Tajomstvo mesta [PREPISOVANIE]

/ 10. 𝑲𝒂𝒑𝒊𝒕𝒐𝒍𝒂 /

Teraz už nešlo len o nočné mory z hry, ale aj o Grega. V hlave sa mi neustále zobrazovala jeho hlava visiaca z papule bieleho vlka. Dlhé hodiny som mala pred sebou ten istý obraz, ako sa jeho hlava každým malým, či veľkým natrhnutím oddeluje od zvyšku tela. Ako každá kvapka krvi až nekonečne dlho dopadá k čerstvej mláke. Ako sa jeho tvár mení na tvár bez života s trasúcimi sa očami.

„Už nie." Celá spotená som si povedala po stom prebudení. Bála som sa zaspať. Už som to viac nechcela vidieť. V tých otrasných minútach som bola taká bezmocná. Nikdy som nechcela tento druh života. Za posledné týždne som videla viac smrti než za celý svoj život. Sama som k nej bola  už toľkokrát blízko, že sa to ani na prstoch nedá zrátať. Jediné, po čom som momentálne túžila, bolo utiecť od týchto problémov a od tohto mesta. Nájsť si prácu a žiť život podľa možností. Keby som len bola vedela, čo všetko sa cez toto leto stane, nikdy by som na prechádzku po lese nepristúpila. Gregory by tu ešte bol. Mohli by sme cestovať po Egejskom mori na jeho strýka lodi, ako sme vždy plánovali. Boli sme takí malí s veľkými plánmi do budúcna. Čo z nich, keď tu už viac nie je? Čo by bolo keby... Lenže to nie je a nikdy nebude. Prečo ma vlastne nezabili tiež a namiesto smrti som dostala len hlúpu podmienku? Držala som snáď šťastinu v rukách? Čím som si ju zaslúžila? Mala som byť rovnako mŕtva ako on. Neurobila som nič, čím by som mala väčšie právo na život ako on...

Celý deň som bola zavretá v izbe, s červenými a opuchnutými očami. Bola som tak hrozne unavená, no vedela som, že by som po zavretí očí znova videla jeho. Jeho sklamané oči z toho, že som nič nenašla. Žiadne dôkazy, záznamy o tom, čo by vysvetľovalo, čo sa stalo v hre.

„Angela, srdiečko." To oslovenie. „Priniesla som.."

„Prosím ťa, mohla by si ma tak nevolať?" Jej úsmev ochabol. Úsmev, o ktorom som si myslela, že nikdy nezmizne z jej optimistickej tváre.

„Dobre, prepáč. Priniesla som ti vývar. Viem, že ti je zle, ale aspoň si daj tri lyžičky, uvidíš, hneď sa ti uľaví." Je pravda, že sa necítim zrovna najlepšie, ale pochybujem, že mi k tomu dopomôže kurací vývar. Položila mi ho na stôl a so sklesnutým výrazom odišla. Polievka rozvoniavala petržlenom, ktorý ma znova prinútil utekať k záchodu. V žalúdku som mala pusto prázdno a už len myšlienka na jedlo ma bolela.

V noci som sa prvýkrát pohla inam, než do kúpeľne a sadla si k oknu na parapet. Práve začala búrka. Blesky šľahali z jednej strany na druhú, spájali sa a trhali oblohu na niekoľko stoviek kúskov. Pripomínalo mi to seba. Tiež som sa trhala. Mala som pocit, že ak v tomto budem pokračovať a pátrať po vysvetlení na vec, na ktorú chcem najviac zo všetkého zabudnúť, moje telo to jedného dňa nezvládne. Blížim sa k vlastnej hranici, kedy to prestáva byť zaujímavým a adrenalínovým vyplnením času, ale nebezpečným šialenstvom. Už tá hra ma mala dostatočne vystrašiť a odlákať. Namiesto toho okolo mňa umiera kopa ľudí a ja plním rolu sledovateľa. Tie spomienky jednoducho nezmiznú lusknutím prsta a to je na tom najhoršie, že sa ich neviem zbaviť ani na jednu jedinú noc.

Chcem spomínať na tie pekné chvíle v reštaurácii, kedy sme sa ako ostatní hádali, čo si dáme na jedenie. To boli naše jediné problémy. Teraz mi pečené mäso pripomína horenie tela dievčaťa z labyrintu. Lámanie kostí na kurati, ktoré som dnes ráno počula pri varení polievky, bolo ako Gregoryho krk... je toho na mňa priveľa. Aj keby som veľmi chcela, moja hlava si robí po svojom a nájde si cestu, ako si tie momenty pripomenúť. Nechcem to, kto by to aj chcel. Nechcem to vidieť, cítiť ani počuť. Nechcem počuť krik, strach, chrupnutie a bolesť. Nechcem nič z toho, ale nie som super hrdina, ktorý to vie zastaviť a vypnúť to. Dokonca nemám ani ovládač ako vo filme Klik – život na diaľkové ovládanie, kde hral Adam Sandler. Nie som hračka z hračkárstva, ktorá sa dá ľahko opraviť, alebo nahradiť novou a lepšou verziou. Toto nie je život, ale prežívanie.

Pozrela som sa na premočenú záhradu, po ktorej práve prebehla celkom vysoká postava so širokými ramenami. Upriamila som na to miesto zrak. Utekal smerom na hlavnú cestu. Aj napriek obrovskej tme, ktorú kde tu predeľovalo svetlo z elektrického výboju, bol ako svetlo. Viem, zvláštne. Myslela som, že už nikdy nezistím, kto to bol a prečo prechádzal cez našu záhradu, ale v tom momente sa pozrel do môjho okna, kde som stála ja, s uplakanou tvárou. Pozeral na mňa dlho, až ma z toho začali páliť oči a musela som mrknúť. Prebehol za dom, kde sa môj výhľad končil. Zoskočila som z parapety a rýchlo bežala po schodoch na terasu. Nedokázala som to vysvetliť, ako veľa vecí v mojom živote. A možno o tom aj ten život je. O otázkach a odpovediach, aj keď veľakrát žiadna odpoveď neexistuje.

Stála som pod prístreškom a oproti mne, pod dažďom, zmoknutý a polonahý stál on. Jeho meno som doposiaľ nepoznala a pochybujem, že mi ho vôbec niekedy prezradí. Hľadel mi jeho očami pokrytými taviacim zlatom do tých mojich a ja som z neznámeho dôvodu pocítila chtíč utiecť. Istým spôsobom mi naháňal strach. Objavoval sa vždy na tých nesprávnych miesta, kde som sama nemala čo robiť. No po tom stretnutí v chate, to všetko naberalo iný zmysel. Už sa aspoň niektoré kúsky skladačky dávali do kopy a vytvárali mi nový pohľad. Viem, že ak je tohto všetkého súčasťou, vedel by mi dať nejaké odpovede, ale neviem, či vôbec po nejakých túžim. Či chcem po tom všetkom naďalej riskovať.

Nakoniec som sa rozhodla, že to naozaj nemôžem podstúpiť. Ak už nie kvôli mne, tak kvôli starkej. Ako by to tak asi bezo mňa zvládala. Otočila som sa za zavretými dverami, keď vtom na mňa zavolal.

„Prečo odchádzaš? Prišiel som predsa kvôli tebe. Viem, že si z toho celého pravdepodobne zmätená a chcem ti s tým pomôcť." On sám bol jedna veľká otázka.

„Nechcem vedieť viac. Nemusíš sa báť, to čo som sľúbila, platí. No teraz by si už mal ísť." Nedokážem si ani len predstaviť, že by niekomu ďalšiemu ublížili.

„Naozaj sa na nič nechceš spýtať?" Prečo to robí? Prečo sem len tak prišiel a ponúka mi pomoc na odhalenie ich posvätných tajomstiev, o ktorých nemá nikto z normálnych ľudí ani páru? Prečo je zrazu taký ochotný?

No predsa len som chcela a potrebovala aspoň nejakú istotu, nejaké ubezpečenie, vďaka ktorému by som bola o niečo bližšie k pokojnému spánku, aj keď nešlo len o to.

 „Jednu mám." Nadýchla som sa a zvažovala, či to aj tak nie je škoda slov a dá sa mu veriť. Nakoniec som i tak prehovorila. „Sľúbiš mi, že už nikomu z nich neublížiš?"

„Nemôžem ti niečo také sľúbiť. Je to rovnaké, ako keby si mi teraz sľúbila, že o týždeň neodídeš. Nevieš, čo všetko sa za tú dobu stane a zmení." Stál tam rovnako ako väčšinu času bez výrazu.

„Nežiadam tak veľa po tom, čo všetko ste mi spôsobili."

Zasmial sa. „Hovoril som ti, aby si odišla. Ty si sa rozhodla neposlúchnuť."

„Nechcem, aby ste im ublížili. Naozaj ťa prosím." Už toho nechcem byť svedkom.

„Dobre." Aj keď mu veľmi nedôverujem, dúfam, že svoje slovo dodrží a Agnes, Calla, Ella, Milla, Jase a starká budú v poriadku. So zvláštnym pokojom som sa vrátila dnu a rozmýšľala, ako sa udržať pri vedomí, bez toho, aby mi hrozilo, že by som zaspala. To znamenalo žiadny gauč, žiadna posteľ.