohľad ma donútil sa zasmial a slzu z líca som si zotrela. Zrazu sa pozrela pohľadom za mňa, potom opäť namňa, zase zamňa a následne opäť namňa. Zamňa, namňa...
,,Čo ti je?" Zasmiala som sa, pretože ten pohľad stal k nezaplateniu.
,Lin." Tak, ako ma stále držala za ramená si ma otočila presne tam, kam pozerala.
,,Ide sem Tom." Mierne som zpanikárila a pozrela sa opäť na Dayu. Tá iba kľudne zašepkala.
,,Kľúud, pohoda, neboj sa."
,,Stáva sa z teba hypík. Vieš o Tom?"
,,Vieš čo? Mala by si ho pozvať do Paríža na Eiffelovku. Nemyslím si, že je úplne triezvy a určite si do seba niečo aspoň trochu dal. O to lepšie to bude." Mrkla namňa.
,,Zendaya!!"
,,Užili by ste si. Veď...PaRíŽ!!" Mykla plecami, stále hlasnejšie šepkajúc.
,,Dayaa. TotO nemyslíš vážne?! Stáva s a z teba druhý Robert." Moje hlasné šepkanie by počuli aj ľudia na druhej strane miestnosti.
,,Aj ja ťa mám rada a teraz." Objala ma a otočila sa na cestu preč.
,,Uvidíme sa zajtra!!" Zakričala z povzdialí. Keď som sa otočila, Tom stál už skoro pri mne.
,,Chcel by som ti niečo povedať." Hneď zhurta...mm...okej.
,,Opäť?"
,,Prosím." Po chvíľke ticha som súhlasila. Daya mala pravdu. Už to niečo v sebe mal ale napriek tomu bol stále rozvážny. Uvydíme zachvílku.
,,Vieš...kde len začať. Máš peknú tvár a-"
,,Ou. No...aj ty si zlatý." Skorej som sa to spýtala, no ako som ja skočila do reči jemu, tak aj on mne.
,,Nechaj ma dohovoriť prosím." Nasadila som neutrálny výraz.
,,Máš peknú tvár. Oči, pery, krásne vlasy a dobrú dušu."
,,Ja-" bola som trochu zarazená. Tie slová zneli tento krát inak. Aj napriek tomu, akým spôsobom sa vyjadruje, znelo to viac od srdca.
,,Ale aj napriek tomu, keby si nebola pekná...a nemala vlasy. Povecme, že z nejakých zdravotných dôvodov." Usmial sa. Prvý krát. Asi aj jemu prišlo primitívne to, čo hovoril. Zasmiala som sa. Nešlo to inak.
,,Tím chcem povedať, že aká by si nebola, miloval by som ťa. Možno nechceš počuť tie slová a možno si iba ja pre svoj lepší pocit nahohovaram práve túto básničku, no pravda to...ja ťa...nechcem stratiť...a nechcem, aby...aby...aby si ma-" každým slobm sa zasekával viac a viac. Do očí sa mu hrnuli slzy a aj napriek tomu, že bol o niečo vyšší než ja, som si ho zobrala do náručia ako nejakú vzácnu hračku, ktorú nechcete pokaziť. On tam len tak chvíľku stal a potom ma objal.
,,Ja...ja len...snažím sa povedať, že si pre mňa...a nechcem ťa stratiť...že si všet-"
,,Ššš." Umlčala som ho obyčajným zvukom, ktorý vyšiel z mojích úst popri jeho ucha. Prstami som mu prechádzala pomedzi vlasy a počúvala tlkot srdca.
,,Ja to viem. Už dávno. Vieš Tom, niesi taký dobrý herec, ako sa na prvý pohľad zdáš." Nedalo mi to a musela som povedať nejakú podpichujúcu otázku.
,,Au? To zabolelo."povedal smutne,no s úsmevom na tvári. Cítila, ako sa mu vtedy pohol hrudník. Ticho sa zasmial. Odtiahla som sa aj keď on sa o to nepokúšal. Keď som sa naňho pozrela, mal na líci dve malé slzy. Položila som mu dlaňe na lícia a palcami mu ich zotrela. Po chvíľke ticha, ktoré mi ani neprišlo ako trápne, no skorej ako pauza, ktorú sme teraz na chvíľku potrebovali, pozrela za neho. Tam stáli už plný v nadšení Robert, Zendaya a Axel. Pozerali sa našim smerom a niečo si šepkali. Tak isto, ako bolo jedno nám, či nás niekto vidí, bolo zjavné jedno aj im, či ich nieto vidí. Usúdila som to z toho, ako ukazivali určité veci našim smerom. Axel posielal pusinky, Robert znazorňoval rukami Eiffelovku a Daya...tá iba prikivovala, ukazovala na chalanov a posielala palce hore. Prevrátila som očami a pohľad posunula doprava. Na mužské vecka. Neviem prečo, no mala som takú potrebu. O sekundu nato sa odtadial vyrútil Jerremy a išiel i skupinke. Vyškeril sa namňa, mrkol a ja som sa zasmiala. Mám pocit, že ten chalan iné nepozná, než toalety. Aj napriek tomu, že týto štyria sa zoskupili skoro na opačnej strane miestnosti, mohli jasné vydieť, ako im s úsmevom ukazujem fakera a dalej im nevenujem pozornosť.
,,Si poklad. Vieš o tom?" Tom to pomaly a ak nie, tak zašepkal, že to nebolo skoro počuť a zase išiel plakať. Nie, že by pre mňa nebola toto emotívna chvíľka, no mala som pocit, že mu Rob naporcoval niečo trošku silnejšie, než mal a koly tomu je teraz Tom v úvodzovkách citlivejší.
,,Niečo také som už počula." S úsmevom som prehodila oči.
,,Mmm." Keby som ho teraz pri týchto ďalších troch slzách nezastavila, mám pocit, že by sa tam naplno rozplakal ako nejaké bábo. Silno ma objal. Jednu ruku mi položil na chrbát a druhú tesne nad zadok.
,,Nechoď preč." Nižšie položenou rukou skĺzol na môj zadok, načož som pohotovo zareagovala tým, že som mu ju posunula opäť vyžšie.
,,H h?" Snažila som sa ho jemne odomňa odtlačiť, čo bolo pomerne ľahké.
,,Zajtra. Zajtra keď odídeš, zostanem sám a možno ťa už nikdy v živote neuvidím."
,,Ale neblázni, poď, odprevadím ťa a uložím do izby." Potiahla som mu ruku na odchod a taktiež už aj vykročila, keď vtom ma zastavil.
,,Nie."
,,Tom."
,,Ak dneska zaspím, je možné, že zajtra ťa už neuvidím."
,,Oh, Tom."
,,Ja to takto nechcem." Jeho zničený výraz a smutnú náladu som si od neho začala pochyťovať.
,,Tom, toto sa nestane. Neodchádzal predsa zajtra skoro ráno...odchádzam...len ŕano. Chápeš, ráno. Takže sa potrebujem este vyspat. Tak isto, ako aj ty. Nutné potrebuješ vytriezvieť, inak sa z teba stane ešte väčšia drama queen. A teraz poď.", Vytiahla som ho zo sály a ťahala po schodoch hore. Upratovačku sme nestretli. Chvala Thoru. Vytiahla som z jeho vrecka jeho kľúčik, otvorila som dvere a aj s ním som vošla dnu. Celú dobu ma iba ticho pozoroval. Jediné, čo spravil sám, bolo to, že sa vyzul. Otočila som sa naňho. Nič. Iba ma ďalej pozoroval ako nejakú drahú vec, ktorú nechce poškodiť, no aj napriek tomu ho to láka. Nad tým som sa zamyslela aj ja. V akom zmysle som brala slovo poškodiť? Chcela som, aby...hm.
Povzdychla som si. Podišla som k nemu a rozopla mu gombík na saku. Dala ho z neho dole. Ďalej som mu išla v pretrvávajúcom tichu rozviazávať kravatu, ktorá skončila hodená na posteli, vedľa saka. Pokračovala som gombíkami na košeli.
,,Lin." Zašepkal, avšak som na to neobracovala pozornosť. Rozopla som posledný gombík, s neutrálnou tvárou podišla k posteli, zobrala sako s kravatou a išla k jeho skrine bez toho, aby som sa naňho pozrela. Sako skončilo na vešiaku tak isto, ako kravata. Opäť som sa pozrela na Toma. Ten mi v tichosti podal košeľu, ktorú som následne zavesila. Otočila som sa naňho s tým, že bude stáť tam, kde stál. No nie. Stál tak tesne zamnou...
,,Si nádherná."
,,Tom, potrebuješ sa vyspať." Tvárila som sa, že som prepočula jeho slová a za ruku ho potiahla k posteli, kde som ho posadila.
Neprotestoval.
Inokedy by som sa rozplývala nad tým, koho mám pred sebou s nahým hrudníkom, no veci sa zmenili a mi sme si veľmi dobre uvedomovali, čo bude zajtra.
Vzdychla som si.
,,Život je niekedy ťažký aj v tých úplne ľahkých situáciách."slabo som sa naňho usmiala.
,,To teda je."
Ruky som mu položila na hruď a zatlačila ho na posteľ tak, aby ležal. Ja som si sada na kraj postele.
,,Zostaň tu."
,,Ty vieš, že nemôžem."
,,Prečo nie."
,,Bude to tak pre oboch ľahšie..."
Chvíľku sme mlčali, no on vytiahlo z čista jasna z druhého vrecka od nohavíc kľúčik a usmial sa.
Ja som najprv nechápala, no potom som sa postavila a siahla som si do zadného vrecka nohavíc.
,,To je môj kľúčik. Kedy si to stihol!!" Pozrela som sa naňho tým hravým pohladom, ktorý naznačoval slová ,,to nemyslíš vážne,,.
,,Moje objatia sú kúzelné. Takže nezostaneš tu, ani keby si mala čarovním spôsobom vymknutú izbu?" Môj úsmev chvíľkovej radosti posmutnel tak isto, ako ten jeho.
,,Chápem...pači." ja som k nemu pomali prišla a ešte pomalšie zobrala kľúčik.
,,Tak...uvydíme sa ráno?" Potichúčky som zo seba dostala svoje posledné slová.
,,Ráno." Zašepkal a smutne sa usmial. Mne sa na tvári zjavil malí úsmev tiež a na päte sa otočila k dverám, ktoré som zavrela bez toho, aby som sa pozrela dozadu. Prebehla som chodbu, odomkla svoje dvere a pomali ich zavrela. Doslova som sa hodila na posteľ a zavrela oči. Až po chvíľke som si uvedomila, že mám nové posteľné prádlo. Hm. To by znamenalo, že tu bola Addamsová. Vstala som s tým, že sa idem vyzliecť, no podomnou bol na posteli papierik. Zobrala som ho do ruky a čítala:

Aj tak som sy ťa zo všetkích obľúbuila najvyac a pevné verém, že máš zo všetkích z vašej parti najviac rozumu.
-ADDAMSOVÁ

No. Tak toto ma úprimne zarazilo, no rozhodla som sa to aj ja ukončiť v dobrom. Aj napriek tomu, že tam bolo kopu chýb, na opačnú stranu toho papieriku som napísala:

Ďakujem:)
-Tá, čo má z našej party najviac rozumu.

Z tašky som zobrala jednu z posledných Parížských čokolád, papierik položila nato a ešte narýchlo vybehla k dverám Addamsovej. Je to proste len nepochopená žena, ktorá má na nešťastie trochu iné vnímanie reality, než ostatný. Čokoládu som položila k dverám, na ktoré som zaklopala, keďže som už nemala kľúčik. Pevne som verila, že tam bude. Ako som tak spravila, vybehla som k sebe po schodoch. Až keď som bola na druhom poschodí od jej dverí, počula som otváranie kľučkou. Usmiala som sa a s dobrým pocitom, že zajtra odchádzam zmierená a nie pohadaná, definitívne pre dnešok zavrela dvere svojej izby. Zbehla som do sprchy, spravila hygienu a pred tým, než som išla do postele, som pobalila zoststok vecí, ktoré by som už zajtra nevyužila.
Teraz keď ležím, necítim blbú, no ani šťastnú náladu. Je mi...je mi proste len dobre. Hlboký nádych, výdich a môžem spokojne zaspať.

Hi guys
(Máme rekord, 3460 slov!!)
(P.A. ak neviete, alebo ste nepochopili poznámku s pozvaním do paríža, gratulujem. Ste nevinná duša😂. Poprípade existuje Google🤷🏼‍♀️😂.)

Mimochodom!!
Pekného Mikuláša.

Túto kapitolu som teda chcela vydať na Mikuláša, aby bolo jasno. No vzhľadom na nejaké problémy s Wattpadom, keďže mi stále vyčíta niečo s e-mailom, sa mi to nepodarilo.

Mimochodom...už len 14 dní do Vianoc!!
Bye, bye💙✨!!