Tajomstvo mesta [PREPISOVANIE]

/ 31. 𝑲𝒂𝒑𝒊𝒕𝒐𝒍𝒂 /

Keď sme sa s úsmevmi na tvárach spoločne vracali domov, všetko malo zvláštnu, magickú energiu. Nie v tom šialenom zmysle slova. Každý krok, bolo ako vznášanie sa vo výšinách, ktoré doprevádzala rozžiarená obloha miliónmi a miliónmi hviezd. Hľadeli na nás a dávali pozor ako po iné dni. Lenže teraz, teraz som bola v bezpečí. (Nepotrebovala som ich)

Pozrela so na Thea. 

On pre mňa vystihoval slovo bezpečie.

Vďaka dnešnému večeru som už nechcela premýšľať nad tým čo bude zajtra, či o týždeň, dokonca ani o tom, čo bude o päť minút... Zatiaľ sa to nekončí a myslím, že to je najhlavnejšie. Všimla som si, že väčšinou času som strávila premýšľaním len nad tým, čo bude ďalej, čo ma ešte čaká, čomu budem musieť čeliť, kto zomrie, koľko dní mi zostáva, kým ma niečo nezloží až do môjho úplného konca.

Teraz som však tu, som živá, ľudia, ktorých ľúbim, sú stále nažive a aj keď s nimi nemôžem byť každý deň, vlastne sa k tomu čo i len nepribližujem, viem, že kým budem na žive, ostanú v bezpečí.

Čo bude ďalej, je len otázka, na ktorú môžem povedať mnoho odpovedí, no ani jedna z nich nebude správna. Každú sekundu sa deje niečo, čo náš priebeh cesty mení a vedie iným smerom. Pravdou je, že neexistuje dobrý a zlý smer, je len ten správny. Ak sa to má stať, stane sa a ak nie, musíme sa naučiť s tým žiť. Týždne, ktoré som strávila v paláci ležaním v posteli, za dverami na konci dlhočiznej chodby, ma niečo naučili. A to je vážiť si prítomného okamžiku. Myslela som, že nič horšie ako si prejsť hrou, vidieť smrť kamaráta, či niečím, čo ste nikdy pred tým nevideli, byť na všetky tie tajomstvá sama – aspoň to som si vtedy myslela -, či stať sa väzňom vlkolačej svorky v ich paláci, kde ma nikto nemal rád a každý len zazeral; boli tie najväčšie a zároveň najhoršie veci, ktorými si môžem prejsť. Že už ma nič horšie v tomto svete nečaká.

Mýlila som sa.

Opäť.

Nie sú to ani zďaleka tie najhoršie časti vášho a ani môjho života. Nikdy nevieme, prečo sme sa v tej situácii ocitli, či aký to má všetko význam, no vedzte, vždy je tam. Aj keď ho na prvý pohľad nie je vidno, keď tým už prechádzame, všetko zapadne na svoje miesto a odrazu...všetko je jasné.

Za túto dobu som si uvedomila niekoľko veci, že by som ich možno nedokázala zrátať ani na prstoch na rukách. Neviem, čím som si zaslúžila Larissinu ochotu a priateľskosť. Bola to prvá dušička, ktorá mi vošla do izby, nosila mi raňajky a teplé polievky, ktorá sa mi ako prvá prihovorila. Ktorá ma akceptovala v tomto paláci, aj napriek tomu, že ostatný nado mnou odmietali privrieť oko, keď som si to i tak sama nevybrala.

No väčšinu vecí, čo sa v našich životoch odohrá si nevyberáme, jednoducho sa nejako ocitneme uprostred deja a "vyberáme" najlepšiu možnosť; no verím, že to nebol úplne náš výber. Keby sme mohli niečomu zabrániť, museli by sme ísť až do hĺbky, na samý začiatok a tam si vybrať, ktorou cestou sa vydať. Lenže niektoré veci neovplyvníme – ako to s tou hlúpou a zároveň najlepšou túrou s Gregorym, Callou, Millou, Ellou a Jasom.

No dospela som k názoru, že je zbytočné ľutovať všetko zlé a prijať len to dobré a pekné, pretože aj to zlé má svoje čaro. Aký by to už len bol život bez vlkolakov, bez odhalení a nadobúdania dôvery v samu seba a sily...život v klamstve.

Myslím, že najhoršie je žiť v klamstve.

Ako malá som to asi odmietala pochopiť. Nerozumela som tomu, ako mi mohli rodičia pred odchodom povedať, že si chcú plniť ich sny o cestovaní a ja mám niekoľko dôvodov, prečo nesmiem ísť s nimi. Škola, osamelá starká a jedna, ktorý nikto nikdy nevyslovil, ale tušila som o ňom...len by som zavadzala.