Tajomstvo mesta [PREPISOVANIE]

/ 4. 𝑲𝒂𝒑𝒊𝒕𝒐𝒍𝒂 /

Spolu s Callou sme večerom kráčali ku mne domov, keďže Calla sa k sebe momentálne nemohla vrátiť.
Nakoniec mi po pár hodinách na pláži prezradila z akého dôvodu bola zbalená a blúdila blízko lesa, ktorý nám všetkým už naháňal poriadny strach.
Calla možno na oko pôsobí ako taká bezstarostná siláčka, no v skutočnosti si prechádza jedným z jej najťažších období. A ja som o tom ani len netušila.
Už dlhšie sa jej rodičia hádajú a predhadzujú si pri každej možnej chvíli, aké ľahké by to bolo jeden druhého opustiť a rozviezť sa. No ani jeden nemyslí na to, aký to má dopad na ňu.
Sama sa mi priznala, že sa cíti hlúpo už len o tom rozprávať. Predsalen, má osemnásť, už by ju nemalo trápiť či jej rodičia ostanú spolu alebo nie, už žije vlastný život. No nie je to tak, a preto aj utiekla.
Calla tvrdí, že si na to zvykla, no tento mesiac...takéto dusno u nich nikdy pred tým nebolo a bojí sa, že to môže už naozaj celé skončiť.
,,Nechcem si vyberať " vravela popri tom ako dopíjala svoj piaty drink. ,,Vlastne neviem ani čo chcem. Mám pocit, že vďaka nim som aj ja akási...vnútorne zlomená?" Prikývla som, lebo tomuto pocitu som veľmi dobre rozumela. ,,Na jednej strane som si vedomá, že pre obe strany by bolo najlepšie podpísať papiere a posunúť sa ďalej. Začať od znova, kým sa dá.
No na tej druhej, to, že sú stále spolu mi dodáva aspoň minimálnu nádej, že aj keď to nefunguje, dá sa z toho vykopať a pokračovať ďalej. Spolu. Rozumieš? Že všetky vzťahy nie sú chvíľkové, ale naozaj sa na nich dá niečo budovať a ľudia nie sú ochotní to len tak zahodiť. Nehovorím teraz o láske, aj keď..." tuho sa zamyslela. ,,nie, beriem to celé späť. Je zjavné, že toto je celé len o strachu. O strachu, čo ďalej, ak ten druhý odíde. Strata stability."
K riešeniu sme nedošli, no na odbúranie tých alebo podobných myšlienok sme si na dobrú noc zapli horory od Stephena Kinga. Calla ich už od malička zbožňovala. Zato ja som nebola až taký fanúšik, ale vedela som, že teraz to potrebuje viac ako mňa. A tak som to prekúsla.
Ona by pre mňa urobila to isté.

Z ničoho nič, v tichom dome, kde sa ozývala len napínavá hudba z televízora, mi hlasno zazvonil telefón.
,,To je len Gregory." Povedala som na vyľakanú Callu ležiacu na bruchu na zemi.
Postavila som sa a zavrela sa v mojej izbe, kde som už Gregoryho vyzváňanie zdvihla.
,,Áno?" Ozvala som sa.
,,Vieš sem prísť?"
,,G, je všetko-"
,,Je to urgentné, tak sa, prosím, poponáhľaj." A zložil. Niekedy som si jeho stručnosť cenila, lebo sa nezdržiaval zbytočnými frázami. Jednoducho prešiel rovno k veci, no teraz...teraz som bola v pomykove. Predsa, nemôžem tu nechať Callu samú, keď je v takom rozpoložení v akom je.
No taktiež, patrím medzi zvedavcov, preto ani Gregoryho nemám ako odmietnuť. A hlavne, určite neklame, ak tvrdí, že je to dôležité.
Stavím sa, že ide o ten tajomný zámok. Pomyslela som si
Vrátila som sa späť do obývačky a akoby sa nechumelilo predhodila svoj návrh Calle: ,,Nechceš ísť so mnou za Gregorym?"
Vyjavene na mňa začne pozerať.
,,Má nejaký problém a nechcem, aby si tu ostala sama, tak mi napadlo-"
,,Určite nie."
Určite nie. ,,Prečo určite nie? Má predsa problém." Spýtala som sa šokovane.
,,Vyzerám, že chcem práve teraz tráviť čas Gregoryho problémami? Nie." Odpovedala si sama.
Nemala som veľmi pripravený argument na tento výplod, tak som len prikývla. ,,Okay." No zarazenie neustúpilo. Mohla to povedať inak, no nebudem sa hádať. Pravdepodobne by to aj tak bolo kontraproduktívne.
V tichosti som teda nasadla na bicykel a už aj som išla stláčať vchodový zvonček, keď v tom ma sám Gregory predbehol.
Ako tam tak na prahu stál, nedôverčivo sa porozhliadol do obidvoch strán, v tme, kde nemal čo vidieť, a vtiahol ma dnu.
Zvláštne.
Už prešla minúta a G bol ešte stále ticho. ,,Tak to už vysyp. Čo sa deje?"
Nič.
,,Haló, G?" Kývala som mu oboma rukami priamo pred tvárou, no opäť nič. ,,Ak plánuješ byť celý čas ticho, môžem sa hneď teraz otočiť,"
Pri slove otočiť si drsne priložil ukazovák k perám a vypleštil na mňa oči. Ako keby som bola šialená, že čo i len rozprávam.
Na sekundu ma to zarazilo, no ako obranný mechanizmus, aby som ten krátky strach, ktorý sa zjavil kvôli posledným dňom, som sa zachechtala. ,,Nie si ty nejaký paranoidný, hm?
Naklonil sa k môjmu uchu a zašepkal: „Keby si videla to čo ja, chápala by si."
,,Tak mi to povedz. Jedine na to čakám." Zašepkala som taktiež.
Nepamätám si moment, kedy by sme my dvaja boli k sebe takto fyzicky blízko. Bolo to...neviem, čo si o tom úplne myslieť.
,,Nie, to radšej nie." Krútil hlavou, zatiaľ čo smeroval k svojej modrastej izbe, kde svietilo len slabé mäkké svetlo oranžovej farby. ,,Chcel som sa ťa spýtať, či náhodou zajtra nemáš čas na taký...menší výlet"
Prehrabával sa pomedzi haldy starých papierov. Polovica z nich bola vo veľmi biednom stave, no spoznala som farebné hárky, ktoré som ja našla.
Ako sa k nim dostal? Predsa, mali by byť stále u mňa.
Zamračila som sa. ,,Odkiaľ to máš" chytila som ich do ruky, no vytrhol mi ich.
,,To nie je tvoja vec."
,,Ako že nie je moja vec." Nahnevane som sa a priblížila sa o čosi bližšie. ,,Tak ja prídem na jedno zavolanie, lebo máš strašný problém, o ktorom mi ani nechceš povedať, takže nerozumiem, čo tu presne robím. A ja sa spýtam na papiere, ktoré patria mne a ty máš s tým problém?"
Bolo očividné, že takúto reakciu nečakal, no už ma vytáčalo ako s nami všetkými jedná. A hlavne so mnou.
,,Čo sa to s tebou porobilo, G?" Prehovorila som už jemnejším hlasom.
,,Nič sa so mnou nestalo," zatvoril denník, v ktorom ešte pred chvíľou niečo hľadal a zaťahal sa za pramene vlasov. ,,Pozri, nechcem si ťa rozhnevať. Ale neviem, či je to bezpečné. Neviem či ti môžem ti isté veci môžem prezradiť," Vyzeral, že ho to naozaj trápi.
Bola som pripravená: ,,Môžeš. Chcem to vedieť." Nebola som si istá ako veľmi mi to môže ovplyvniť život, no nedokázala som už viac žiť v tajomstvách. Nie, ak na ne Gregory pozná odpovede.
,,Dobre." Vzdychol si. ,,Verím, že som na stope k niečomu väčšiemu než sme my. Bude to znieť šialene, Angie, ale nie sme tu sami."
,,Ako to myslíš?"
,,Neprišlo ti nikdy nič zvláštneho na tomto meste. Nikdy si nemala pocit, že ľudia, ktorý len tak z noci na deň zmiznú... že to celé nie je náhoda?" Zdvihol na mňa obočie. ,,A čo tak stretnutie s niekým, kto má niekoľkonásobný vplyv na tvoje energické pole než ktokoľvek iný."
A presne tu trafil klinček po hlavičke. Vedel o mojich nevysvetliteľných stretnutiach. No ak mi teraz naozaj naznačuje, že príbeh o lykaónovi je skutočný...naznačuje tým aj, že stále existujú.
Brrr
,,Ja viem. Šialené však?"
Prikývnem neschopná ďalšieho slova.
,,Tak čo, pôjdeš zajtra so mnou?"
Pozviechala som sa. ,,A-a kam?"
,,Je to na úplnom konci mesta, takže budeme musieť vyraziť skoro ráno."
Tušila som odpoveď na svoju ďalšiu otázku, no nedalo mi to: ,,Je to bezpečné?"
Pousmial sa, prikročil ku mne a chrbtom ruky mi pohladil líce. ,,Nič na tomto meste nie je bezpečné, Angie."
Museli sme však vedieť pravdu. Ja som ju potrebovala vedieť.
Vyprevadil ma až ku bráničke, znova sa poobzeral po okolí, na čo som jeho pohyby zopakovala, avšak ničoho podivného som si nevšimla.
,,Ach, G, naozaj dúfam, že máš plán."
,,Neboj. Som pripravený. Viem proti čomu idem." Opäť sa pousmial. Pôsobilo to, ako keby odvtedy, odkedy som ho žiadala, aby sa predo mnou trošku otvoril, akoby z neho čiastočne to napätie, ktoré doteraz prezentoval opadlo. Cítil sa bezpečne. A ja z nejakého dôvodu tiež.

Ráno som nechala ešte vždy zababušenej Calle odkaz na stolíku, že sa uvidíme večer, a že ma mrzí, že ju musím opäť opustiť. Tvrdiť, že jej všetko vysvetlím, nemôžem, a tak som sa k tomu ani nevyjadrovala.
Zbalila som si takmer všetko, čo by sa nám mohlo zísť: lano, zápalky, tričko, nôž (zobrala som dva), vreckovky a niečo na zahryznutie. Nemala som ani najmenšiu predstavu, narozdiel od Gregoryho, proti čomu alebo komu idem. No v hĺbke duše som dúfala, že to nebude také strašné, aké mi moja intuícia vraví, že bude.
Nasadla som do auta, vyzdvihla Gregoryho a s jeho navigačnými znalosťami sme čoskoro dorazili k cieľu.
Nebolo tu absolútne nič. Ani domy, ani ľudia, ani nijaké ďalšie autá. Iba štrkom posiata nekonečná ulička, na ktorej konci stála drôtová brána vo výške kamióna s veľkou bielo červenou ceduľou: Zákaz vstupu
Obaja sme vystúpili a zobrali si ruksaky zo zadných sedačiek. Greg sa už hnal k bráne, aby mohol kliešťami docvaknúť drôt, ktorý ich spájal so zvyškom oplotenia.
Zasmiala som sa na tom, ako jednoducho G mohol ten drôt odstrihnúť.
Všade bola zeleň, čož na túto oblasť bolo celkom prekvapivé. No ešte prekvapivejšie bolo, keď sme narazili na malú skupinu pozostávajúcu zo štyroch ľudí ležiacu na tráve. Smiali sa tak bezstarostne, až mi to prišlo podozrivé. Preto som sa hneď otočila na Gregoryho viditeľne tiež prekvapeného z ich prítomnosti.
„Si si istý, že sme správne?"
Z ruksaka si vybral jednu z jeho niekoľko storočných máp a nechápavo prikyvoval na súhlas.
,,Sme správne...no nič tu nie je."
,,Možno si sa pomýlil." Nevadilo by mi to, keby sme sa museli vrátiť domov.
,,Nie, nie, všetko sedí. Daj tomu len čas."
,,Óch." Zamrnčala som. Naozaj sa necítim nejako dobre. Ako keby mi telo samo hovorilo, že by som mala utekať. Rovnako ako v tom sne. Tentokrát však bez hlasu.
,,Čo mám vlastne hľadať?"
,,To budeš vedieť, až keď to uvidíš." Zasmial sa.
Paráda.
,,Ak chceš, môžeš ma tu počkať a ja sa pôjdem pozrieť ďalej."
Súhlasila som a v momente sa rozvalila na tej najjemnejšej tráve na svete.
Ležala som tam už nejakú tú chvíľu, keď v tom som ho zahliadla ako beží ku mne.
„Bež!" Kričal.
Nechápajúc som sa postavila a čakala, kým povie viac. Vtedy som ešte nevedela aká hlúpa som bola. „Bež!" Utekal ďalej. Jeho krik prilákal pozornosť ďalších ôsmich očí, no tiež sa na ňom iba zabávali.
„Nebojte sa. Nič tu nie je, iba kľud." Ozval sa muž na deke poobliekaný ako z nejakého hippiesáckeho filmu.
Prikývla som a váhavo pozerala na rútiaceho sa Grega, ktorý ma už ťahal za ruku.
„Čo sa stalo? Prečo máme bežať?" Zisťovala som popri tom ako so meter za ním ho dobiehala.
„Musíme," Hltavo rozprával. ,,rýchlo. Odísť." Celý bol zadýchaný. ,,Nemôžeme tu ostať."
„Ak sa dostaneme za tú bránu do troch minút, prežijeme."
Najprv som sa uškrnula, ale podľa jeho výrazu to myslel smrteľne vážne.
„Prežijeme?"
Och, nie. Nie, nie, nie.
Bežali sme o život. No nastal menší problém, keď nám brána zmizla priamo pred očami. Jednoducho sa vyparila.
„Do riti!" Chytil sa dlaňami za hlavu a rýchlo dýchal.
,,G, čo teraz?" Bola som na pokraji nervového kolapsu. Nevedela som, či mám začať plakať, alebo utekať opačným smerom, alebo čo mám do pekla robiť.
Venoval mi priam zúfalý pohľad. ,,Ja-ja, neviem, Angie. Naozaj neviem."
Opäť som sa pozrela na hmlu, ktorá nahradila predtým pevne stojacu bránu. Boli sme uväznený. To ma desilo najväčšmi. Toto nebolo len také väzenie, odkiaľ máte istotu, že vedú dvere, ktorými možno raz prejdete. Nie. Toto bolo niečo, čo medzi realitou a logikou nemá miesto.
Toto sa nemôže predsa diať!
,,Štipni ma."
Na moje počudovanie to naozaj spravil, nezmenil sa však ani jeden kamienok. A v tom momente som si kľakla na kolená a naozaj sa rozplakala. Cítila som sa taká bezmocná.
G ma upokojujúco hladkal po chrbte. ,,Neboj, nejako sa z toho dostaneme."
,,Dostaneme? Sľúbil si mi, že si pripravený. Že vieš proti čomu stojíš."
,,Héj, Angie, nie je to moja-"
Ja som sa nedala utíšiť. Lomcovalo mnou toľko emócií. ,,Ako je možné, že si toto nevidel. Že si to nepredpokladal?! Hm?! Ako mi to vysvetlíš." Môj hlas sa lámal. Nevedela som čo robiť, čo mám so sebou robiť.
Hlasno som dýchala, no niečo mi napadlo: „Čo ak by sme prešli cez tú hmlu, možno nás to má iba odstrašiť." Už aj som k nej išla, keď ma Gregoryho ruka zastavila.
Pokrútil hlavou. „Je jedovatá." Tie dve slová vyslovil s toľkou ľútosťou. ,,Vidíš ako sa častice správajú vo vzduchu a menia farbu pri zemi? Pozri sa aj na to ako sa zvláštne vlnia a vytvárajú kruhy. Nie je to normálna hmla. V tej knihe..." Vzdychol si a hlasno vykríkol. „V tej knihe je presne takáto istá. Ocitli sme sa na chránenom území."
„Nikdy som nič podobné na chránených územiach nevidela."
„Lebo to nie je len tak obyčajné chránené územie."