Ukradnuté spomienky

Kapitola 9 (Thora)

Thora vlastne ani len netušila, ako by sa po celom tom šialenom dni mala cítiť.

Mala by byť predovšetkým naštvaná, že sa jej Ryan hrabal bo veciach a ani sa to nesnažil nejako extrémne presvedčivo popierať. Na jednej strane mu ale rozumela. Z určitého uhla jej správanie mohlo pôsobiť podozrivo. Lenže to, že na ňu bude neustále tlačiť, ešte neznamenalo, že mu prezradí všetko o svojich tajných plánoch – o tých, ktoré zamlčiavala dokonca aj pred Elenou.

Nie, že by Elena nesúhlasila s jej správaním. A to ešte bolo veľmi jemné prehlásenie. Lebo keby sa o tom Elena dozvedela, dala by Thore prednášku o tom, čo je správne a čo nie – ale nakoniec by ju v jej snažení asi podporila a tým by sa sama dostala do problémov. A to tete nemohla urobiť. Veď už takto jej toho veľa obetovala.

Mohla začať kariéru hocikde inde. Nehovorila o tom, ale mala za sebou neľahkú minulosť, za ktorou chcela urobiť hrubú čiaru. Určite sa netúžila v tridsiatke stať opatrovníčkou nevybúrenej a naštvanej puberťáčky a navyše ešte aj v meste, ktoré ju celý život ponižovalo. Ale ona to aj tak urobila a Thora jej za to bola nesmierne vďačná.

Hlavne za to, že sa nikdy nepýtala na vysvetlenie a pristala na Thorinu požiadavku, aby ostali bývať práve tu. Hoci Elena musela mať podozrenie, ale Thora sa z prípadného podozrenia vedela vždy spoľahlivo vyklamať. Dúfala, že jej už čoskoro bude môcť prezradiť celú pravdu – a hneď potom pretrpieť salvu nadávok a obvinení a hlavne výčitiek, že konala proti Eleninmu zákazu, že jej o tom neskôr klamala a nakoniec ju ani nepožiadala o pomoc a lopotila sa s tým sama.

Bola taká zabraná to vlastných úvah, že si ani len nevšimla Elenu.

Až kým do nej takmer nevrazila.

„Ach... ehm... ahoj," zakoktala.

Elena sa zasmiala. „Dobrý večer aj tebe. Tak kto ťa rozhodil dnes večer? Opäť ten bodyguard, ktorý vôbec nie je pekný a vôbec sa ti nepáči a vôbec by si s ním najradšej nešla na rande?"

Vyplazila tete jazyk. „Nie, nemyslela som naňho." So zvrašteným obočím si premerala Elenine pyžamo. „Čo robíš doma tak skoro?"

„Skoro?" zodvihla obočie. „Veď je už po ôsmej. To po tebe som chcela vyhlásiť pátranie."

Keď Thora skončila v práci, bola príliš rozhodená na to, aby ihneď zamierila domov. Tak sa len vozila po meste a premýšľala o čase strávenom v decáku a o tom, ako dopadla Ryanova matka. Snažila sa nezačať ho ľutovať, pretože ju stále rozčuľoval svojimi únavnými výčitkami a neustálym podpichovaním a podozrievaním, ale nemohla si pomôcť. Dokonca ani on si nezaslúžil, aby ho jeho vlastná matka nespoznala, hoci stál vedľa nej.

„Len som si potrebovala vyčistiť hlavu." Predpokladala, že za to bolo zodpovedné jej premýšľanie, ale jednoducho schmatla Elenu za ruku a zatiahla ju do obývačky, kde ju usadila do jedného kresla a sama sa zvalila do druhého. Za čo si vyslúžila tetin uprený pohľad. „Dnes som niekoho stretla," pokračovala, akoby medzi jej predchádzajúcimi slovami neubehlo niekoľko minút. „Pamätáš si pani Hastingsovú?"

Elena sa na chvíľu mračila, ale vzápätí zodvihla prst. „To bola riaditeľka toho decáku, nie?"

„Takže si na ňu spomínaš?"

„Jasné, že si na ňu spomínam!" vybafla a rozhodila pri tom rukami. „Tá ženská ma uháňala celé mesiace, aby ma dovliekla do decáku a presvedčila ma, že si chcem na krk uviazať tvrdohlavú puberťáčku, ktorá odmieta odísť z mesta."

Thora sa snažila tváriť čo najkajúcnejšie. Problém bol, že svoju tvrdohlavosť neľutovala.

„Na moju obranu, neviem, či by som v tom čase zvládla sťahovanie."