Tajomstvo mesta [PREPISOVANIE]

/ 28. 𝑲𝒂𝒑𝒊𝒕𝒐𝒍𝒂 /

Už som neplakala. Za túto poslednú hodinu, čo som sa k Theovi túlila, som zo seba nevydala ani hlásku, no nedokázala som potlačiť malý úškrn, ktorý sa mi tvaroval z pier. Držal ma pevne u seba a chlácholivo ma hladkal po chrbte. Celý hrial a tá horúčava, ktorá sa dotýkala môjho líca, pŕs, rúk, brucha a chrbta... Nedokázala som sa od neho len tak odtiahnuť, bolo to priam návykové ho mať takto blízko seba.

Dokonca ani on nič nehovoril. Odkedy som mu padla do náručia a spolu sme ležali v jeho posteli, mi dával priestor na spracovanie celej situácie a toho, čo sa vlastne odohralo v starej opustenej stajni. No odrazu sa rozhodol to príjemné ticho narušiť a začali z neho vypadávať slová, ktoré so mnou kapitálne zatočili.

„Som rád, že si nažive."

Otvorila som oči, ktoré boli pravdepodobne od plaču mierne spuchnuté a zodvihla k nemu pohľad. Možno som čakala, že niečo k tomu dodá, že toto svoje oznámenie nejako odôvodní, no ako väčšinu krát, nič neprichádzalo.

„Prečo."

Rezervoval si niekoľko nádychov a výdychov, zatiaľ čo pomedzi to bez slova otváral a zatváral ústa. Miestami to bolo naozaj komické, ako sa pri každej slabike, ktorú sa chystá vysloviť, zasekne.

Namiesto slov však nakoniec zvolil bozk na čelo, na nos, na obe líca, až kým neskončil pri perách. Ukazovákom a prostredníkom ma jemne tlačil dolu na matrac, aby som si ľahla a starostlivo mi odhrnul vlasy z ramena, aby ma mohol začať intenzívne bozkávať pod uchom.

Každý nerv sa mi zapojil na tom miestečku, kde sa ma jeho pery práve dotýkali. Cítila som, ako mi známe chvenie prechádza celým telom a spája sa v jednom jedinom bode.

Cítila som to.

„Theo." Žiaľ, nevyznelo to zrovna tak, ako som plánovala. A aj keď to bolo naozaj veľmi, ale veľmi príjemné, potrebovala som, aby to povedal nahlas, no na to som musela nabrať nejaký skutočný vzduch do pľúc.

„Nebudem ti to hovoriť. Vieš to aj sama."

Mohla som čakať, že sa tomu bude chcieť vyhnúť, ale aj napriek tomu, že som to medzi nami cítila a videla, stále mi to nestačilo. Potrebovala som aj slová. Potrebovala som oboje...

Neisto som sa zasmiala a pri ďalšom jeho naklonení som sa mu ako pohyblivý terč naschvál uhla a sledovala jeho zamračený výraz nado mnou. Vedel, čo bude nasledovať.

„To je síce pekné, ale chcela by som to aj počuť."

Chvíľu nad tým rozmýšľal...áno, naozaj rozmýšľal a odpovedal: „Mám ťa rád, Angela."

Och,

Sú to len slová, Angie, sú to len slová - naozaj som sa samú seba snažila o tom presvedčiť a v konečnom dôsledku to boli len slová, no znamenali pre mňa veľa. A zrovna tento jeho výber neulahodil ničomu v mojom vnútri. Ani sa to dobre nepočúvalo a ani sa mi z toho neroztápalo srdce, lebo to nič neznamenalo. Mám ťa rád, Angela. Rád môžeš mať svoju svorku, priateľov, reštauráciu, alkohol, jedlo...na čokoľvek by som mohla povedať, že mám rada.

Idiot.

Možno to beriem až príliš vážne, ale potrebovala som viac ako len to, že ma má rád. Čo to už len vypovedá o mne, o nás?

Zabolelo to, viac ako by malo. A možno som si to spôsobovala sama, no mala som pocit, ako keby som si dovolila cítiť niečo, čo on nikdy nebude. Ako keby som sklamala.

Nebola som si svojim ďalším krokom absolútne istá.. „Nemôžem." Tak jednoduché slovo, no predsa rozhoduje o tom, čo bude nasledovať. Celé telo sa mi z ľútosti a vlastnej hlúposti sťahovalo do nepríjemného kŕču, ktorý ma nútil odtiaľto vypadnúť.