Tajomstvo mesta [PREPISOVANIE]

/ 16. 𝑲𝒂𝒑𝒊𝒕𝒐𝒍𝒂 /

Nemohla som tu nikomu veriť. Bola som sama za seba. Ráno, keď som sa zobudila so suchým chlebom a plátkom šunky na nočnom stolíku vedľa seba, som sa rozhodla, že to tu trochu preskúmam. Predsa len, ak nemám denník pri sebe a neplánujem sa poň ani v najbližších dňoch vrátiť, príde mi to ako najrozumnejší variant. Môže tu byť toho oveľa viac než v nejakom Lykaónovom denníku, kde pravdepodobne aj tak opisuje narodenie Kallistó a ako sa jeho život mení. Znelo to, ako keby ma čítanie jeho zápiskov nejak neinteresovalo, no opak bol pravdou. Aj napriek tomu, že mi ten človek, ak sa to tak dá nazvať, bol viac než len nesympatický, odhalil mi značnú časť tohto sveta. Za pomoci jeho zápiskov som však skončila tu a možno nie. Možno by sa to stalo tak či onak. Otázkou už len ostávalo, ako sa k takým informáciám dostať, keďže k zvyšným miestnostiam paláca nemám prístup ani povolenie.

Po dojedení až príliš diétnych raňajok som prešla do kúpeľne, kde ma opäť čakala ľadová sprcha. Žiaľ, iná voda než tá studená im tu netiekla. Ako tak nad tým premýšľam, miestami sa tu cítim ako vo vojenskom tábore, aj keď som v nijakom nikdy nebola. Nemôžem sa však ani posťažovať, lebo som cudzinec, niekto, kto ich kedykoľvek môže ohroziť tým, že si otvorí ústa, ale to môžu aj ostatní, ktorí o nich vedia... Zatiaľ som neprišla na ich logické postupy a obzvlášť nie na tie, ktoré by nikoho nemali ohroziť, lebo čo mne z toho vychádza, ohrozujú sa každou minútou bytia.

Ráno ma prišiel pozrieť chalan z pláže aj s doktorom, Apollom. Skontroloval mi tep, či sa mi náhodou upírí jed nedostal do obehu a nespôsoboval mi horúčku. Našťastie, zotavovala som sa tak, ako som mala. Čo bolo zvláštne, bolo, že mi neprišiel skontrolovať stav už skôr. No zatiaľ, čo som sa im tu už dávno mohla dramaticky váľať po zemi, som nezaznamenala žiadne výkyvy nálad, či veci s mojím telom, ktoré by vypadali z normálu.

„Dobre, všetko je v poriadku. Do konca týždňa by si mala byť v poriadku. Požiadaj Larissu, aby ti nosila čo najviac vody. Pripomeň jej to." Niečo si zapísal na jeden zo žltých papierov, ktoré držal v ruke prikvačené o dosku a s úsmevom odišiel. Na odchod sa chystal aj chalan z pláže. Naozaj by som mu tú prezývku mohla zmeniť.

„Počkaj, počkaj." Obaja sa otočili, no Apollo pochopil, že som myslela len toho druhého, keď som naňho neupierala zrak. „Ako sa voláš?"

Povzdychol si, keď sa po doktorovi zavreli dvere. „Znova?"

„Áno. Neviem vôbec ako ťa mám oslovovať a je to celkom pochopiteľné, vzhľadom k tomu, že tu ešte nejakú chvíľu pobudnem."

„Theo." Pristúpil bližšie ku mne a zahľadel sa mi do očí. Okolo jeho zorničky sa vytvoril tenký rám žiarivo lesklého zlata, ktoré mu, prisahám bohu, tieklo okolo. Bolo to priam hypnotizujúce. Jeho oči sa ku mne približovali a väčšmi ma ťahali k nemu. „Čo by si dnes chcela robiť?" Šepol, keď to spojenie prerušil privretím očí.

„Máte tu knižnicu?" Na moju otázku sa obozretne vystrel, no hneď ako si uvedomil, že vidím ako reagoval, sa zas a znova schoval pod masku. Už to aj prestávam komentovať, lebo je to po každý krát...

„Hm." Nastala krátka chvíľa ticha. „Zoberiem ťa tam."

Keď povedal, že ma tam zoberie, čakala som, že ma tam len odprevadí a odíde. Lenže on si sadol naproti mne na jeden z gaučov obtiahnutých tmavohnedou kožou, ktoré boli po kusoch rozložené takmer po celej knižnici. Veľkosťou a výškou stropov mi pripomínala knižnicu našej školy, ale obsahovo bola určite zaujímavejšia.

Bola som tu už cez hodinu a prehrabávala sa poličkami, či sa tam nenachádza niečo, čo by ulahodilo mojim očiam. No bola som zúfala, že som už na piatej poličke a stále žiadny objav. Všimla som si, že ma Theo pozorne sleduje, čo ma ešte viac utvrdzovalo v pocite, že tu niečo musí byť. Jeho prvá reakcia, keď som sa na ich palácovú zbierku kníh spýtala bola až príliš podozrivá na to, aby tu nič, čo sa týka hradu, hry a celého tohto šialenstva naokolo, nebolo.