Ukradnuté spomienky

Kapitola 28 (Ryan)

Ryan sedel v rozľahlej diskotékovej hale a okolo neho sa premieľali ľudia. Svetlá blikali a hudba hlasno otriasala stenami. On však nič z toho nevnímal. Za posledných päť minút sa aspoň stokrát pozrel na mobil, aby zistil, aký je čas. Ak by nevidel posuny digitálnej ručičky po obrazovke, prisahal by, že hodiny začali cúvať, pretože nebolo možné, aby za takú dlhú chvíľu ubehlo v skutočnosti len niekoľko krátkych minút.

Keď poňho nakoniec prišiel vyhadzovač, vyskočil na nohy, čím sa zachránil pred pádom na zem. Na obvykle pohodlnom kresielku sa neustále posúval, akoby by si sadol na vysedený pružinový gauč. V podstate bol pripravený vyraziť, hoci človek, za ktorým prišiel, mu skrátka potreboval ukázať, že ho nepovažuje za dostatočne dôležitého.

Potom, ako sa za ním zatvorili dvere kancelárie, zvuky stíchli do prijateľného šumu v pozadí.

S úľavou sa doslova zvalil na stoličku pred pracovným stolom.

„Je ťažké ťa nájsť," vytkol Ryan svojmu hostiteľovi.

Alex mal v sebe toľko drzosti, že sa zasmial. „Starý priateľ, v poslednom čase sa stretávame akosi často. Ak by som ťa lepšie nepoznal, myslel by som si, že máš záujem pre mňa pracovať."

Ryan si pošúchal tvár. „Prečo ma neprekvapuje, že ani v takejto vážnej situácii neprestávaš vtipkovať?"

„Vo vážnej situácii?"

„Odpusti si tie salónne triky. Nie je tu nikto, kto by ich ocenil!" vybafol naňho.

To, že kráča po veľmi tenkom ľade, si uvedomil len na základe toho, ak Alex stisol pery.

Nakoniec sa usmial. „Ja mám svoje salónne triky rád," vysvetlil mu, ale vzápätí dodal: „Predpokladám ale, že tu naozaj nie si kvôli sebe. Keďže naša drahá Theodora momentálne robí spoločnosť skupinke veľmi milých, no prepracovaných policajtov na jednej z miestnych staníc."

„A to je všetko, čo mi k tomu povieš?"

Ryan zatínal päste a musel sa veľmi ovládať, aby sa na Alexa nevrhol.

Odkedy Theodoru pred niekoľkými dňami zatkli, mal čo robiť, aby sa ovládal. Myseľ mu pracovala na plné obrátky a neustále mu ponúkala scenáre toho, čo by sa teraz mohlo stať, ak by v minulosti konal inak. Neprekážalo mu, že Theodoru zatvorili a mohli by ju odsúdiť. On sám vo väzení strávil istý čas a bol tou poslednou osobou, ktorá mala morálne alebo akékoľvek iné právo súdiť niekoho iného. Nevedel sa však zbaviť dojmu, že ak by sa Theodore pokúsil dôverovať skôr, možno by teraz nečelila obvineniu.

Alebo sa to všetko mohlo pokaziť ešte viac a teraz by za mrežami sedeli obaja.

Alex zamliaskal, čím na seba upútal Ryanovu pozornosť. „Je pravda, že sú to už roky, čo sme spolu naposledy pracovali, takže ti odpustím ten očividný nedostatok dôvery. A keďže mám náhodou trochu voľného času, pobavím ťa teoretickým príbehom o tom, čo sa stalo. Ale keďže obaja vieme, že Theodora v skutočnosti nič neurobila, je prítomnosť môjho právnika po jej boku čisto... efektívnou záležitosťou. Aby si ostatní uvedomil, že pri svojich ľuďoch stojím."

Zodvihol naňho obočie. Tá prehnaná samaritánska pretvárka bola ako vystrihnutá zo zlej grotesky. Akoby Alex bol vôbec schopný nejakej lojálnosti. Svojich ľudí chránil len preto, že tým mohol lepšie brániť svoje záujmy. Lenže tá jeho paranoja a nutkanie všetko a všetkých kontrolovať by v tomto prípade mohli hrať v ich prospech.

„Poslal si jej právnika?" uisťoval sa Ryan.

Kútiky Alexových úst sa lenivo roztiahli do úsmevu. „V skutočnosti som jej poslal právničku, ale stále patrí k mojim ľuďom, takže odpoveď je áno."