Tajomstvo mesta [PREPISOVANIE]

/ 25. 𝑲𝒂𝒑𝒊𝒕𝒐𝒍𝒂 /

„Angela?" Stiahla ma za sebou Calla. Po rozhovore so starkou, ktorý ma len viac zmiatol – a to som si myslela, že mňa už v tomto svete nemôže nič prekvapiť...- , som nemala náladu riešiť urazenú Callu. Žiaľ, musela som. Ak nie teraz, bohvie, kedy sa mi opäť naskytne šanca to s ňou konečne dať do poriadku. Niekedy si nevyberáme.

„Áno?"

„Len na slovíčko." Hovorila, zatiaľ čo ma ťahala za sebou do kúpeľne. Zažala svetlo a na vážno sa na mňa pozrela. „Čo sa deje?"

„Čo myslíš?" Viem, že táto taktika nie je to pravé orechové, ale nemohla som a ani nedokázala jej to vysvetliť. Už aj tak do toho bolo zatiahnutých viac ľudí, než som chcela.

„Neviem, všetci ste akísi divní. Vôbec neviem, čo si o tom tajnostkárstve myslieť. Ty si sa len tak vyparila a tvoja starká...ničomu nerozumiem."

„Starká?"

„Správala sa naozaj podivne. Mala si ju vidieť. Na začiatku, kedy ešte vešala tie plagáty, tak som u vás trávila večery a robila jej spoločnosť. Každú noc chodievala von na terasu a porozhliadala sa po trávniku, skontrolovala každú miestnosť a všetko zamykala na dvakrát. Ja," Pri povzdychu jej ruky beznádejne padli k telu. „nechcela som to spomínať, lebo bol zázrak, že si sa vôbec vrátila."

„Prepá-"

„Nie, Angela, nechaj ma dohovoriť. Naozaj potrebujem vysvetlenie. A to s Gregorym? Milla hovorila, že to boli nejakí tvoji priatelia..."

„Počkaj, počkaj. Ty si videla Millu?"

„Hej, stretli sme sa u Pepa." Rozprávala akoby sa nechumelilo. Nemohla mať z nej strach; nevedela to čo ja.

Ak som ju do toho nechcela zatiahnúť, potrebovala som to hrať ďalej. Aj keď som mala toľko vecí na jazyku, nakoniec som i tak povedala jediné: „A?"

Čo ak sa aj ona stala jednou z nich? Čo ak jej ublíži?

„Ale prosím ťa, netvár sa tak. Bolo to celkom v pohode. Trochu ma síce zaskočilo, že sa s ňou nevrátila aj Ella, vraj si tam však niekoho našla." Rozžiarila sa a dlaňami si prekryla líca.

Ostala som ticho, lebo už po niekoľký raz som nedokázala zo seba dostať normálnu reakciu – ako vždy, keď išlo o svet, ktorý mal ďaleko od klamstva, v ktorom som donedávna tiež žila.

„Vieš ako, láska robí divy." Zasmiala sa a prerozprávala mi sen, ktorý sa jej zdal minulú noc. Vnímala som jej slová len polovične, no keď rozprávala o letnej láske, ktorú by si priala nájsť a znova sa zamilovať, bola som si istá, že už aj zabudla na tú predchádzajúcu prosbu o vysvetlenie. Pravdou však bolo, že som jej za túto nečakanú zmenu témy bola viac než len vďačná. Správnu odpoveď, ktorá by jej nijakým spôsobom neublížila som jednoducho v tejto chvíli nemala v rukáve a vymýšľať si uveriteľný príbeh...povedzme si úprimne, tiež to nebola moja silná stránka.

S Callou sme sedeli na presedenom gauči, kde sa vám zadok takmer doň prepadal. Pripomínalo mi to nejakú bažinu, ktorá vás vcucne a už sa z nej len tak ľahko nedostanete.

„Idem!" Zakričala starká a s utierkou v ruke prechádzala cez chodbičku až k vchodovým dverám, kde nedočkavo vyzváňal starý zvonček. Počula som len strakin prekvapený pozdrav a rýchle kroky smerujúce k nám do obývačky.

„Angela."

Natočila som hlavu k Theovej postave a nebola schopná slova. Vyzeral...vystrašene. „Hm?"

„Musíme ísť." Pozrel sa po mojej spoločnosti. „Hneď." Vedela som, že námietky by boli zbytočné a aj tak by nakoniec dosiahol svoje. Preto som sa nevoľky postavila a obe pevne objala. Keď som objímala starkú, na jej rameno, ktoré ma dlhé roky držalo pohromade dopadlo niekoľko slaných sĺz. Tak veľmi som ju nechcela pustiť.