Tajomstvo mesta [PREPISOVANIE]

/ 1. 𝑲𝒂𝒑𝒊𝒕𝒐𝒍𝒂 /

    Každým nádychom som sa cítila čoraz ľahšie a ľahšie. Konečne sme prešli tú časť štúdijného života, takzvaného akademického týždňa, plnú nervov, prokrastinácie, i sĺz, a opustili ho s úspešnými maturitami.
Konečne nastal ten dlhoočakávajúci koniec šialenstva a ľudí, ktorých dúfam, už nikdy v svojom budúcom živote nebudem musieť stretnúť. Ak, tak len v slušných frázach.

    Doprevádzaná májovým vánkom a hrajúcim úsmevom na perách, ktorý zakrýval len čiastku tých najväčších plánov, ktoré sa za ním črtali, som s radosťou priskočila k starkej.
    Jej citlivá duša to už nezvládla a rozslzila sa mi rovno v náručí.
„Och, dievčatko moje," Vyhabkala zo seba chrapľavým hlasom a ešte viac si ma k sebe privrela. Bolo to...bolo to akoby sa naozaj bála, že toto všetko naokolo znamená zbohom i nám. 
    ,,Ale starká, čo to vystrájaš?" Prehovorila som na ňu jemným ľútostivým tónom. Rozpadala sa mi priamo pred očami.
Predsa ja ju neopúšťam, nikdy by som to jej ani sebe nespravila. Neviem si predstaviť život bez jej bláznivých teórií pri večerných správach, či bez jej slávnych plnených guliek ovocím, ktoré si všetci vychvalujú. Dala mi všetko dôležité, čo mi biologický rodičia zobrali...nemohla by som ju opustiť.
    Bez toho, aby nadviazala na moju otázku, vysloví len slová, ktorými si je istá, že zvládne: „Som na teba veľmi pyšná, Angela." Usmiala sa a rýchlo si chrbtom ruky zotrela tečúce slzy z líc.
    Než by som stihla ešte niečo povedať, aby som ženu predomnou, poznačenú nekonečnými príbehmi, upokojila, sa k nám už s jasavým piskotom blížila Calla. Na jej lesklých očiach a neskoordinovanými nohami bolo značné, že už čo-to mala za sebou.
    Veľavýznamne sa na mňa usmiala, „Tak čo, Angie, ideme?"
    Calla bola jednoznačne ten typ osoby, ktorý si nájde akékoľvek odôvodnenie, len aby sa slavilo a mala dôvod sa uvoľniť. V tomto smere sme si bolo veľmi odlišné, no asi aj kvôli našim protikladom sme boli také dobré kamarátky, kto vie. Možno to pravidlo platilo aj v platonických vzťahoch.
Každopádne, aj napriek tomu, že by som sa radšej vrátila do malého červeného domu pri pobreží, kde som strávila väčšinu svojho detstva, odkiaľ by bol práve vidieť vychádzajúci mesiac, som s jej ponukou sa oficiálne rozlúčiť súhlasila.
    Ako odpoveď som teda prikývla, posledný krát sa pozrela na svoju náhradnú mamu, starkú, a povedala: „Pravdepodobne sa vrátim neskoro."
    Obe sme sa zasmiali, no starká nás poslednými slovami totálne odrovnala: ,,Dávaj mi na ňu pozor." Tým myslela mňa. Mňa! To skôr na Callu by mal dať niekto pozor, ale na mňa? Ako k takémuto tvrdeniu vôbec dospela?
    „Okay, tak...ideme, dovidenia!" Zakričala Calla ešte na pozdrav a už aj ma ťahala za ruku ku zvyšku skupiny, kde sa už niesol hlasný smiech.
    „Tak čo? Nebudeme tu snáď len tak povstávať."Vyhlásila Agnes, dievča so širokým čiernym rámom okuliarov, s malou postavou, ktorá si však ľahko vedela takmer u každého vydobyť rešpekt. Bolo to hlavne kvôli jej talentu so slovami.
    Všetci sme zakričali ideme a vyrazili naprieč začínajúcej sa tme. Zavesila som sa Nicovi...Nicovi o ruku a spolu sme kráčali na konci.

    S Nicom sme boli spolu len pár mesiacov. Je to fajn, má to svoje výhody aj nevýhody, asi tak by som to zhrnula. Len...stále mám pocit, akoby sa odomňa neustále niečo ohľadom neho očakávalo. Či už to ide priamo z jeho giest a prejavov, či od ostatných...nie sme na rovnakej vlne a poslednú dobu kvôli tomu mám pocit, abykoby by už len po hodine som sa mala zadusiť a preváži mnou stiesnenosť, lebo jeho požiadavky na vzťah očividne nespĺňam. Chcem sa baviť. Mám 19, preboha!  Nie viazať sa a ísť do zväzku manželského a hádať sa, akú obliečku navlečiem budúci týždeň. Lebo Nico, žiaľ, je presne taký. Staromódny.
    No má svoje svetlé stránky, tie viac lákajúce. Ako napríklad: dokáže počúvať a veľakrát mi rozumie na levely, na ktorý sa nedostanem len tak s hocikým. Je taktiež veľmi pozorný a starostlivý. No ani jednému z nás momentálne nevyhovuje ako to medzi nami často škrípe.