Ukradnuté spomienky

Kapitola 12 (Ryan)

Ryan z duše neznášal bezpečnostné porady.

Väčšinou už nebrali veľké zákazky, takže strážili väčšinou v dvojiciach alebo trojiciach a v pravidelných intervaloch sa striedali. V prípade Greenovcov musel ich šéf ale urobiť výnimku a keďže sa útoky a pokusy o únos stále opakovali, navyše sa dalo predpokladať, že sa snaha útočníkov ešte zintenzívni, museli teraz všetci voľní chlapi sedieť v zasadačke a tváriť sa, že si nepripadajú ako obete buzerácie vedenia.

Najhoršie na tom bolo, že Ryan chápal dôvody podobných porád, čo ale neznamenalo, že z nich bude automaticky skákať po strop. Hlavne preto, že išlo o opakovanie toho istého. Neustále. Akoby boli všetci prekliate akváriové rybičky, čo zabudnú, na čo a pozerali niekoľko sekúnd predtým, ako opäť oboplávali celé akvárko.

Pozornosť, ostražitosť – a on v duchu premýšľal, ako by mohol využiť svoje staré kontakty. Alex bol najvýznamnejší, ale poznal aj iných. Bohužiaľ, bez návštevy Alexovej kancelárie sa mu asi nepodarí s nimi spojiť. Možno sa mu podarí zohnať dostatok ľudí, aby vedeli ustrážiť aj obchodných partnerov pána Greena, aby bolo jasné, ktorý z nich si najal ľudí na napádanie žien a detí.

Navyše tým ľuďom nebude vadiť, že je to tak trochu protizákonné.

Napokon stretnutie skončilo, čo si všimol vďaka škrípaniu stoličiek. Potriasol hlavou, zozbieral si provizórny poznámkový blok, do ktorého načarbal niečo, v čom by odborníci na moderné umenie najskôr videli jeho hlboké znepokojenie životom, pero si vopchal do vnútorného vrecka na saku a zodvihol sa.

Dúfal, že sa m podarí čo najskôr dostať von, aby ešte pred nástupom do práce dal aspoň v duchu dokopy zoznam ľudí, s ktorými by sa mohol spojiť. No v plánovanom úteku mu zabránil šéfov hlas. Požiadal ho, aby na chvíľu ostal. Z čoho nadšený nebol, ale nemohol si dovoliť poslať šéfa do pekla len preto, že mu náhodne prekazil konšpiračné plány.

„Čo potrebuješ, Mark?" spýtal sa ho, keď aj posledný kolega opustil miestnosť.

Mark však neprehovoril, až kým nezatvoril dvere. Nad čím Ryan zodvihol obočie a len si založil ruky na hrudi a čakal, čo sa bude diať. Mark bol jedeným z mála ľudí, ktorým bezvýhradne veril. Iste, dal mu príležitosť pracovať legálne a neohŕňal nosom nad jeho poznačeným registrom trestov, ale málokto už vedel, že túto bezpečnostnú službu prakticky založili spoločne a dokonca spolu aj niekoľko mesiacov sedeli.

Mark sa ale lepšie hodil do úlohy šéfa, zatiaľ čo Ryan fungoval ako strážca. Možno aj preto, že Mark vyzeral úplne nenápadne. Bol skôr šľachovitý ako svalnatý, vysoký a trochu príliš chudý, s hnedými vlasmi ostrihanými nakrátko a s tými nemožnými okrúhlymi okuliarmi pôsobil ako neškodný účtovník alebo iná opäť byrokracie systému. Málokto by pri pohľade naňho uhádal, že bol smrteľne nebezpečný a dokázal zasiahnuť stred terča zo vzdialenosti väčšej, než akú Ryan vôbec dokázal odhadnúť.

Nikdy teda neveštilo nič dobré, keď bol Mark znepokojený.

Pretože keď si naposledy medlil ruky, ukázalo sa, že ho napadli jeho bývalí priatelia, ktorí sa mu už dlhé mesiace vyhrážali a vydierali ho. Vtedy skončila polovica zamestnancov agentúry v nemocnici a len zázrakom nikto z nich nezomrel. Zároveň to však bol akcia, ktorú doteraz radi spomínali ako ekvivalent zábavnej opileckej príhody.

A to sa osobní strážcovia údajne nevedeli baviť.

„Potrebujem, aby si ich strážil," skonštatoval Mark a ruky si vopchal do vreciek.

Ryan zodvihol obočie. „Predpokladám, že asi nehovoríš o Greenovcoch."

„Predpokladáš správne," prisvedčil. „Chcem, aby si dozeral na mládež."