LIN (Tom Holland) @hiimtomholland

💙40💙

Robert?
Čo ten tu robý?
,,Ahoj kráska." Vytasil namňa svoje perličky.
,,Downey?" Čupeľ predomnou už vtedy, keď som otvorila oči.
,,Prišiel som ti zlepšiť náladu. Toto ráno si bola na raňajkách nejaká divná. No zjavne si to vyriešila spánkom."
,,Ti...si ma pozoroval?!"
,,Uhádla si." Sadol si oproti mne na posteľ.
,,Už je to po druhý krát, prečo nemôžeš byť aspoň trochu normálny a nep..." Skočil mi do reči
,,Hah...Kebyže len dva krát."
,,Čo si práve teraz povedal? Doore počujem? Prosím povec, že nie a iba som sa prepočula. Vážne si m..."
,,Dobre, dobre, pohov. Dnes som dostal ponaučenia rovno od troch ľudí. A to je len poobedie..mimochodom. Bola si na obede?" Dal ruky do obranného gesta, no jak mile sa rozkecal, spustil ich dole. Chvíľu som mlčala a pozerala naňho ako na úplného magora, pretože koho normálneho napadne pozorovať ľudí ako spia?!? Hmm? H h. No pravdaže, že jeho. Nikto normáln...A čo sa týka tej buzerovačky. Nedalo mi to a spýtala som sa.
,,Od koho?"
,,Daya, Adamsová a Margaret." Spojil pery do jednej línii.
,,Jaký krásny paradox...všetko to sú ženy." Pousmiala som sa nad tým a úplne zabudla na pochmúrnu náladu.
,,Usmievaš sa." Postavil sa z postele. To, že mal úsmev na tvári po tejto vete je asi samozrejmosť.
,,No...to áno." Zamyslela som sa, pretože som nenašla momentálny dôvod, prečo by som nemala. Je tu on. Nebudem mu vykladať moje myšlienkové pochody, čo sa týka mňa a To...
,,Poď zamnou!!" Zobral ma za zápästie, vytiahol z gauča...Teda.
Tak to minimálne plánoval. Ja som v poslednej sekunde prevliekla svoju ruku, okolo tej jeho a strhla som ho k sebe na druhý gauč.
,,Máš stále divnú náladu, treba to napraviť. Alebo chceš zodpovedať otázku, prečo som tu?" Aj napriek tomu, že sa divím, že od mojho potiahnutia ho v saku dole zamnou na mäkký gauč, ktorý mu ho môže zalahko skrkvať, mu nespôsobilo šokovú zástavu srdca, sa tentokrát milo a súcitne usmial.
Toho si musím asi ceniť. Jeho z takýmto sucitnym výrazom nevydí len tak každý.
,,Nie...nechce sa mi vstať. Je tu až moc dobre." Usmiala som sa naňho tým štýlom, ako on pred chvýľou namňa. Spojila som pery do jednej línie a kútiky poťiahla hore. Hneď ma to omrzelo a po sekunde som ich zase spustila. A taktiež aj bolo. Bolo tu dobre. Vyhriatá izba, okolo mňa na veľkom gauči kopu vankúšov vrátane Juniora, v ktorých som sa zobudila už všeliako popreplietaná a vedľa mňa na miniatúrnom stolíku, čaj. Počkať čaj? Chvíľu som na ten pohár pozerala, no po dlhšom tychu, kedy som si už aj ja uvedomila, že je vážne tycho, som obrátila hlavu na Juniora. Zjavne mi to sem priniesol Ax...alebo Daya.
,,To som bol ja." Aaa ha.
,,Ty?"
,,Ja."
,,Ty si mi sem dal ten čaj?"
,,Áno, ja som ti sem dal ten čaj...ber to ako pozornosť a spríjemnenie tvojho dňa. Od Toma som sa dozvedel, ktorý máš najradšej. Ten ho ževraj vytipoval už v prvý deň, čo ste boli v kaviarni, bez tvojho opýtabia sa. Ale teraz už poď." Od...Toma? Smutne som sa nad spomienkou toho, ako ma zobral hneď v prvý večer do kaviarne usmiala. Vtedy mi prvý krát povedal, že mám pekný úsmev. A že jeho jediná frajerka, ktorú kedy mal, bola Tessa. Jeho pes. Heh...tak nám to rýchlo ubehlo, že  Kaviareň sa o nedlho nato, než sme si to vtedy uvedomily, zatvárala. A potom sme stretly Roberta, ktorý smeroval do baru, pretože...ani som si to neuvedomila a usmievala som sa od ucha k uchu. Oh. No ďakujem ti veľmy pekne Rob, že si mi privodil myšlienky opäť na Toma. Pri poslednej vete zdvihol dvakrát obočie hore a dole. Hmm.
Čudák ako vyšitý.
,,Ale už som hovorila, že mne je TU dobre."
,,Notaak." Drgol mi slabo do ramena.
,,Ti niesi taká lenivá chodiť. Denno denne slapeš tie satanské schody minimálne desať krát hore a dole." Opäť ma oslepila žiara, z jeho zubov. U.
,,Neyhádol si. Tie schody prechádzam minimálne dvanásť krát za deň tam a späť a áno, nechce sa mi." Bolo vydieť, že pri Tom tichu, jak na mňa pozeral, si hrýzal vnútornú stranu líca.
,,Hmm...tak ťa zoberem na koníčka." Hneď jak to dopovedal vstal a otočil sa mi chrbtom. Ja som naňho iba užasnuto civela. Tak takéhoto ho ešte nepoznám.
,,Je to divné."
,,Ale no. Ti si divná. Nešpekuluj a vyskoč." Áno, bola to irónia, no mne sa aj napriek tomu zdal jeho nápad poniekaľ...výstredný. Áno, to je to správne slovo...výstredný.
Mojou odpoveďou mu bolo moje hlasné odfučanie si.
On sa otočil kumňe a bez varovania si ma vyhupol na ruky. Nestihla som pobrať situáciu, keď som už bola na jeho hrudi a on somnou vyšprintoval z miestnosti, za ktorou zatváral akurát dvere. Začala som sa vspierať.
,,Noták Robert." Keď som už skoro bola dole a moje nohy sa o desať centimetrov dotýkaly zeme, nadhodil si ma do vzduchu ako nejaké bábätko, čož ma prekvapilo a na sekundu som zhíkla. Kde sa to v ňom len bere tá sila? Možno s ním tie jeho tréningy od štúdia začali vážne predsalen niečo robiť. Alebo žeby som schudla? Hii? Schudla som?! Keď už som si myslela, že spadnem, zachytil ma ako nevestu na ruky a odpochodoval si to od dverí preč.
,,Žiadne e e, Lin." To nemá cenu. A vôbec Lin. Kráča on, nie ty. Tak čo už. Nech ma zavedie tam, kam ma zavedie. V podstate mi to už môže byť aj jedno. Nič na práci dnes nemám. Eh. To je vážne super Lin, že si si to uvedomila až teraz.
Povzdychla som si a líce oprela o jeho pravú ruku.
Keď sa somnou otočil na odchod po zatvorení dverí, všimla som si Toma, jak zatvára svoje dvere od izby. Alebo otvára? To som nepostrehla, pretože v tej činnosti zastal a pozeral namňa, jak ma v uvodzovkách Robert odnáša preč. Išli sme ku schodmom a ten si ho pre istotu riadšej ani nevšimol. Možno si uvedomil, že na seba dlho pozeráme a tak sa usmial. Bol to neistý úsmev, no pre mňa pekný ako všetky jeho ostatné. No chýbalo mu tentoraz niečo. Tá...tá...hm...tá iskra. Nevedela som prečo, no aj napriek tomu som sa musela usmiať. Usmiať sa, už len kôly tomu, že ho vydím. Bol to pravý úsmev. Ten môj. Tak prečo nie ten jeho tiež? Prečo bol taký neistý?
A jak je sexy...
Oh Lina?! Nad čím to zase premýšlaš?!
Začervenala som sa a keďže som nemala kam inam otočiť hlavu, uvedomila som si, že ma Robert stále nesie na rukách. On namňa stále pozeral, no než som si všimla uvedomiť fakt, kdo ma na rukách nesie, než Tom stihol zvesiť hlavu m zemi...
Chlapy sa navzájom odignorovali a jak som spomínala, Robert si ani nevšimol, že za jeho chrbtom je Tom. Už sme boli našťastie na schodoch, no Rob ma stále niesol.
,,Robert?" Neodpovedal.
,,Robert." Nič.
,,Rooobeert!" Myklo to ním.
,,Oh. Áno? Prepáč. Nevnímal som. Rozmýšľal som nad Va..."
,,Nie, pre vlastnú bezpečnost nechcem vedieť, načo si myslel. Daj ma dole."
,,Keďže mám istotu, že už mi nezdrhneš, pretože sme tu..." Položil ma na zem.
,,Ty istotu nemôžeš mať nikde a u nikoho. Nato pamätaj." Ukázala som prstom na hlavu. S úsmevom pretočil očami. Pohľad som nasmerovala na dvere, v ktorých cvakol zámok, otvoril a ukazoval tam vypriamenou rukou do vnútra miestnosti-dlaňou.
,,Milejdy." Spokojne sa usmial a jemne predklonil. Čakal, kady tam vojdem. Ale...miestnosť je tmavá a silno pochybujem, že vnútri uvydím čo i len na krok.
Nadvihla som obočie a opäť pozrela na Roba, ktorý stále ukazoval z vystretou rukou do temnoty.
,,Chcelo by to svetlo."
,,Len sa neboj, neboj sa." Lišiacky sa usmial a zopakoval gesto rukou. Keďže to bol on, tak som mu predsalen dôverovala viac, než nejakému cudziemu typkovy, ktorý mi povie, nech vojdem so tmavej mestnosti, v ktorej vážne není vydieť ani na krok a zdá sa, že je tu ešte nejaká tá chodba pred tým, pretože jediné lúče svetla, ktoré v tej miestnosti boli, boli tie, čo osvetlovali chodbu miestnosti na ktorú Robert ukazoval, z chodby hotela, na ktorej sa nachádzame teraz mi. Ďalej sa nachádzala úplná tma. Urobila som neistý krok do predu, no aj tak som vykročila a ocitla sa v...kde to vlastne som?

Ahoooj!!
Som tu. Áno, áno. Ešte som sa nestratila. Chcem len povedať, že už som sa rozhodla, ako budú vychádzať kapitoly😁.
(Čítate dobre. Keď už sme za polkou príbehu, sa rozhodnem o pravidelnosti príbehu🤦🏽‍♀️😏😂.)
Hold🤷🏼‍♀️...that's me baby😂😄!!
Není to síce ešte úplne tak premakané, že v určitý deň, no jedena kapitola-jeden krát týždenne😊. Nemám presný deň, pretože mám brigádu, svoj život a priateľov a blá, blá, blá. Všetci poznáme tie faktory. Len to chcem proste brať skorej ako odreagovanie a nie ako povinnosť✨.
Mám vás rada a ako vždy, až do budúcej kapitoly...
Papa💙!!