Ukradnuté spomienky

Kapitola 23 (Thora)

Thora sedela v obývačke, nohy mala vyložené na stolíku a pozerala do steny.

Keď sa na konci zákazky dostala do momentu, že zrazu nemala čo robiť, vždy skončila takto. Spomínala na všetky tie rastlinky a v duchu sa potľapkávala po pleci, ako dobre sa jej podarilo všetko splniť. V tento konkrétny moment tiež premýšľala, ale nie o záhrade. Tušila, ako veľmi jej to bude chýbať. Ten dom, tí ľudia, skrátka všetko. O niekoľko mesiacov sa tam síce vráti, v rámci ponúkaného servisu, ale to bude celkom iné. A úplne iné bude aj stretnutie s ľuďmi, pre ktorých pracovala.

Áno, mala na nich kontakt a povzbudili ju, aby kedykoľvek zavolala, ale stále sa to bude líšiť od tej každodennej interakcie. Navyše už nebude tráviť čas ani s Ryanom a to bola myšlienka, ktorá ju znepokojovala. Hlavne s ohľadom na fakt, že posledné tri dni sa jej tak trochu vyhýbal. Boli spolu len na jedno polorande, ktoré skončilo skôr, ako vôbec začalo, pretože mu asi pätnásť minút po tom, ako sa usadli, zazvonil mobil a musel urýchlene odísť.

Takže si večeru vychutnala sama a odvtedy si vymenili len niekoľko správ. Očividne niečo v práci, ale ak bude ich vzťah vyzerať takto, netušila, či má silu na to pokúšať sa oň. Ale to boli predčasné predsudky. Sľúbil jej, že sa porozprávajú hneď zajtra. Asi sa dnes má niečo prihodiť. Hoci si nemyslela, že dnešné udalosti budú ktovieako prevratné, ale kto bola ona, aby to posudzovala.

Niekedy okolo obeda sa zodvihla a vybrala sa do izby. Potrebovala sa ešte pripraviť. Akurát dokončievala balenie darčeka, už len zaviazať mašľu tak, aby to nepôsobilo ako výtvor päťročného dieťaťa, a bude to hotové, keď sa dvere otvorili a v nich stála Elena. Podľa toho, ako dvíhala obočie na Thoru, ju asi aj volala, ale ona to vďaka nahlas pustenej hudbe nepočula. Stíšila Metallicu hučiacu z reproduktorov, čo bol v jej očiach takmer zločin, a zadívala sa na tetu.

„Potrebovala si niečo?"

Pokrútila hlavou. „Len som chcela zistiť, či si ešte doma. Ale tá hudba mi to prezradila za teba," zazubila sa a bradou kývla ku škatuli, ktorú sa Thora snažila zaviazať. „Darček?"

„Aj tak by sa to dalo povedať," zamrmlala Thora a mračila sa na svoj nepodarený pokus.

Elena sa na jej výraze zasmiala a vošla dnu, kde ju odstrčila a sama urobila mašľu.

Samozrejme, že jej hneď na prvý pokus vyšlo umelecké dielo nehodné zničenia.

„To je pre Vicky?" uisťovala sa.

Potriasla hlavou. „Ten mám tamto," ukázala na stolík, kde už stála pripravená darčeková taška a v nej niekoľko komiksov, o ktorých vedela, že ich Vicky ešte nemá, „toto je pre niekoho iného." Čo ju prinútilo opäť vytiahnuť mobil a skontrolovať správy, ale stále bez odozvy.

Ale do večera ešte ostávalo dosť času.

„Kedy tam máš byť?"

Zadívala sa na hodiny na mobile. „Vlastne už čoskoro."

Thora už pred mesiacmi sľúbila Vicky, že sa zúčastní jej módnej prehliadky. Malo to byť spojené s nejakou benefíciou a s dražbou, pričom peniaze získané z predaja jednotlivých modelov mali putovať na tú správnu vec. Thora o tom viac nevedela, ale len preto, že ani Vicky sama nemala všetky odpovede. O organizáciu a všetko ostatné sa mala postarať jej šéfka a tá to poňala ako tajnú misiu, čiže okrem dňa konania a pár ďalších maličkostí vlastne nikto nič nevedel.

Preto Thoru prekvapilo, že sa nakoniec jej život sám upratal tak, aby sa tej slávy mohla zúčastniť. Nie, že by ju predvádzanie modelov a chodenie po móle vzrušovali, ale pre Vicky to bolo dôležité, tým pádom to bolo dôležité aj pre ňu. V súčasnej situácii jej to pripadalo ako dosť dobré rozptýlenie, tak prečo sa tam nevybrať.