Ukradnuté spomienky

Kapitola 5 (Thora)

Thora rukou udrela do zatvorených dvier na chladničke.

Dnešok bol totálne neúspešný. Po tom príšernom ráne mala tušiť, že to nedopadne dobre, a rovno mala zaliezť do postele. Ale ona nie. Musela ísť do práce, musela si uvedomiť svoje sprosté šťastie a musela sa baviť s Ryanom a predstierať, že nemá chuť buď ho ovaliť, alebo sa mu hodiť okolo krku. Ako kedysi, keď sa pred desiatimi, teda vlastne deviatimi, ako ju s úsmevom opravil, videli naposledy.

Lenže ona tam vliezla, snažila sa pracovať a k tomu sa rozhodla zabávať aj najmladšieho člena domácnosti Greenovcov, ktorý zabúdal na to, že je pokrytý psími chlpmi. Takže bola unavená, zničená, rozhodená a navyše jej slzili oči. A v tej prekliatej chladničke nebolo ani len pivo, pretože ho naposledy zabudla kúpiť. Zaškrípala zubami a znovu udrela tie prekliate dvere, z čoho jej začala vibrovať celá ruka.

„Vlastne ani nechcem vedieť, aký si mala deň. Nechcem skončiť ako tvoje ďalšie boxovacie vrece."

Bleskovo sa otočila a všimla si, že teta sedí na jednej z troch barových stoličiek. Zranenú nohu mala spustenú a vôbec nie vyloženú, ako jej prikázal lekár, a pred ňou ležal prázdny tanier. Čo jasne hovorilo o tom, že tam sedí najskôr už dlhšie, ale Thore na tom až tak veľmi nezáležalo.

„Nemala by si niekde ležať s vyloženou nohou?"

Elena pohodila plecom. „Možno by som mala. Ale tiež potrebujem jesť."

„A sledovať každý môj krok, očividne."

„Na moju obranu, sedela som tu dávno predtým, než si sa vrútila dnu a začala ničiť nábytok," opravila ju len čiastočne blahosklonne, ale Thoru to aj tak prinútilo zamračiť sa. „Mám sa vôbec začať pýtať, čo sa stalo? Alebo po mne hodíš nôž, ak s tým začnem?"

Povzdychla si a rukou si pretrela čelo.

Jej teta predsa nemohla za nič z toho, čo sa momentálne deje.

„Môj deň zapáchal rovnako ako to prekvapenie, do ktorého som ráno šliapla."

Elena si vážne pošúchala bradu. „No vidíš a to som čítala, že stúpiť do niečoho podobného vlastne prináša šťastie."

„Fuj," zareagovala okamžite. Ale vzápätí sa zamyslela. „Možno to mysleli tak, že ten smrad potom odplaší všetkých idiotov. V tom prípade sa v niečom podobnom pokojne aj vykúpem."

„Tak toto je obzvlášť nechutné," skonštatovala Elena nevzrušeným tónom. „Tak von s tým, kto ťa tak veľmi naštval? Pochybujem, že Greenovci, vyzerajú ako fakt milí ľudia a keďže si mi ani raz nevolala, nerozhodli sa zrušiť objednávku len pre pár zmien."

Pretočila očami. Jej teta detektív. „Oni sú možno milí, ale ich bodyguard nie."

„Majú bodyguarda? Niekto v ich susedstve kradne noviny a oni sa snažia nájsť páchateľa?"

Thora pohodila plecom. „To netuším, ale pre niečo ho zamestnávajú."

Netušila, či ju zradil výraz tváre alebo to, ako veľmi nonšalantne sa snažila znieť, ale Elene stačil jediný pohľad, alebo jedno slovo, a ihneď to pochopila. Alebo asi aspoň myslela, že to vie. Zvýskla a zakopala nohami vo vzduchu. Čo uzatvorila bolestným syknutím. Thora len zodvihla obočie a tú bolesť jej trošku priala. To má za to, že sa správa ako nadšené decko.

„Tak von s tým. Ako veľmi pekný je?"

Pošúchala si čelo a obrátia sa späť ku chladničke. Pomaly vybrala džús a naplnila pohár. Na chvíľu túžila predstierať, že sa tento rozhovor neodohral. Ale poznala svoju tetu dostatočne dobre na to, že ak by jej teraz neodpovedala, len by ju naďalej privádzala do šialenstva. Mala príliš veľa voľného času. Už aby sa jej noha uzdravila. V práci nemala čas myslieť na kraviny.