Tajomstvo mesta [PREPISOVANIE]

/ 12 . 𝑲𝒂𝒑𝒊𝒕𝒐𝒍𝒂 /

Nemala som tu čo robiť. Čo to má všetko znamenať? Ruku som si nechala na stránke, aby som o chvíľu vedela pokračovať a pozrela si nápis koženej obálky. Artemis Noyx. Čo to znamenalo? Ďalší denník, ďalšie otázky. Aj napriek nepríjemnému pocitu som sa vrátila na tú istú stránku a dočítala posledné riadky zápisu:

Ešte teraz si pamätám ten pálčivý pocit prerezanej pokožky a hlasno ozývajúce sa kvapkanie mojej krvi v kýbľoch. Enyo pri mne celý čas sedela a držala ma pred prudkými pohybmi, zatiaľ čo jej sestra, ktorá mala tentokrát oko v rukách sa chystala na kúzlo.

Zo začiatku som sa obávala, či sa k ním mám privravieť, keďže boli tajnými strážkyňami tohto sveta. - Ľudia sa ich obávali. A ja som na tom nebola inak, hlavne nie po tom, ako sa mi pokožka odmietala uzdraviť.

Po mojej prvej premene, kedy sa mi dolámali všetky kosti v tele, som strávila mesiac v klietke. Som tu doteraz, ešte ma nepustili a už aj prestávam dúfať, že sa tak stane. Možno to predsa len nebol taký dobrý nápad sa im zveriť do rúk. No aspoň niečo som sa naučila. Som silnejšia.

V tom niekto vošiel do izby a ja som sa ľakom pozrela na Gregoryho mamu. Myšlienkami som bola ešte vždy pri slovách Artemis, ale podľa pohľadu pani Beqiri som musela vysvetliť to, prečo sedím na jej syna stoličke, bez toho, aby tu bol prítomný.

„Prepáčte, nechcela som rušiť. Prišla som len po," Pozrela som sa na denník. „knihu. Gregory ju zháňal." Pri klamaní som sa ľuďom nikdy nevedela pozrieť do očí. Bolo to zvláštne, ale vždy som mala pocit, že moje oči vyzradia aj ten najmenší detail. Preto som toho nebola schopná ani pri tejto žene. „Teraz sa práve napcháva strakiným pstruhom. Však viete, aký je, keď ide o rybu." Nevyzerala, že mi to zhltla, ale aj s denníkom v ruke som sa postavila, prešla okolo nej a vyparila sa na ulicu. No jednej otázky som sa nevedela striasť: ako dlho o ňom budem ešte musieť mlčať? Domnievala som sa, že to bude ešte na dlho, ak si o tom samozrejme niekto neodpustí rozprávať.

Keď som prišla domov, vyliezla som si na prístrešok terasy a pozorovala nebo. V poslednej dobe som v tom našla akúsi terapiu, ktorá moje vnútro vie na určitú dobu uchlácholiť. Jemný vánok, ktorý mi fúkal cez vlasy, tmavá obloha, ktorú prežarovali len hviezdy a hrobové ticho. Tu som sa vedela plne sústrediť a to ma viedlo k myšlienke nad Astemis a jej denníku.

Pretočila som na ďalšiu stránku ktorá bola podobne ako kniha, ktorú som naposledy čítala u Grega, písaná krvou. Bolo priam nechutné sa toho papiera dotýkať, ale aj tak som očami začala sledovať slová v ňom vpísané.

Nakoniec som sa dočkala slobody od sestier a taktiež k zinscenovaniu môjho plánu. Bola som viac než rozhodnutá s tým skoncovať. Žiť pod zajatím Lykaóna bolo nočnou morou všetkých občanov. Nenávidela som ho. Nenávidela som ho tak veľmi, že som bola ochotná sa kvôli nemu zmeniť a zastaviť despotizmus, ktorým vládol. Nebol to dobrý človek, no tentokrát mám navrch a on nemá ani tušenia, že o chvíľu nastane jeho koniec.

Moja prvá myšlienka neviedla ani tak k obsahu, ale ku Gregovy. Tak rada by som sa s tým s ním podelila. Chcela by som mu povedať, na čo som prišla a aké mám teórie možno by sme spolu prišli aj na nejaké rozumné vysvetlenie ohľadom hry. Za ten krátky čas sme si boli bližší než kedykoľvek za posledné roky na škole.

Znova som sa zahľadela na oblohu a dúfala, že tie detské predstavy o tom, ako sa z každého stane hviezda, sú skutočné a Greg tam medzi nimi niekde je a žiari. Bodaj by sa dal vrátiť čas a uniknúť tomu. Toľkým veciam by sme mohli predísť.

„Vždy tu budem." Zašepkala som pomedzi slzy a vedela, že tu niekoho potrebujem. Niekoho, kto by ma len objal a povedal, že bude všetko v poriadku, že to zvládnem. Aj keď som vedela, že veľa vecí už nikdy nebude v poriadku, postačilo by mi to.

Možno to vyzeralo zúfalo, riskantne a naivne, ale naozaj som to už sama nezvládala. Pravdou bolo, že Callu som potrebovala. Bola som zvyknutá na jej blízkosť. Na jej rameno, na ktoré som sa mohla kedykoľvek vyplakať, rovnako tak ona na moje. Preto som jej aj skúsila napísať, či by neprišla a neskúsili by sme to urovnať. Žiaľ, po piatich minútach, kedy mi prišlo nanajvýš zobrazené, som to vzdala a pochopila, že nepríde. Svet sa mi rúcal pred očami tak rýchlo, že som to ani len nestíhala zaznamenávať. Zo zadržiavaných vzlykov ma ťažilo na hrudi. Dokonca si nemôžem ani dovoliť sa vyplakať. Chcem kričať, do niečoho udrieť, zastaviť toto šialenstvo, ktoré sa okolo mňa premáva.

Pozrela som na obrazovku s nádejou, že predsa len odpísala a ja robím urýchlené závery. Nestalo sa. Na pohľad som mala veľa ľudí, ktorým by som sa mohla zdôveriť, lenže nemôžem. Dokonca ani starkej a pomaly si začínam zvykať na to, že sa cez to budem musieť nejako naučiť prenášať.

Jase sa neozval už niekoľko týždňov a Milla s Ellou si užívajú leto za hranicami. To mi pripomína, keď sa o pár dní vrátia, budem musieť znova klamať. Pozerať sa do ich smutných očí, ktoré trávia čiastočnú pravdu z toho, čo som im povedala.

To je v kely.

Nemohla som tu len tak trčať a postupne sa utápať v sebaľútosti. Musela som sa začať stavať na vlastné nohy, niečo s tým robiť. Neviem, či toto bolo rozhodnutie hodné stavania sa na vlastné nohy, ale budiš. Musela som sa vyvetrať, no iným spôsobom, ako som to robila do teraz. Zatiaľ ma to totiž nikam nedoviedlo. Plakanie? Myslím, že mám plné poháre do zimy. Musím to zapiť.

Prezliekla som sa do krátkych letných šiat a pridala k nim sandále. S mejkapom som sa neobťažovala a čo najrýchlejšie odtiaľ vypadla.

Pri pití tretieho štamprlíka mi napadlo, či mojím jediným riešením nie je útek. Alebo by ma to aj tak dostihlo? Všetci naokolo sa bavili, smiali a užívali si túto noc plnými dúškami. A ja? S nervami v prdeli som sedela bez nijakej spoločnosti pri bare a nalievala sa. Možno som aspoň trochu dúfala, že o mňa niekto zakopne a utečiem. 

„Prečo tu sedíš tak sama, drahá?" Pristúpil ku mne vysoký brunet s ostrými rysmi tváre. Bol prvým kto sa stal na dnešný večer mojím potenciálnym záchrancom.

„Môžeš sa pridať ak chceš." Kývla som na barmana, nech donesie ešte dvakrát aj preňho a znova si ho obzrela. Naozaj to nebol môj typ, ale mojej hlave a srdcu to bolo ukradnuté. Po vypití ďalších pohárikov ma dotiahol tancovať, čo sa mi veľmi nepozdávalo, keďže už aj môj krok bol ťarbavý, no poslúchla som. Nebolo to až také zlé. Celý čas ma pevne držal u seba, aby som si pohodlne mohla opierať bradu o jeho rameno. So mnou bola neuveriteľná zábava.

„Ako sa voláš?" Ozval sa, keď sme znova sedeli pri bare.

„Angela." Šepla som prispato. Možno som už na dnes mala naozaj dosť. Svoj účel to splnilo, môžem odísť.

„Damian." Usmial sa a chytil ma za rameno. Nedokázala som veľmi vnímať, ale jeho dotyk som cítila. „Môžem ťa odviezť, ak chceš."

„Milé.." Zaškľabila som sa a chytila sa ho, aby ma odprevadil k jeho autu. Bola som tak rada, že som sem prišla peši a nemusela sa neskôr zaťažovať tým mojím.

„Tadiaľto. Parkujem vzadu." Poslušne som ho nasledovala, a keď už sme prišli k zadnej časti podniku, oprel ma o stenu a začal mi bozkami obsypávať krk.

„Je to veľmi príjemné, ale nemám záujem." Naozaj som sa s ním nechcela vyspať. Na mojej vete sa potichu zasmial a pokračoval v tom, čo pred tým. „Nie, Damian." Snažila som sa ho od seba odtlačiť, ale nič to s ním nerobilo. Bol ako z kameňa.

„Nebudeme spolu spať, drahá. Chcem ťa ochutnať." Oblizol si pery a prudkým nárazom jeho ostrých tesákov sa mi zachytil o kožu. Cítila som jemné a omamné pohyby jeho pier. „Mmm." Väčšmi pritlačil a príjemný pocit, vystriedala bolesť hlavy a tlak na mieste, kde mal prilepené svoje ústa.

„Au! To bolí." Upozornila som ho. „Damian, prestaň." Znova som sa ho snažila odstrčiť, ale nič sa nestalo. Prečo mám pocit, že v tých najneobyčajnejších chvíľach mám vždy najväčšiu šancu zomrieť?