Ukradnuté spomienky

Kapitola 14 (Ryan)

Ryan svoje správanie neskôr ľutoval.

Nie to, že s Theodorou tancoval a užil si s ňou pekný večer, ale to, ako to v jeden moment pokazil tým, že ju nakŕmil klamlivými informáciami. Aj to len preto, že potreboval využiť situáciu – alebo ju jednoducho chcel len navždy vyškrtnúť zo zoznamu podozrivých. Oľutoval to už v momente, keď sa na neho zadívala. Nie ublížene alebo obviňujúco, len akoby ju sklamal jeho zarážajúci nedostatok predstavivosti.

Očami sa s ním rozprávala a tvrdila, že nie je ohúrená, ale nič nepovedala. Dokonca ani neodišla z parketu a bozkávala sa sním, akoby ani neboli potenciálni nepriatelia. Ryan mal nakoniec chuť otrieskať si hlavu o stenu. A to nutkanie sa nezmiernilo ani s odstupom hodín. Pretože... bola to predsa Theodora. Jediné dievča, ktoré v ňom pred rokmi videlo viac ako len chuligána s jednosmerným lístkom za mreže.

Naozaj sa snažila ho spoznať, podporovala ho a rozprávala sa s ním. Možno pred ním mala tajnosti aj vtedy, ale kto nemá jedno alebo dve tajomstvá. Pravdou však bolo, že nie všetky tajomstvá mali potenciál niekomu odhryznúť hlavu. Theodora bola v tomto smere nevyspytateľná. Ubehlo deväť rokov a stále o nej všeličo netušil. No naozaj začínal dúfať, že by ju mohol vylúčiť ako záškodníka v tejto operácii. Aspoň by potom nemal výčitky svedomia, že sa ju chystal pozvať na kávu. Za predpokladu, že mu ju nevyleje na hlavu, hoci by si to možno zaslúžil.

A tiež za predpokladu, že ho jeho šéf dovtedy nezaškrtí.

„Povedal si jej... čo?!" vrešťal naňho Mark v telefóne.

Ryan mu úplne rozumel. Nikto nemal rád neplánované akcie.

„Snažil som sa len využiť situáciu," obraňoval fakt chabo Ryan. „Narazil som na ňu v tom bare, dali sme sa do reči, tak som si povedal, že ak ju mám vyškrtnúť zo zoznamu, lepšie bude urobiť to hneď."

„Jasné, a v tom bare si bol úplne náhodou, lebo tam tráviš pravidelne každý piatok, čo?"

Zamračil sa odmietal priznať, že by v jeho konaní bol zámer.

„Sám si povedal, že sa pozrieš na jej aktivity."

„Áno, ale v prípade, že sa ti podarí očistiť mená našich chlapov. Lenže ty si to musel urobiť presne naopak, čo? Pretože to by si nebol ty, ak by si mi ešte viac nedosral už tak totálne dosratú zákazku."

Ryan aj sám vedel, že s Theodorou poriadne prestrelil.

Nepotreboval počúvať ešte aj to, ako sa Mark, za každých okolností slušný, snaží nadávať.

„Pozri, možno som urobil blbosť, ale ak sa tam neukáže nikto podozrivý, aspoň ju budeme môcť definitívne pustiť z hlavy."

„Ryan, je sobota. Vieš, koľko ľudí bude dnes v zoo? Ako máme odsledovať, či sa tam náhodou neobjaví niekto, kto by chcel Greenovcom škodiť? Uvedomuješ si, že ma staviaš do náročnej situácie? Nemám ľudí na to, aby sa teraz ponevierali niekde na parkovisku a vyzvedali tam od dovolenkujúcich rodín, či náhodou nepatria k niektorej zločineckej skupine v meste."

Ryan pevnejšie zovrel telefón. „Je ešte len ráno. Môžeš predsa niečo zorganizovať."

„A čo presne? Povieš mi to?"

Povzdychol si, ale nechcel uznať, že to tak veľmi posral. Ešte nie.

„Najlepšie bude, ak tam Jasona skutočne zoberiem."

Mark zasyčal a Ryan si dokonale vedel predstaviť, ako si práve stíska koreň nosa.

„Fajn," uznal nakoniec. „Nemám nič proti tomu, aby si tam chalana skutočne zobral. Ale najskôr jeho rodičov oboznámiš so situáciou, vysvetlíš im, ako kolosálne si to posral a požiadaš ich o spoluprácu. Ale ak odmietnu, necháš to tak a budeš ma ešte prosiť, aby som ťa nevyrazil."