Ona a On

-27-

Teodor

Zastavil som pred rodičovským domom a vbehol dnu. Mama sedela v kuchyni, s hlavou v rukách.

,,Mami..." kľakol som si k nej. ,,ako... ako sa to stalo?" šepol som. 

,,Infarkt, Teo..." pohladkala ma po vlasoch. 

,,Neverím tomu..."

,,Nikto tomu neverí Teodor." mama bola s otcom už vyše 35 rokov. Musí ju to bolieť ešte viac, ako mňa. 

,,Choď domov Teodor, oddýchni si. Ráno pôjdem vybaviť všetko ohľadom pohrebu a tak ďalej. Budeme v kontakte. Takto nič nevyriešime." vždy som obdivoval aká bola a je moja mama silná. 

,,Dobre matka..." postavil som sa, vzal si kľúče od auta a šiel. 

Viezol som sa po meste, pozeral na cestu pred seba a po lícach mi tiekli slzy. Neveril som tomu... Zabočil som doprava a namieril si to k Beth.

Zazvonil som a čakal, kým mi otvorí vchodové dvere.

,,Tebe šibe? Onedlho svitá a teraz ma budíš?" privítala ma s týmito slovami.

,,Beth..." rozplakal som sa. 

,,Tebe je čo?" spýtala sa ma.

,,Otec..."

,,Čo je s tvojim otcom?"

,,Zomrel..." 

,,Čo to hovoríš?" pozrela sa na mňa s prekvapeným výrazom tváre.

,,Dostal infarkt, nevedeli mu pomôcť." objal som ju. Najprv mi objatie neopätovala, ale potom ma silno objala.

,,To... to ma mrzí."

,,Neoháňaj ma od seba, prosím..." pošepkal som.

,,Poď dovnútra, je chladno." 

Šli sme do obývačky, sadli si na gauč, doniesla mi pohár vody.

,,Prišiel som o otca, o človeka ktorý ma vždy podporoval, aj keď som robil sprostosti, neodhodil ma od seba, už mám len mamu a brata, ktorý práve cestuje domov z Berlína. Neverím tomu, neverím, že som o neho prišiel." slzy mi tiekli po tvári.

,,Teo. Ja viem, že to bolí, viem, že je to ťažké, ja sama neviem čo by som robila, keby som prišla o jedného z rodičov. Ale čas zahojí rany, bude to chvíľu trvať, kým sa z toho spamätáš, ale máš tu svojich blízkych, ktorí budú s tebou a..." prerušil som ju.

,,Hej, mám tu svojich blízkych, ale ty sa mi vzďaluješ a to mi na bolesti pridáva." pozrel som sa jej do očí.

Beth

Keď som otvorila vchodové dvere a videla Tea, myslela som si, že znova len pil. Keď vypustil z úst, že mu zomrel otec, nevedela som ako mu pomôcť. Čo mám spraviť? Ako mu mám pomôcť? Viem, že ak zomrie blízky človek rodiny, je to strašne ťažké. 

,,Ja... nebavme sa tu teraz o nás." odpovedala som mu. Aj keď som klamala samú seba, mal pravdu. Mal pravdu, že nejakým spôsobom potrebuje on mňa a ja jeho taktiež.  Ale strach bol väčší ako potreba byť s ním.

,,Ja ťa potrebujem, chápeš? Potrebujem ťa, chcem aby si bola so mnou a hlavne teraz. Ale ty? Ty radšej chodíš s ním na večery a tváriš sa, že ťa nezaujímam." odkiaľ vie o večeriach s Jackom? Nehovorila som mu o nich.

,,Teo, pozri. Ak chceš, viem, že to teraz pre teba ťažké, tak tu kľudne zostaň cez noc, nemám problém podporiť ťa a snažiť sa povedať ti to, čo budeš potrebovať. V tejto chvíli nerieš tieto veci ohľadom nás..."

,,Ach, nechápeš ma..."

,,Donesiem ti prikrývku a vankúš, počkaj ma tu." odišla som do izby. Oprela som sa o dvere a zavrela na sekundu oči. Prečo je to také ťažké? Ťažké znova niekomu veriť. Vrátila som sa späť za Teom a on zaspal. To som bola až tak dlho preč? Síce, je unavený a stalo sa čo sa stalo. Prikryla som ho a nachvílu si k nemu sadla. 

,,Vyzeráš tak nevinne a popritom je v tebe toľko smútku a možno aj zlosti z minulosti. Možno máš pravdu, potrebujem aj ja teba a aj ty mňa. Kto vie kde nás toto všetko zavedie." pohladkala som ho na jeho vlasoch. ,,nemám s Jackom nič, ale možno chcem aby si žiarlil. Je nemožné čo vládne medzi tebou a mnou." 

Keď som sa chcela postaviť, chytil ma za ruku. Preboha, počul ma?

,,Beth..." šepol.

,,Teo?"

,,Ďakujem, že som tu mohol ostať. Ale..."

,,Ale?"

,,Neostaneš tu so mnou? Tvoja prítomnosť tlmí môj žiaľ a či veríš alebo nie, nevymýšľam si..."

,,Dobre, zostanem. Len kľudne spi." usmiala som sa na neho a sadla si späť. Chytil ma za ruku a priložil si ju na svoje líce, zavrel oči a povedal:

,,Nič iné okrem teba teraz nepotrebujem, ver mi." 

Nemôžem klamať, že mi tieto slová nelichotili. Len som ho počúvala a nič nepovedala. Zaspal ako bábätko, bol tak nevinný. Bolo krásne sa na neho pozerať.

Keď som sa ráno zobudila, ležala som vedľa neho a on mal ruku prehodenú okolo môjho pása. Mala som pocit ako keby sme boli niečo viac, viac ako kolegovia a kamaráti. Chcela som sa postaviť, ale zadržal ma. 

,,Ostaň. Ešte chvílku." šepol a cítila som jeho dych na mojom krku.

,,Teo..." nepremohla som sa a musela som sa otočiť k nemu tvárou v tvár. 

,,Nič nehovor." doslova sa mi prilepil na moje pery. Nechala som sa. Niečo mi vravelo, že je to správne. Nadvihol si ma nad seba a bozkával ma. Cítila som, ako to chce a nemohla som klamať samú seba, chcela som to aj ja. Neviem, doslova nechápem čo to do nás zrazu vošlo. Dal mi dolú tričko a ja to jeho, odtiahol sa odo mňa na sekundu, nič som nespravila, len som prikývla.