Tajomstvo mesta [PREPISOVANIE]

/ 27. 𝑲𝒂𝒑𝒊𝒕𝒐𝒍𝒂 /

Krátko pred šiestou som oba papiere zložila a zastrčila si ich do zadného vrecka nohavíc. Potichu som sa vykradla z izby a pomalším behom došla až k jazierku, kde sme sa mali stretnúť aj s Larissou.

Ako som tam tak stála, myšlienkami som sa vracala v čase. Presne na tomto istom mieste pred jazierkom, kde sa v noc môjho druhého dňa v paláci odrážalo svetlo mesiaca, ktoré sa na vodnej hladine kde-tu trblietalo, presne tu som stála s Theom. Akurát vtedy mi objasňoval, čo znamená, ak človek, alebo ktokoľvek iný, nájde kľud v temnote noci.

Začalo to celkom nevinne, kým ma neoznačil sebeckou.

Prišlo mi to, ako keby od toho večera prešli už roky, ako keby to nebola spomienka spred pár týždňov. 

Niekedy sa tak zamýšľam, ako mám žiť život, aby som neľutovala jedinú minútu, ktorú som strávila v posteli či obyčajným hlúpym spánkom, častým premýšľaním a vecami, ktoré mi len zabíjajú čas, ktorý ide sám o sebe až príliš rýchlo.

Za tak krátku dobu sa toho zmenilo pomerne veľa. Nemali sme sa v láske, nechovali sme k sebe absolútne nič. Neskôr sme boli nútení si na seba zvyknúť a aspoň ako tak sa pokúsiť fungovať, no teraz? Teraz mám pocit, že som na hranici niečoho, čo ani sama neviem, či chcem. Chcem do toho spadnúť? Čo ak už odtiaľ nebude úniku? Žiaľ, mala som taký pocit, alebo aspoň polovica mňa cítila, že sa podo mnou už dávno prepadla zem, ale nebolo to nepríjemné, skôr mi to pripomínalo pád z nebies, obklopená miliónmi a miliónmi oblakov, ktoré boli mäkké ako ľahko zatočená cukrová vata. Sladká a rozplývajúca sa na jazyku. No i tak v mojej druhej polovici mňa stále pretrvával strach. Strach z toho, že tú sladkú, omamnú príchuť nahradí trpká a to už čoskoro. Čo budem robiť potom?

„Už som tu." Vyľakala ma Larissa stojaca obďaleč s kýbľom náradia.

„Dobre," Z nejakého dôvodu som sa ešte pozrela smerom k preskleným dverám do záhrady. „tak môžeme vyraziť."

Jednoducho prikývla a s hrčiacim zvukom urobila prvý krok. Všetky moje mimické svaly sa ocitli v silnom kŕči, že nás kvôli tomu niekto prichytí a nič z našich plánov sa neuskutoční. Preto všetky lopatky, kladivko, pílku a malú motyku pritlačila k sebe, aby vydávali čo najmenší zvuk.

Prešli sme tou istou cestou ako na poobedie. Pod nohami nám praskali suché konáre popadané zo stromov a široko ďaleko nebolo nič iné, len les. Na jeho čerstvú vôňu si moje pľúca zvykli až prirýchlo, vlastne, na väčšinu vecí som si zvykla tak nejak za pochodu. Nikdy som si to neuvedomila, až teraz, ale naozaj si už neviem predstaviť život bez týchto známych pachov, prostredia a niektorých ľudí, ktorý palác obývajú. Napríklad taká Larissa. Len hviezdy vedia, čo som si o nej zo začiatku pomyslela. Možno to je čiastočne pravda, no jej charakter netvorí len jedna vec, ale oveľa viac.

Dokonca si dovolím tvrdiť, že som si nezvykla len ja na nich, ale aj oni na mňa. Keď porovnám prvý deň so včerajškom, nezazerajú na mňa, nevrčia a už nedostávam ani toľko nepriaznivých pohľadov ako kedysi. Prečo, ako a kedy sa to stalo – sama neviem, ale už len vďaka tomu sa tu cítim o niečo pohodlnejšie. Ani sa radšej nepokúšam dopátrať k tomu, čo zmenilo ich názor na človeka, ktorý im narušil ich teritórium. Podľa toho čo som už o vlkolakoch stihla zistiť, sú to ako veľké psy. Aspoň vo väčšine prípadov.

Stáli sme pred drevenými a ešte vždy špinavými dverami polorozpadnutej stodoly, ktorá potrebovala trochu lásky a starostlivosti. Bola som odhodlaná, a určite aj Larissa, dnes urobiť kus práce, možno – s najväčsou pravdepodobnosťou – nie všetku, ale aj to málo bude niečo.

Roztvorila som dva papiere zložené v tvare štvorca a predstavila svoje návrhy Larisse.

„Páni. Tie sú naozaj dobré." Pozrela na mňa úkosom a opätovne sa zahľadela na ceruzkou preletené papiere, až kým po mojom pokuse o náčrt neprešla ukazovákom. „Toto by som možno o kus posunula. Potrebujeme totiž nejaké miesto navyše na skladovanie zeminy a sudu."