Tajomstvo mesta [PREPISOVANIE]

/ 14. 𝑲𝒂𝒑𝒊𝒕𝒐𝒍𝒂 /

Prekvapivo som mala celkom dosť energie. Za týchto pár hodín, som mala dostatok času si spomenúť, čo sa mi predošlí večer stalo. Rana na krku bola ešte vždy obalená v návale mastičky, ktorú mi tam napatlal Apollo. Čo ma však prekvapilo, bolo, že som tomu bezpodmienečne verila. Ani na sekundu som nezaváhala, že by to mohlo byť inak. Že sa nájde nejaké logické vysvetlenie, ale určite to nebol upír. Nie. Pravdepodobne som sa už cez túto časť dostala. No po vyriešení záhady som v podstate nemala čo iné robiť, než vymýšľať plán, ako sa odtiaľto dostať preč. Pripomínalo mi to hru, z ktorej rovnako nebolo úniku. Aspoň tak sa to javilo. 

Už sa pomaly schyľovalo k noci, keď sa otvorili dvere a dnu vošiel rovnako hnedovlasý chalan ako ten z pláže. Hneď mi bolo jasné, že sú bratia, aj keď som sa mohla mýliť, ale tie črty tváre, plné pery, jemne nadvihnutý nos... museli mať v sebe rovnaké gény. Aj napriek nevídanej podobizni som vedela, že to nie je chalan z pláže.

„Tak tu si." Už som aj prestala riešiť fakt, že je vlkolak, ktorý ma čo chvíľa môže zabiť. Za ten čas som sa s tým ako tak stihla stotožniť, ale budem rada, ak prežijem. „Som Kristopher. Možno si o mne počula."

„Ešte mi to nestihli povedať."

Usmial sa a pokračoval: „Čo všetko o nás vieš?"

„Ste vlkolaci." Kývla som rukou, lebo to bolo očividné. „Viem, že na vaše územia mám zakázaný vstup, čo nechápem, lebo som tu." Prekvapovala som sama seba, s akým kľudom zo mňa vychádzali slová.

„To ti hneď vysvetlím, len dohovor." Ak sú bratia, tak tento je oveľa prívetivejší.

„Neviem síce, čo znamenala tá hra, ale som si istá, že to súvisí s vami." Chatu som z tohto celého radšej vynechala. Nevedela som, aký trest by nasledoval, keby zistil, že sme sa s Gregorym, ktorý už tak bol dostatočne tvrdým trestom, vlámali do domu, kde niekto z nich býval.

Zdal sa zmätený „To je všetko?" a sklamaný. Len som prikývla, na čo sa postavil a začal sa sem a tam prechádzať po izbe. „Zvláštne." Palcom si prechádzal po brade a ukazovák si priložil na spodnú peru. „Myslel som si, že toho budeš vedieť viac, ale vidím, že pre nás nie si až takou veľkou hrozbou, ako som si myslel." Kývol si sám pre seba a povedal: „Dobre, budeš žiť." To znamená, že išlo len o sprosté informácie. Zaujímalo by ma však, čo sa za tým všetkým ešte skrýva. Čo by ich mohlo ohroziť a mňa rovno poslať pod gilotínu? Čoho sa tak veľmi obávajú?

Hneď po tom ako Kristopher odišiel, dnu vošiel chalan z pláže. Mohla by som ho volať aj inak, než chalan z pláže. Je to príliš zdĺhavé. Krátko na mňa pozrel a so slovami: vstávaj sa otočil. Zaviedol ma von na záhradu, kde o tomto čase nebolo ani dušičky. Bola som za to rada, aspoň som už nemusela čeliť nenávistným pohľadom.

„Odkiaľ si?" ozval sa o chvíľu.

„Hm?"

„Odkiaľ si?" Keď to zopakoval druhýkrát, znelo to tichšie, akoby duchom cestoval inam.

„Už od narodenia bývam na tom istom mieste. V tom istom dome, ktorý poznáš." Narážala som na jeho sledovanie, aby sa ubezpečil, že som ich neprezradila. Myslím, že toho sa nemusel báť. Viem, že by som riskovala.

Keď bol dlho ticho a ja som sa naňho pozrela uškŕňal sa, no hneď ako si všimol, že som ho pristihla, jeho úškrn v tej sekunde zmizol. „Kde máš rodičov?"

Na malú sekundu som zaváhala, no nakoniec som zvolila diskrétnu odpoveď: „O tom sa naozaj nechcem rozprávať. Čo keby sme to tentokrát otočili. Prečo si tu teraz so mnou?" Kľudne ma mohli nechať v izbe, ako doteraz. Namiesto toho ma z tadiaľ vytiahol na prechádzku v tme, kedy si ani nemôžem užiť výhľad na upravenú záhradu, ktorú si každý deň zastriháva záhradník. Pochybujem, že za taký krátky čas vôbec stihne dorásť. - No na moju momentálnu situáciu, nemôžem povedať ani slovo.