Tajomstvo mesta [PREPISOVANIE]

/ 11. 𝑲𝒂𝒑𝒊𝒕𝒐𝒍𝒂 /

Ležala som v posteli a premýšľala nad tým, čo budem robiť. Ako vysvetlím Gregoryho smrť? Ako mám ostatným povedať, že ho zabili vlkolaci, ktorí tu sú už polovicu tisícročia, či to, že som tam len tak stála a prizerala sa?

Búrka neprestávala. Blesky vystriedalo rýchle tancovanie dažďových kvapiek, ktoré na našom trávniku vytvárali blatové mláky. Bolo niečo po tretej ráno. Už to bol druhý deň, čo som nespala a strach z toho, že moje prekonávanie ťažkých viečok zlyhá a ja nakoniec zaspím sa iba zväčšoval. Nebola som pripravená znova vidieť ich tváre a prechádzať si tým znova a znova.

Počas toho, ako som sa prechádzala po izbe a snažila sa prísť na veľa vecí, ako aj: ako nezaspať, som sa začínala cítiť osamelo. Už prešla dlhá doba, čo som sa naposledy cítila takto sama. No tentokrát som naozaj nemala nikoho, komu by som mohla dôverovať a podeliť sa o tú najväčšiu fantazmagóriu na svete. V hlave a v tele som mala taký chaos, že som to už potrebovala zo seba dostať, vyrozprávať sa, no nemala som pocit, že by ma niekto vôbec počúval, nie to uveril. A k tomu ma zväzoval sľub, ktorý som dala. Iba by som to ešte viac zhoršila a ohrozila ďalších. Toto bolo na tom to najhoršie. Niesla som zodpovednosť za niečo, za čo som ani nechcela mať zodpovednosť. Rozhodnúť o tom, či niekomu pokazíte život alebo nie, či niekto bude v ohrození života, alebo nie... No aj keď som to nechcela, sama som vedela, že na to celé nemám síl. Ak by som to mala porovnať s predošlým životom, je to ten najhorší a najťažší bod, kam som sa kedy dostala. Len dúfam, že to nebude naveky.

Pri toľkom premýšľaní a prechádzaní, ktoré ma už tiež začínalo unavovať bolo obťažné držať oči otvorené. Dokonca som sa bála čo i len mrknúť, aby si na tú lahodnú tmu oči neprivykli a nezaspala by som. Bolo to možno riskantné, ale potrebovala som teraz niekoho, kto by tu pri mne bol a všimla som si, že Calla je online. Pravdepodobne znova pozerá film, ktorý jej nedá spať.

Pár sekúnd som sa rozhodovala, či jej napísať alebo nie, no nakoniec sa o niekoľko minút ocitla pred našimi dverami. Hneď ako vošla do izby a sadla si, som sa presvedčila, že to nebol dobrý nápad. Vôbec to nešlo tak, ako som si to predstavovala. Nastalo trápne ticho, kedy ani jedna nevedela čo povedať. Ja som sa snažila nájsť potenciálnu tému, ktorá by sa netýkala mysterióznych vecí vo svete, ale vôbec mi to nevychádzalo. Až to musela zachrániť ona:

„Prečo si ma volala? Nevieš zaspať a potrebuješ medveďa na túlenie?" Spýtala sa s úsmevom.

„Hlavne som sa chcela s niekým porozprávať." Potrebovala som sa nejako zamestnať, nebyť sama so svojimi myšlienkami, ktoré ma len viac podkopávali. „Čo si dnes robila?"

Zasmiala sa a ľahla si na vankúš vedľa mňa. „Čo ti je, Angie? To sa ma vážne pýtaš, čo som robila?" Mykla som ramenami a začala sa znova prechádzať po izbe. Prišla som až k oknu, kde sa aspoň počasie cítilo rovnako ako ja.

Tiež sa postavila a jednou rukou ma objala okolo pliec. „No ták, čo sa deje?" Mala taký mäkký a príjemný hlas, že som sa prestala ovládať a bola blízko toho, aby som jej všetko prezradila. Vábila ma, aby som sa jej zdôverila.

„Gregory." Začala som a na chvíľu privrela oči, aby som sa pred ňou nerozplakala. To meno bolo ako triesky z dreva, zapichnuté v koži. Takmer neviditeľné, no predsa pichľavé.

„Čo je s ním? Urobil ti niečo alebo,"

„Nie, nie, nič mi neurobil." Krútila som hlavou, aj keď... keď som sa nad tým zamyslela, urobil. Bože, je hrozné, že dokážem niekoho po smrti obviňovať.

„Hovor. Už si začala. Vieš, čo hovorí Dolphi: z bodu A do bodu B." Strakine rady do života boli niekedy zložitejšie, než sa zdali.

„Je mŕtvy." Zašepkala som do tmy, vypĺňajúcu len ozveny búrky. Po niekoľkých sekundách som nabrala odvahu a pozrela sa do jej šokovaných a neveriacich očí. S očami plných zadržiavaných sĺz som na ňu hľadela a prikyvovala. Keby mi to niekto povedal, pravdepodobne by som zo začiatku tiež mala pochybnosti.

„Ale," Odtiahla sa odo mňa. Vedela som, že to musí stráviť, ale to, že ma jej dotyk opustil ma zasiahlo ako dýka do hrude. „Ako o tom vieš? Nemáš len zlé informácie? Predsa, Gregory..."

„Bola som tam." Už som to nedokázala a potôčiky sĺz mi začali pokrývať líca. „Videla som to." Musela som sa nejako skryť, skryť pred jej ľútostivými očami.

Znova podišla ku mne a opatrne ma chytila za rameno. „Ako sa to stalo?" Pýtala sa plačlivo, no nedokázala som na to odpovedať. Preto som zostala ticho a nasledovala otázka, ktorú som od nej čakala najmenej. „Mohla si tomu nejako zabrániť?" Znova som ostala ticho. Jej pohľad hovoril za všetko. Podozrievala ma, že som za to mohla ja.

„Nemôžem za to." Odpovedala som jej na nepriamo vyslovenú otázku. 

„Odpovedz: mohla si tomu zabrániť?"

„Ja neviem." Z toľkého tlaku som sa znova rozplakala a padla na kolená. Naozaj neviem, či som to mohla zastaviť. Možno keby som nenavrhla, aby sme tam hneď išli... Možno keby som nesúhlasila s ničím, o čo ma žiadal. Mohla som tomu zabrániť.

„Nevieš. Ako to je možné, že nevieš, Angela. Zavinila si jeho smrť alebo nie." Čo som jej na to mala povedať? Teraz, keď sme sa dopracovali do tohto bodu, začínam pochybovať o svojej predošlej odpovedi. Vedela som, že keby som to vyslovila nahlas, stalo by sa to reálnym.

„Prepáč mi to. Ja...nechcela som. Naozaj som nechcela. Zbehlo sa to tak rýchlo, že som nevedela čo robiť." Nechcela som.

Nič nepovedala, len som počula, ako plače a jej kroky sa čím ďalej, tým viac vzďaľujú od mojej zlomenej osoby. Možno som sebecká, keď som uprednostnila seba pred pravdou, ale nedokážem tu nechať starkú samú. Nemôžem sa predsa pre pravdu vzdať vlastného života... No bolelo ma, ako ma hneď od začiatku podozrievala. Nechala ma tam sedieť a trápiť sa tým osamote. Možno to nebola Calla, kto sa zmenil, ale ja. Avšak, stará Calla, by ma v takejto chvíli neopustila.

Nakoniec som sa zobudila zababušená v posteli, no s oknom v hlave. Nepamätala som si, čo sa dialo po tom ako Calla odišla, ale bola som rada, že som sa aspoň na pár hodín vyspala. Viem, že som sa k tomu už nechcela vracať, ale dlžila som nám všetkým vysvetlenie. Preto som sa oblečená v tom istom prešla až k Gregoryho domu. Bolo mi nepríjemné sa mu hrabať vo veciach, ale jedine tam som mohla nájsť odpovede, ktoré som potrebovala. Aspoň som v to dúfala.

Otvorila som okno a skočila na posteľ, kde mal rovnaké modré obliečky ako naposledy, čo som tu bola. Prešla som k vždy zapratanému stolíku, kde mal rozložené staré knihy a obrázky, ktoré sa predo mnou tak odhodlane snažil schovávať. Potichu som sa posadila na stoličku a rad radom si prechádzala karty obrázkov. Boli to neurčité symboly, ku ktorým bol popisok, no znova nie v latinčine. Otvorila som knihu na stránke, ktorú mal poznačenú zeleným papierikom a konečne to bolo niečo, čomu rozumiem.

Rok: 1570 – „Duša musí opustiť driemajúceho človeka, aby premena mohla pokračovať. Stanie sa lykantromom, musí prebiehať za splnu, kedy máte najväčšiu šancu prežiť." To boli slová, ktoré mi riekla Deino pred tým, ako ma jej sestry priviazali o stôl. Bola som pripravená na svoju moiru a premeniť sa na lykantropa. Bol to dar od Zea.

Pemphredo mi ostrým strieborným nožom prerezala kožu na predlaktí, aby krv mohla cvŕkať do kýbľov. Bola to môj tribút za ich ochranu.

Odtiahla som sa od stola a zhlboka sa nadýchla. Prečo som sa len vrátila? 

Ahojte, som tu s ďalšou časťou. Snáď sa vám páčila, aj keď je celkom jednoduchá a nič moc sa v nej nedeje. Verím, že vás príbeh neprestane baviť, lebo ako to tak sledujem, blížime sa k oveľa zaujímavejším veciam, aspoň ja si to myslím. Tak mi už len zostáva vás poprosiť o trpezlivosť <3 (Ďakujem všetkým za prečítanie)