Tajomstvo mesta [PREPISOVANIE]

/ 5. 𝑲𝒂𝒑𝒊𝒕𝒐𝒍𝒂 /

Chcela som sa spýtať, čo tým mal presne na mysli, ale obloha, na ktorej doposiaľ nebol čo i len jeden mrak, sa zmenila na hotové peklo. Žlté a červené farby rástli do nebies a pomaly sa zmiešavali s jedovatou hmlou, ktorá nás nútila sa od nej vzďaľovať.

Ostrý krik, pred chvíľou hlasno sa smejúcich teenagerov, ma opäť postavil na ihly a reflexne som sa očami upriamila za seba. Stál tam neznámy muž v čiernom lesklom obleku a klobúku na hlave. Vyzeral ako z inej doby, kedy vo svete existoval len čierno biely film. Na široko sa na mňa usmieval. Na nikoho iného len na mňa a to ho viedlo až k hysterickému smiechu. Ukazovákom mi ukázal hore a v tom momente, kedy som sa odvážila zdvihnúť pohľad, nastal môj totálny koniec. 

 „Tak, už sme všetci." Ozvalo sa z priam horiacej mračnej tváre. „Prešli ste cez hranicu, kde je ľudským nohám zakázané. Ako však vidím, nenaučili vás čítať. Nevadí, aspoň viac zábavy pre mňa. Za porušenie pravidiel prichádza trest a práve tento sa skladá z piatich úloh. Ak ste rozmýšľali o úteku, neexistuje. Dúfam, že to zvládnete." Sarkasticky sa zasmial.

Husia koža intenzívne vyskakovala na našej pokožke a prach naokolo začal víriť do zmenšenej siluety tornáda. Chytila som Grega za ruku a pokúsila sa tak nájsť oporu, aby som sa už po niekoľkýkrát presvedčila, že toto nie je len jedna z mojich nočných môr. 

„Zvládneme to." Snažila som sa nás oboch aspoň trochu povzbudiť. 

Na to sa Gregory smutne pousmial kútikom. ,,Nič iné nám už neostáva."

Prach sa ustálil a usadil na rastlinách uprostred bažiny, okolo ktorej sme stáli aj my. Už to nebola len prázdna trávnatá plocha, ale les, ktorý sa nám budoval z jednej sekundy na druhú priamo pred očami. 

Pozorne som každého sledovala, a akonáhle sa nám naskytla chvíľa, kedy sa nik nepozeral (aj keď som o tom nebola úplne presvedčená), spolu s Gregoryho rukou v mojej som skúsila šťastie a rozbehla sa hlboko medzi z ničoho vytvorených stromov, a dúfala, že toto šialenstvo tu budeme môcť nejako prečkať.

No čo potom? Čo po tom, dopekla?! Začala ma chytať mierna panika, ktorá nie a nie ísť peč. 

Pri mojom ťaživom dýchaní ma G vyrušil svojimi slovami: „Mali by sme vyliezť na strom. Čo najvyššie." Bez váhania som súhlasila a už aj sa rozhliadala navôkol seba. Svižne som sa nohou zaprela o konár a šplhala. Nemala som ani poňatia, či nás takýto strom-nestrom vôbec udrží. 

Čo ma opôť len viedlo k mojej neustále sa spochyb§ujúcej otaázke: „Čo ak to nie je skutočné?" 

G sa spod mňa rozosmial a už so smiereným tón ma opäť vyviedol z omylu: „Angie,ver mi, je to skutočné. O tomto všetkom mi už kedysi rozprával môj strýko. Bude nás čakť 5 úloh, no tam to nekončí." Zamyslel sa potichu. ,,Nikdy to nekončí. Môj strýko vravel, že ho vtedy zachránil akýsi anjel. Nikdy už nezistil, kto to presne bol. Ale takto existuje nejaký východ z toho pekla."

,,Prečo sa to musí diaľ práve nám?" 

Myslela som, že to, čo som si zamrmlala G nemohol ani počuť, no ponúkol mi pravdu: ,,Vstúpili sme na územie vlkolakov Pre nich je toto ako koloseum a my sme bojujúci gladiatori. Na našej chybe sa prišli pobaviť. Preto sa nám to deje. Preto sme toho súčasťou."

,,Urobili sme chybu." zopakovala som. Ja som urobila chybu. Dôverovala som Gregorymu ako nikdy pred tým. Opustila som Callu, pri tom, pri nej by som bola práve teraz v najväčšom bezpečí. Pokašľala som to na plnej čiare, len kvôli tomu, že som si nemohla odpustiť nevedieť. 

Starká by sa ma určite spýtala: Stálo ti to zato?

„Áno. Vlci a vlkolaci. Aj z kráľa Lykaóna sa stal vlkolak, lebo nerešpektoval bohov a preto aj boli nespokojní s ľudským pokolením. Z najmladšieho Nyktima pripravili jedlo pre Dia a to bola preňho posledná kvapka, kedy chcel ľudstvo vyhubiť." Presne tie isté slová boli v starkinej knihe.