Tajomstvo mesta [PREPISOVANIE]

/ 20. 𝑲𝒂𝒑𝒊𝒕𝒐𝒍𝒂 /

V izbe odrazu nastalo trápne ticho. Vôbec som nevedela, čo robiť s rukami, či sedieť, alebo sa tiež postaviť, aby sme si boli z väčšej časti rovní. Čo povedať, aby tá ťažká bublina praskla? A vtedy mi to napadlo. Pred tým všetkým, pred tým, ako som uvidela plaziacu sa Ellu – je zvláštne o nej premýšľať v minulom čase. Čo ma však väčšmi zaráža, bolí to oveľa menej ako pri Gregorym. Je to tým, že viem, kým sa stala? Či tým, že som si už niečím podobným prešla a znášam to ľahšie?

Niekedy žasnem sama nad sebou; ako mi môže byť jej život menejcennejší než ten Gregoryho? Preboha! Napadlo mi, možno sa naozaj až tak nelíšim od Thea či ostatných. Je im jedno kým boli, aký život viedli pred tým než sa im stala tá nehoda. Nehoda, ktorá im v tomto svete zaistila istú smrť. Nemajú nad sebou kontrolu. Slová, ktorým som istým spôsobom rozumela a veľkou časťou seba aj s nimi súhlasila. Vedela a uvedomovala som si, že keby ju nezastavili, skôr či neskôr by zomrelo niekoľko matiek, otcov i detí a to len kvôli tomu, lebo to bola Ella. Život rozhodne nie je spravodlivý.

-„Mám novinu." Ozvala som sa po dlhej chvíli, kedy som sa vrátila k pôvodnej myšlienke a zbavila sa tých na Ellu.

Zdvihol ku mne pohľad a preložil si ruky na hrudi. „Počúvam."

„Nie som si tým úplne istá, ale myslím, že som našla niečo, čo už dlhé roky hľadáte." Šepla som a on sa ku mne o jeden krok priblížil. „Počul si už o rubínovom kompase?"

„Našla si ho?" Ozval sa prekvapene. Jeho pohľad bol taký naliehavý a radostne nedočkavý, že som ho mala chuť len naďalej naťahovať. S nadvihnutým kútikom do strany som prikývla. „Kde?"

„Tu nastáva malý háčik." Znázornila som svoje slová medzierkou medzi palcom a ukazovákom. Nebola som si vôbec istá, či mám právo sa ku Gregorymu po tom všetkom znova vkradnúť a aj keby áno, otázkou zostávalo: ako sa dostanem do trezoru?

„Aký?"

„Pôjdeš tam so mnou?"

Urobil posledný krok, ktorý nás od seba delil, chytil ma za plecia a rozhodne vyslovil: „Že váhaš." Po tých slovách, ktoré sa mi ešte vždy odrážali od pier som celá strnula. Plytko som sa nadýchla a dovolila si očkom k nim zablúdiť. Žiaľ, z hlúpeho pocitu som sa v sekunde vrátila k jeho čokoládokam.

Keď sme prechádzali k jeho vyleštenému čiernemu dodgetu, sledovala som vychádzajúce slnko, ktorého lúče obklopovali všetky odtiene rúžovej, modrej až po žltú a oranžovú. Keby som mohla, vystrela by som si niekde v záhrade deku a vychutnávala si tento veľkolepý pohľad.

Ani som sa ho neunúvala spýtať, či si s ním môžem len tak zmiznúť, bez toho, aby o tom vedel alfa, Kristopher. Vedel čo robí, v to som sa naučila spoliehať.

Prechádzali sme rovnakou cestou ako minule: okolo sadu, cez pasienku až kým sme sa nedostali blízko Gregoryho domu. Pokiaľ som sa nemýlila, jeho rodičia by mali byť v práci.

„Vzduch je čistý." Šepla som a so sklonenou hlavou vyšla z auta. Za chrbtom som počula Theov hlasný smiech, ktorý nemal žiadne odôvodnenie. „Čo."

„Vzduch je čistý." Napodobnil môj hlas pipinovským šeptom a znova sa rozosmial, až predkláňal hlavu k volantu.

Pokrútila som nad ním hlavou. „Aby si vedel, že môžeme ísť."

So stálym smiechom, ktorým ma sprevádzal až k zamknutým dverám, pokýval hlavou. Pekne sme sa ako takí trpaslíci za sebou otočili, prešli cez živý plot z tují a preliezli cez Gregoryho okno dnu do jeho izby. Ešte vždy mu na posteli ležalo rovnaké posteľné prádlo, ako keď som tu bola naposledy. Nič sa nezmenilo.

S rozhojdanou náladou som ukázala Theovi dvere, ktorými sme vošli do priestrannej obývačky. Pozrela som na ich drevenú komodu a spomenula si na skoré ráno, kedy mi chcel porozprávať o Theovi, čo o ňom zistil, s kým sa stretáva a kadiaľ vchádza do domu. Teraz mi to prišlo až príliš vzdialené, na to, aký naozaj krátky čas prešiel.

Spomínanú komodu pri vyhasnutom popole som odsunula, až kým som sa nedostala ku kovovým dvierkam trezoru, do ktorého sme nemali prístup.

„Na čo čakáš?"

Mykla som plecami a povedala: „Neviem kód. To je ten háčik, ktorý som ti spomínala."

„Ukáž to sem." Kľakol si predeň a s otázkou na mňa pozrel. „Nevieš, čo by tam mohol dať? Možno nejaké narodeniny. Mama, otec,"

„Naozaj neviem." Priložila osm si ukazováky na spánky a snažila sa nad tým naozaj popremýšľať. Nemohlo to byť predsa také ťažké, poznali sme sa dobre. Mysli, mysli... Svoju mamu mal celkom rád, ale že by ju dal ako heslo do trezoru, to sa mi nezdá.

Bolo to ich rodinné dedičstvo. „Skús otca." Začala som mu diktovať dátum jeho narodenia, ale ozval sa záporne. Potom mi však niečo napadlo: „Daj 8. mája 1947."

„Voilà." S úsmevom začal otvárať dvierka trezoru, kedy sa nám naskytol rovnaký pohľad ako mne pred vyše týždňom. Hneď pri kraji sa vynímal spomínaný zlatý kompas s rubínovým pokladom vo vnútri. Samozrejme, poklad ako pre koho. Upíri z toho určite nebudú, boh vie ako, nadšení.

Vzal si ho do dlaní a palcom jemne prešiel po jeho hladkom povrchu. „Nikto ho už dlhé dekády nevidel. Je zázrak, že ho vôbec držím v rukách." Bol ním celkom očarený. „Ďakujem." Pozrel sa mi do očí a znova sa mu okolo zorničiek vytvoril tenký prúžok roztaveného zlata. Točil sa tam tak nádherne, až to na mňa malo hypnotizujúci vplyv. V tú chvíľu som medzi nami pocítila neznáme puto. Ako keby medzi našimi telami bolo nejaké lano, ktoré sa len viac uzlovalo a priťahovalo nás stále a tuhšie k sebe. Bolo to zvláštne, nepoznané a miestami nepríjemné?

„Už by sme mali ísť." Prehovorila som, keď som sa už viac nevládala do jeho kúzlom začarovaným očí pozerať. „Máme všetko, čo sme potrebovali." Otočila som sa a s pomalou chôdzou sa vracala späť do Gregoryho plnej, no predsa osamelo prázdnej izby. Preliezla som cez biely rám okna a prešla k Theovmu dodgetu.

Celú cestu som hľadela von z okna a pozorovala, ako sa naše malé mesto pomaly ale isto stráca za mojím chrbtom. Ako betónové ulice vystriedali polia a lúky. Po tom, čo sa stalo u Grega, som sa znova začala cítiť stratená. Dokonca ani po tej hre, ani po zistení, že vlkolaci a upíri existujú, a že tento svet vôbec nie je taký jednotvárny, ako som si myslela, som sa necítila až takto strateno sama v sebe a vo svojich pocitoch ako teraz. Vôbec som nevedela kto som. Vždy som bola tá, ktorá bývala so starkou, s rodičmi sa často nestretávala a vždy bola obklopená menšou či väčšou skupinou ľudí. Nikdy som z toho mesta neodišla a teraz? Odchádzam jedna radosť od ľudí, ktorí tvorili moju osobnosť. Ľudí, ktorí zosobňovali všetko čo som vždy chcela, čo som mala a na čo som bola zvyknutá. Sú mojím životom.

Čo mám teraz? Neviem sa ani len zaradiť. Som dobrá alebo zlá? Robím správne rozhodnutia, či sa opätovne mýlim? Som vôbec schopná sa z tých chýb niekedy poučiť? Bývam v paláci plnom vlkolakov, kde sa počas splnov vyparia a lovia okolitých netvorov. Žijem uprostred vojny, o ktorej som ani len nevedela, že je vedená. 

<3