Tajomstvo mesta [PREPISOVANIE]

/ 9. 𝑲𝒂𝒑𝒊𝒕𝒐𝒍𝒂 /

Až príliš dlho bolo ticho. Obaja sme boli vo vlastnom svete plnom myšlienok, ale začínalo mi to mierne prekážať. „Pamätáš, ako si mi spomínal o tom vlkolačom území?" Nadhodila som.

„Čo s ním?"

„Myslíš, že je to pravda? Že všetky tie rozprávky na dobrú noc sú skutočné?"

„Neviem, Angie, jasné? Netuším, ale myslím, že áno. Nemám k tomu žiaden dôkaz, ktorý by ťa dokázal presvedčiť, ale verím tomu, že tam vonku je úplne iný svet než ho poznáme." Nevysvetliteľným spôsobom som tomu tiež začínala veriť. To, že sa Lykaón premenil na vlka, potom to vlkolačie územie... ako by mohli vzniknúť všetky tie povery, keby k tomu nemali nejaký podklad, základnú konštrukciu. A možno som sa práve dostala do rovnakého štádia ako Greg, pomätenia.

Napadla mi však jedna vec: „Ako to, že nemáš dôkaz? V tých denníkoch, ktoré si ukradol musí niečo byť."

„Nie, Angela. Neukážem ti ich." Neverím, že je ešte stále taký nedôverčivý. Predsa, videla som toho už toľko. Zažila si toho už toľko, že to ani nedokážem popísať. Mám pocit, že pomaly strácam racionálne uvažovanie, no i napriek tomu kúsok zo mňa, ten, ktorý momentálne prevažuje nad všetkými ostatnými, chce vedieť viac. Chce spoznať pravú tvár tohto sveta. A on mi v tom aj po tom všetko nechce pomôcť.

„Tak to mi vysvetli. Prečo nie? Nie som snáď dobrá kandidátka na to, aby si sa so mnou o ne konečne podelil? Už nejde len o teba, ale ja o mňa. Ukáž mi ich, Gregory, inak si ma nepraj." Čakala som, zatiaľ čo sa na mňa s rovnakým zmiešaným výrazom pozeral. „Teraz. Toto nemôžeš myslieť vážne!" Postavila som sa v nervami v háji. „To ty si ma do toho zatiahol, tak tu teraz nehraj veľkého ochrancu."

„Ah!" Vykríkol. „Si neskutočne otravná. No vedz, že si to sama chcela." Prešiel k drevenej komode pri krbe, odtiahol ju a za ňou sa nachádzal menší trezor. Zadal kód, za pomoci ktorého sa mi naskytol pohľad na kopu podobne vyzerajúcich starých kníh s ošúchaným obalom, rolky máp a jeden starý zlatý kompas, od ktorého sa odrážalo mäkké svetlo lustru. Odsunul ho bokom, aby mi mohol podať niekoľko kníh, ktoré boli ešte pred pár sekundami zoradené podľa ich výšky.

Vzala som si jednu z nich a s nedočkavosťou ju otvorila. 1800. Tieto kúsky sú doslova poklady. Špičkami prstov som pohladila drsný povrch knihy a očami prechádzala po jej stránkach, keď v tom som narazila na jednu odlišnú od ostatných.

„Je písaná krvou. Pravdepodobne toho, komu ten denník patrí." Povedal a ja som sa znechutene pozrela na prsty, ktoré sa pred chvíľou so zaujatím pohybovali po krvavých riadkoch a utrela si ich do nohavíc. Pretočila som na druhú dvojstranu, ktorá bola rovnako písaná krvou. No na jednej z nich, kde bol obrázok muža s vlčou hlavou, bola ňou obzvlášť poznačená. Striekala okolo neho, bola na jeho rukách a na okrajoch papiera. Neviem, či za tým mám hľadať nejaký špeciálny význam, že sa tým snažil niečo povedať, ale prišlo mi to ako nejaký rituál. Podobne tvorené stránky nosievala na halloween Calla, keď sme sa ako malé pokúšali vyvolať duchov za pomoci obety dážďovky.

„Ako dlho už o tom vieš?" A ako dlho to pred nami schovával?

„Nie dosť dlho na to, aby som vedel, čo sa dialo v hre." Tiež si vzal jednu knihu položenú vedľa mňa a začal v nej listovať. „Je to už pár rokov." Šepol a hlasno ňou zabuchol.

„Nemáš ani tušenia, čo by to mohlo byť? Nedočítal si sa niekde, ako je možné, že vlkolaci vedia čarovať?"

Smial sa. „Angie, pochybujem, že to boli vlkolaci. Nezdá sa mi to. Musí v tom byť niečo iné. Žiaľ, tieto knihy, v ktorých by sa o tom mohlo písať nie sú v latinčine, takže im nebudeme rozumieť." Mal pravdu. Toto boli len znaky, niečo podobné ako sa vyskytuje v Ázii, no ani jednému z nás to nič nehovorilo. V živote som tieto znaky nevidela. Boli ako skomolenina všetkých ázijských jazykov dokopy. Bol to doslova jeden veľký hlavolam.