Tajomstvo mesta [PREPISOVANIE]

/ 13. 𝑲𝒂𝒑𝒊𝒕𝒐𝒍𝒂 /

Niekto ho odo mňa surovo odtlačil a ja som kvôli strate krvi začala chytať mdloby, až kým som nakoniec naozaj neodpadla. Z tej noci si pamätám len pár útržkov, ale zatiaľ si ich nedokážem pospájať do kopy, aby dávali nejaký zmysel.

Otvoriť oči je pre mňa priťažké, tak zotrvávam v nemom stave. Celkom sa mi pozdáva byť v bezvedomí, keď v tom mi svetlom prepaľovali cez viečka. Akoby ma niekto počul a nechcel mi ten pokoj dopriať.

Zdá sa mi, že som si od námahy a nevôli aj povzdychla. Nakoniec som však aj tak bola nútená ich otvoriť. Ako som sa prebudila a pomaly sa rukami nadvihovala, zakrútila sa mi hlava a znova som padla. Bolo to polomäkké, no celkom príjemné.

Chytila som sa za hlavu a znova sa pokúsila nadvihnúť viečka. Vedľa seba som počula niekoľko zvláštnych šumov. Prelínali sa cez seba, že som ich jednotlivo nedokázala rozdeliť. Neviem čo to je s mojim telom, ale nepáči sa mi to. Prečo zle počujem? Prečo ma tak otrasne bolí hlava a kde to vôbec som. Konečne som dokázala zaostriť, ale nič iné než zeminu som okolo seba nemala. Pri nohách mi ležali akési kvety. Keď som si lepšie prezrela miesto, v ktorom ležím, zhíkla som. Bolo to doslova, ako keby ma niekto chcel za živa pochovať. Pozrela som hore, odkiaľ na mňa nepriaznivo hľadela postava muža. Už aj som mala na jazyku otázku, ale prerušil ma postarší pán v bielej sade oblečenia. Dokonca aj vlasy mu k nej ladili.

„Konečne." Kľakol si ku mne a pozeral na mňa skrz okuliare modrými očami. Miestami mi pripomínali Nicove, ale tieto boli jasnejšie, žiarivejšie.

Keď sa ma chcel dotknúť, odtiahla som sa. „Nie." Stačilo jedno slovo a na pravej strane pri kľúčnej kosti ma štipľavo zabolelo. Hneď som si na to miesto prešla prstami, ale bolo na tom niečo mazľavé. „Čo je to?"

„Mastička. Neboj sa, pomôže ti." Opatrne som prikývla, ale neverila som mu. Nemala som dôvod a aj keby som mala, stratila by som ho hneď po tom, ako by som videla, kde som ležala. Prečo ma však natierali mastičkou?

„Chcete ma zabiť?" Nedávalo to však nijaký zmysel.

Starý pán sa chrapľavo zasmial a napriek môjmu odporu ma pohladil po vlasoch. „Neboj sa, kvietok, budeš v poriadku." 

„Prečo som potom," znova som sa porozhliadla po svojej útulnej posteli. „tu?"

„Nepoznáme ťa. Nevieme, čo od teba čakať. Beta ťa priniesol, aby sme sa o teba postarali." A to to má akože všetko vysvetľovať?

„A kto je ten Beta?" Z toho koľko som rozprávala ma čoraz viac pobolievalo hrdlo. Zdalo sa mi, ako keby na to aj mierne pôsobila gravitácia. Či tak alebo onak, aj tak som si opäť ľahla do jamy. Prekvapivo bola naozaj celkom pohodlná, no tá predstava, že by som mohla byť už dávno pod zemou a nie len na nej, ju celkom schopne kazila.

„Ou, nie, nie, kvietok. Nezaspávaj." Nadvihol ma a malými fackami ma znova prebudil. Chcel ma aj nadvihnúť, ale spoza jeho chrbta sa ozval niečí hlas. Hlas, ktorý som mala uložený v hlave už pár dní.

„Nie. Urobím to sám." Musela som otvoriť oči, aby som sa presvedčila, že sa nemýlim. Bol to on. Chalan z parkoviska. „Vitaj späť." Povedal otrávene a chytil ma do kolísky. Za chrbát a za nohy. Keď to celé robil a nadvihoval ma, cítila som sa ľahká ako zrnko ryže. Bodaj by..., ale pocitom v takejto chvíli nerozkážem a úprimne, ani nechcem. „Inak, Apollo? Volá ťa Kris." Apollo. Aspoň si ho už viem do budúcna zaradiť. I keď dúfam, že žiadne do budúcna nebude.

„Kto si?" Spýtala som sa, keď sme boli na niekoľko metrov od nich vzdialení.

Uškrnul sa a naďalej ma niesol v náručí cez akúsi pasienku. „To už predsa vieš." Žiaľ, poznám túto stránku otázky, kým je. Sú dni, kedy som rada za odhalenie tohto tajomstva, ale taktiež sú dni, kedy by som najradšej bezstarostne ležala v hojdacej sieti na záhrade a nestarala sa o svet za dverami.

„Tak som to nemyslela. Ako sa voláš?" Znova stisol pery do tvrdej linky a odmietal odpovedať na otázku, na ktorú by si už možno aj mohol zvyknúť, keďže sa ju po každý krát pýtam. „Stretávame sa celkom často, tak by nebolo od veci, keby som ho vedela. Svet sa predsa nezrúti, keď budem poznať tvoje meno." Bola to len taká veta do vetra, ale rozhodol sa na ňu reagovať.

„Riskoval by som." Zamyslel sa. „Aj ty by si riskovala. Poznať ho, nie je zrovna najmúdrejší ťah." Celý čas, kedy sme prechádzali pomedzi ovocné stromy ostalo ticho. Až kým sa ho nerozhodol prerušiť. „Prečo si išla do toho baru? Mohla si kľudne ostať doma." Mohla...

„Bola som už dohodnutá s Callou." Neviem, aký som mala dôvod mu klamať, ale intuícia mi vravela, že za tou otázkou nie je len jedna odpoveď.

„Viem svoje, Angela. Priebežne na teba dávam pozor, či neporušuješ svoj sľub." Znova si nasadil masku a s kamennou tvárou strávil zvyšok chôdzi, až kým sme nedošli k vysokej bráne, za ktorú sa črtal krémový hrad s portugalskou architektúrou. Keď pohľadom prešli z chalana z pláže na mňa, otvorili bránu a ja som dostala oveľa lepší výhľad na klasický palác s hladkou omietkou stien. Dvor tvorila prenádherná záhrada plná ďalších kvetov, ale ani jeden sa nepodobal tým, ktoré som mala donedávna pri nohách. Pod oknami vyrastali upravované kríky s červenými muškátmi. Niekto si tu dáva záležať. Pomyslela som si, ale hneď na to ma vystriedala panika. Práve som vstúpila na vlkolačie územie a podľa toho, čo si pamätám z hry, ma čaká trest. No technicky, neprišla som dobrovoľne. Dovliekli ma. Ráta sa to?

Aj tak som však skúsila starý dobrý útek. Začala som sa mu mykať v rukách, ale prekvapivo a ako vždy, nepomohlo to. Preto som ho aspoň požiadala: „Prosím, len nech ma nezabíjajú."

„Nezabijeme ťa. Minimálne zatiaľ nie. Musíme najprv niečo vyriešiť." Spýtať sa, čo chcú vyriešiť by bolo bezvýznamné. Aj tak by sa mi pravdepodobne odpovede nedostalo.

Vnútro bolo vo farebnej línii s vonkajškom. Akurát ho miestami doplnili zlatými doplnkami, ktoré tomu dodávali vznešený a drahý nádych. Necítila som sa dobre. Hlavne nie v náruči vlkolaka a na očiach ostatných, ktorí nemali zrovna priateľské pohľady. Prečo ma len musel ťahať sem? Nemohol ma odviezť domov, kde by som sa v kľude vyspala a zotavila o samote? Hlúpa otázka, keďže odpoveď sme všetci poznali. Nemohol.

Prechádzali sme schodiskom posiatym červeným kobercom, ktorý nás zaviedol na poschodie k niekoľkým bielym dreveným dverám. Došli sme až k posledným, kde bola poloprázdna izba, ale nemohla som si sťažovať. Všetko bolo lepšie než to, v čom som ležala doteraz.

„Vrátim sa a poviem ti, čo ďalej." Nečakal na odpoveď a v tej sekunde za sebou zavrel dvere. Skepticky som sa poobzerala po izbe, ale nič mi nedávalo dôvod na podozrenie, že by tu niekto bol. Podišla som bližšie k oknu, otvorila ho a do nosa mi udrela krásna vôňa čerstvo strihanej trávi. Keď som sa pozrela pod seba na záhradníka, ktorý tú činnosť vykonával, zavrčal a ja som sa v rýchlosti so strachom oddialila od jeho rámu. Snáď budem nažive dokým sa vráti a nepovie mi, že ma aj tak zabijú.