Ona a On

-17-

Teo

Večer som prechádzal autom okolo mesta, keďže som bol vo fitku. Zazrel som známu osobu. Aspoň som si myslel, že známu. A nemýlil som sa. Bola to ona. Beth. Šiel som pomalšie, chcel som vidieť, s kým to je a či ma zrak neklame. Bola s nejakým mužom. Kto to je? Čo je zač? Prečo sa tak usmieva? Tieto otázky mi behali hlavou. Mal som chuť vystúpiť z auta, ísť tam a povedať mu, nech sa na ňu tak neusmieva. Hm... asi žiarlim, však? Dupol som na plyn a šiel domov.

Dosť studená voda tiekla dolú mojim telom. Pred očami som mal stále ju, s tým mužom. Zaťal som päste, zavrel oči a snažil sa na to nemyslieť...

Vyšiel som zo sprchy a dal si pohárik whiskey. Mal som hrozné nervy. Nechcel som na ňu myslieť, ale kurva, nedalo sa!

Bolo niečo pred druhou hodinou ráno. Sadol som si na posteľ, keďže som nevedel zaspať ani za nič. Držal som v ruke mobil. Rozmýšľal som, či jej napíšem.

"o desať minút príď von. budem ti trúbiť." áno, idem za ňou. Asi mi šibe takto o druhej ráno, ale chcem vedieť, kto bol ten muž zač a... chcem ju vidieť.

Obliekol som si iba čierne tepláky, vzal si mikinu, kľúče od auta, mobil a šiel za ňou.

Beth

Tak krásne sa mi spalo, no niečo ma zobudilo. Hádajte čo? Áno, presne tak - mobil. Chcela som hrešiť toho, kto ma práve zobudil. Vzala som zo stolíka mobil a pozrela sa, kto mi píše ráno o druhej.

Bol to Teo. V sms-ke stálo, že mám ísť von, že mi bude trúbiť.

,,Čo?!" spýtala som sa samej seba. Teraz? Ráno? O druhej? Šibe mu? Pil? Vyskočila som z postele, vzala si mikinu a šla do kuchyne. Musela som sa napiť aspoň čistej vody, aby som nemala sucho v hrdle, keď mu vynadám.

Trúbenie. Fajn. Šla som von. Stál pred svojim autom, pred mojim domom.

,,Tebe preskočilo?! Zobudiť ma len tak, ráno o druhej?!" kričala som.

,,Nekrič, slečna odvážna." povedal kľudne.

,,Ale budem kričať! Prídeš pred môj dom, trúbiš, kľudne zobuď aj susedov a znova si ma zobudil, budíček!" mávala som rukami. Schytil ma za ramená a pritlačil ma k svojmu autu.

,,Nedokázal som na teba prestať myslieť. Nedokázal som zahnať preč to, čo som dnes videl." povedal úplne kľudne, zároveň nebezpečne a bol pri mne hrozne blízko. Až som na pár sekúnd prestala dýchať.

,,Č-čo si videl?" spýtala som sa ho, keďže som nevedela, o čom hovorí.

,,Kto to bol?"

,,Kto bol, kto?" nechápala som ho.

,,Beth, nehraj sa na hlúpu." zasmial sa ironicky.

,,Vážne neviem, o čom mi tu rozprávaš." pozrela som sa na neho.

,,Ten, s ktorým si vyšla z kaviarne, či odkiaľ a tak krásne ste sa na seba navzájom usmievali."

,,Jack. Myslíš jeho?" usmiala som sa.

,,Neviem ako sa volá, ale očividne Jack... ešte sa krásne usmievaj, slečna odvážna."

,,A čo? Ozdaj nežiarliš, budíček."

,,Kto to bol?" spýtal sa ma a doslova ma bodal pohľadom.

,,Ježiši... bol to môj kolega." prekrútila som očami.

,,Kolega? Preto si sa na neho tak usmievala?"

,,Ty si pil. Nie veľa, ale pil si." zasmiala som sa.

,,Kurva!" zahrešil. Chytil ma za plecia. ,,ako to je kurva možné? Ako to vieš? Dal som si len jeden pohárik. Jeden! Neverím, že je to na mne vidieť."

,,Nie je to vidieť, ale viem to... a desí ma to." sklonila som hlavu.

,,Teraz nemeň tému. Chcem vedieť, či s ním niečo máš."

,,Šibe ti?" musela som sa smiať na plné hrdlo. Bol vážne smiešny. Ten jeho pohľad. ,,jasné. Vieš čo? Mám s ním dom, deti, hypotéku a..." pobozkal ma.

,,Môžeš prestať?" šepol blízko mňa, keď sa odo mňa odtiahol.

,,Prestať s čím?" spýtala som sa.

,,Rozprávať, že s ním máš deti a neviem čo."

,,Žiarliš."

,,Nie." chcel ma presvedčiť, ale opak bol pravdou.

,,Jasné, inak by si naštvaný nebol."

,,Fajn. Tak žiarlim! Spokojná?" prehrabol sa vo svojich vlasov.

,,Je to kolega, nič viac, nič menej. Spokojný?"

,,Dobre, verím ti."

,,No ešte aby nie... a vôbec, prečo sa ti mám zdôverovať, nič s tebou nemám. Sme len kamaráti." šla som preč od jeho auta.

,,Ach, nebudem ti radšej nič hovoriť, pretože mi povieš, že som pil a aj to, iba jeden pohárik alebo mi povieš, že to nemyslím vážne." pokrútil hlavou. ,,ďakujem za odpoveď. To som chcel vedieť. A..." prišiel ku mne bližšie, nahol sa ku mne a šepol:

,,Dobrú noc, slečna odvážna." ten jeho hlas. Ach! Až som mala zimomriavky. Len som privrela oči a utekala späť do domu.

Čo to robím? Prečo? Prečo som z neho tak mimo? Hneď, čo sa priblíži, mám zimomriavky. Tie jeho oči. Jeho hlas. ON.

Ľahla som si do postele, vzala do rúk mobil a napísala mu sms-ku.

"Zabila by som ťa už len za to, že si ma zobudil. A aj ja som sa ťa chcela na niečo spýtať, ale úplne som pri tom stratila hlavu..." o pár minút, mi prišla odpoveď.

"stratila si hlavu pri mne, si chcela napísať."

"Však raz sa ťa to spýtam. A to čoskoro. Dobrú noc, budíček." dala som preč mobil a o pár minút som aj zaspala. To je ale blázon. Zobudiť niekoho o druhej ráno. Ale, že je to on... nechám to tak. 

Tak dnes ešte jedna. Názor? Vaša brunet🖤