Tajomstvo mesta [PREPISOVANIE]

/ 6. 𝑲𝒂𝒑𝒊𝒕𝒐𝒍𝒂 /

Po návrate som nevedela zaspať a keď sa mi to aj podarilo, onedlho som sa zobudila celá spotená z nočných môr. Nemalo význam sa o to ďalej pokúšať, preto som sa postavila, prezliekla do čistého a išla si sadnúť na záhradu. Mesiac nado mnou žiarivo svietil a okolo neho pobehovali skupinky hviezd. Keď som si našla Malý a Veľký voz, spomenula som si na báj, o ktorej nám rozprával Gregory.

Neviem čo si o tom myslieť. Naozaj to nebol len sen? Naozaj sa tá hra a všetci tí ľudia... naozaj umreli? Väčšmi som si k sebe pritisla nohy a schúlila sa do klbka. Nemala som energiu nad tým priveľmi polemizovať, pravdepodobne by som aj tak na nič neprišla. Ale tie spomienky, z ktorých mám po každý krát husinu, tie len tak neprestanú.

Niečo predo mnou, medzi kríkmi, zašušťalo. „Je tam niekto?" Možno to bolo len nejaké zviera. Nahovárala som si, ale vo vnútri som mala docela iný pocit. Radšej som sa presunula dovnútra, kde som mala dve správy od Gregoryho.

- Nemôžem spať. – päť minút dozadu

- Neskôr sa musíme porozprávať. – teraz

Neviem či mám vôbec náladu sa v tom ďalej rýpať. Asi by to bolo najlepšie nechať tak. Vzala som si slúchadlá a ľahla si na gauč do knižnice. Tma. Šmykla som sa na mokrej tráve, no stihla som sa postaviť a utekať. Obzrela som sa za seba a snažila sa od toho dostať preč. Vlhké vlasy sa mi zachytili o konár, čo ma zdržiavalo, ale musela som ich odmotať. Už sa blížil. Vykríkla som a chcela utiecť. V tom sa predo mnou zjavila útla dievčina s hnedými vlasmi. Dievča z labyrintu. „Zabila si ma." Len som na ňu vydesene hľadela.

„Ja? Nie, čo to hovoríš? Ja som ťa nezabila." S neutrálnym výrazom a rukami padnutými pri tele ku mne kráčala v špinavých modrých šatách. „Naozaj za to nemôžem." Čupla si ku mne. „Prosím, nie."

„Angela, zobuď sa. Je to len sen, srdiečko." Srdiečko. Bože nie. S panikou v očiach som sa postavila a utekala do kúpeľne. Jednou rukou som chytila dosku, druhou vlasy a zas a znova som vracala. Cítila som jej spálenú krv. To nebol len sen. Vedela som, že sa so mnou niečo deje a nie je to vôbec dobré. „No tak, Angie, čo je to s tebou? Prečo si spala v knižnici?" Prišla ku mne starká a ustarostene na mňa hľadela.

„Nevedela som spať. Dúfam, že som ťa nezobudila."

„Ale čoby, však už je čas obeda. Práve som dovarila, keď som ťa počula plakať." Poslednú vetu vyslovila so skriveným výrazom. Vždy sa o mňa až prehnane bála, no tentokrát som jej to nezazlievala.

„Som v poriadku, starká, neboj. Dám si nejakú pastelku a pôjdem si ľahnúť."

„Prinesiem ti vývar." Len som prikývla a po príchode do izby sa zabalila do paplóna. Začínala ma bolieť neskutočne hlava. Len som sa modlila, aby tá pastelka zabrala čo najrýchlejšie.

Keď som bola už v polo spánku, zazvonil mi mobil. Calla.

„Kde si včera bola? Celý deň ťa nikde nebolo."

„Hej, viem. S Gregom sme niečo riešili." Prevalila som sa na druhú stranu a snažila sa nemyslieť na tupú bolesť v hlave. Bolo to, akoby mi do nej niekto bez prestávky udieral kladivom.

„Zháňal ťa Nico." Privrela som oči. „Mala by si mu zavolať." 

„Ozvem sa mu." Lenže kedy? Momentálne to bola až druhá vec, ktorú som mala v pláne dať dokopy.

„Sľúb mi to. Je na tom naozaj zle. Mala by si to vyriešiť."

„Sľubujem." Obe sme stíchli, čo ma ešte viac popudzovalo mu zavolať. Má pravdu, nemôžem to takto nechať a ignorovať ho. Nezaslúži si to. „Idem, voláme si."

Prešla som na jeho meno v kontaktoch a zvažovala, či mu mám zavolať teraz alebo až neskôr. Nakoniec aj tak nezdvíhal, tak som mu nechala správu s tým, že s ním musím hovoriť.

O pár minút mi prišla odpoveď: - Poď von. – Asi nemal náladu na rozhovor po telefóne, ktorý mne naopak viac vyhovoval. Aj napriek bolestiam a pocitu dávenia, som sa postavila a vyšla na ulicu. Stál tam taký... neistý. Bože, čo som to spôsobila. 

„Nepôjdeme si sadnúť na lavičku?" Ukázala som na druhú stranu cesty, kde bol menší park pre deti. Netušila som ako začať. Mám ísť rovno na vec bez nijakej omáčky, skrátka priamo?

„Aká bola turistika?" Oh nie, toto nie je dobré znamenie. Vždy, keď vedel, že sa blížil niečo vážnejšie než je téma o počasí, začal nepodstatnými otázkami. Rozprával mi o tom, keď som bola u nich a otec sa s ním chcel medzi štyrmi očami porozprávať. Nikdy ho nevolal len tak na 'pokec', vždy išlo o niečo dôležité.

„Fajn. Našli sme tam pár zaujímavých vecí." Spomenula som si na knihy, ktoré zobral Gregory a kvôli ktorým, odhadujem, sme skončili v hre. „Kde si vlastne bol?" Pozrel sa na mňa tým pohľadom, či to naozaj musí vysvetľovať.

V poslednej sekunde som si to rozmyslela a chcela sa tomu vyhnúť, no nemoha som. „Nemohla som ti to povedať." Nadvihol obočie a jeden kútik sa mu jemne nadvihol. Možno by som nad svojimi slovami mohla najskôr porozmýšľať, než ich bez filtrácie vypustím z úst. „Ani nemôžem." Vedela som, že dúfal.. „Prepáč, Nico, ale neľúbim ťa tak ako ty mňa. Možno keby sme tomu dali čas."

„Nemám čas." Nechápala som. „Odchádzam. Už o dva dni."

„A to si mi kedy chcel povedať?"

„Hovorím ti to teraz. Nemôžem čakať, kým to budeš cítiť rovnako. Potrebujem sa pohnúť z miesta." Čo prosím?

„Ako by tvoj odchod ovplyvnilo to, keby som vtedy tie dve slová vyslovila? To mi teda vysvetli. Prečo si to proste nemohol nechať tak. Mohli sme sa tomuto všetkému vyhnúť a stráviť nejaký čas spolu. Kvalitný čas, nie od seba a ešte rozhádaní. Mať spomienky, no ty si si namiesto toho zvolil samotu a o tri dni mi pri stretnutí, ktoré má náš vzťah vyriešiť povieš, že odchádzaš?" Postavila som sa a dlaňami si v nervoch prekryla tvár. „Aj tak by sme sa rozišli. Tak či onak by to skončilo." Nič by sa nezmenilo. 

To už sa aj on postavil. „Takže sa rozchádzame?"

„A čo si čakal? Však mi ani nedávaš na výber. Odmietaš čakať, kým ti poviem, že ťa ľúbim, odchádzaš odo mňa kto vie ako ďaleko. Čo iné mi ostáva? Ani ja nemôžem čakať a stáť zaseknutá na jednom mieste. Nemôžem čakať na niekoho, kto odmieta čakať na mňa." Obaja sme stíchli a ja som sa začala utápať v tých prenádherných modrých studienkach, v ktorých sa žiarivo odrážalo svetlo zapadajúceho slnka. Prečo len musí mať také nádherné oči?

Nikto už nemal čo povedať. Otočil sa a kráčal smerom späť k sebe domov. V bruchu ma bolestivo šteklilo a v hrdle sa mi vytvárala hrča, ktorá nie a nie odísť. Vzlykla som a presne ako on sa otočila. Nepočkal by ma. Myslel to vôbec vážne, keď mi hovoril, že ma ľúbi?

Domov sa mi ešte nechcelo, preto som sa začala prechádzať smerom k nábrežiu. Predo mnou bola väčšia skupina chalanov, ktorí sa na niečom zabávali, ale ako som okolo nich prešla, všetci stíchli a na chrbte som cítila niekoľko pohľadov. Zrýchlila som chôdzu na čo jeden z nich zakričal: „Neboj sa, my nekúšeme."