Ukradnuté spomienky

Kapitola 7 (Thora)

Mala to urobiť už dávno.

To si Thora opakovala celý čas, čo stála pred pultom v polorozpadnutom zatuchnutom obchode, ktorý navyše stál v pofidérnej štvrti. Asi sa mala Vicky rovno spýtať, či jej tento obchod poradil niekto v Alexovom klube, pretože to by vysvetľovalo celkovú podivnosť a nesympatickosť toho miesta. Ale čo na tom. Kúpi tu, čo potrebuje a tým to pre ňu skončí.

Nadávala si len za to, že jej to trvalo tak dlho, hoci to vedela už niekoľko dní – vinila z toho incident v Alexovej kancelárii. Nemalo ju prekvapiť, že sa s Ryanom poznajú. Hoci teraz sa ten fúzatý mudrlant tváril ako svätec, v skutočnosti žiadnym nebol a tým pádom Thoru ani neprekvapovali jeho väzby na mestské kriminálne legendy. A to mal ešte drzosť vyčítať jej niečo. Mal by sa častejšie pozerať do zrkadla.

Lenže na druhej strane, asi by konala rovnako, ak by chcela začať v novej práci a chcela by sa blysnúť pred zamestnávateľom – navyše v prípade, že ho niekto ohrozoval. Správa, že Greenovcov napadli, ju znepokojovala ešte aj teraz. Netušila, čo sa deje, ale mala chuť zájsť za Alexom a popýtať sa, čo to všetko má znamenať – a zároveň uňho nechať dvojmesačnú výplatu, pretože Alex nikomu nikdy nič neprezradil len tak zadarmo.

Možno by sa na to mohla spýtať Jasona. Sťažoval sa síce, že mu rodičia väčšinou nič nehovoria, pretože ho považovali za decko, ale možno niečo zistil. Keby ona bola na jeho mieste, prehľadala by ocovi kanceláriu alebo by sa inak snažila načúvať. Čo sa v jeho prípade ľahšie povedalo ako urobilo. Ale určite mal spôsoby, ako sa dozvedieť to, čo pred ním tajili. Predovšetkým to bol puberťák a tí si vždy nájdu svoju cestičku.

„Ospravedlňujem sa," získal si jej pozornosť predavač v zafúľanom oblečení, ktorý pripomínal drogového dílera z nejakej kriminálky, dokonca mal aj tik v nohe, „musel som ešte niečo dokončiť." Iste, že musel, hádku zo zadnej miestnosti veľmi dobre počula, ale netýkalo sa to jej, tak veľmi rýchlo prestala dávať pozor. „Mám, čo potrebujete. Len neviem, či to bude stačiť na to, čo potrebujete."

Zazubila sa. Úbohejší pokus o získanie informácií už dávno nepočula.

„Ver mi, kamoško, potrebujem len prichytiť susedkinho psa pri tom, ako mi serie na rohožku, na to nepotrebujem filmový štáb."

Chlapík zahvízdal. „Ja by som ho odstrelil."

Zamračila sa. „To ani náhodou. Ten pes za to nemôže. Ale jeho paničku by som najradšej dostala do problémov a bez dôkazu to nepôjde."

„Chápem," zaševelil a žmurkol pri tom, akoby jej slová boli kódom pre niečo oveľa nechutnejšie, v reakcii na čo ohrnula pery, „máte svoje dôvody. Ak potrebujete, pošlem k vám človeka, čo vám to všetko nainštaluje."

„Myslím, že to nebude nutné," odmietla a v duchu si stále opakovala, že je to úchyl a je šialený, ak si myslí, že ho pustí čo i len na kilometrovú vzdialenosť k svojmu domu, „mám niekoho, kto by mi v prípade potreby vedel pomôcť."

Viditeľne ho to zarmútilo, ale nakoniec prikývol.

„Budete platiť v hotovosti alebo kartou?"

Kartou zaplatila prekvapivo nízku sumu, pričom k tomu ešte prirátala nejaké káble navyše, no stále ju to vyšlo lacnejšie ako keby oslovila veľkú bezpečnostnú firmu, ktorá by jej s radosťou nainštalovala kamery ešte aj na záchod, a to rozhodne nepotrebovala. Preto takéto divné miesto na hranici zákona – hoci ona robila všetko legálne. No aj tak bola rada, keď vyšla von. No vzápätí sa otočila, keď na ňu niekto volal.

Vyšiel za ňou chlapík z predajne a v ruke držal škatuľku. „Toto ste zabudli."

Pretočila očami a skonštatovala niečo v zmysle, že si raz niekde zabudne aj hlavu. On sa len zachechtal a opäť jej pripomenul, že ak by niečo potrebovala, čokoľvek, môže sa naňho kedykoľvek obrániť. Slizký had. Mohla sa staviť, že jej do tej škatule určite vtisol aspoň jednu vizitku alebo iný zdrap papiera so svojim číslom a adresou – a možno aj požiadavkami, čo si má pri prípadnej návšteve obliecť.