Ukradnuté spomienky

Kapitola 1 (Thora)

Thora sedela pred dverami šéfovej kancelárie a hrala sa s prstami.

Čo iné tiež mohla robiť, keď ju tam nechal čakať celé hodiny. Rozumela jeho prístupu. Potreboval jej dať jasne najavo, že jej robí neskutočne veľkú službu. Síce to bola pravda, ale takisto si tú jeho láskavosť už niekoľkokrát odpracovala a bola si celkom istá, že ak by trvala na maličkostiach, minimálne za dve posledné akcie by jej mal zaplatiť. Ale nebola až taká malicherná, tie prachy si mohol pokojne nechať.

Jej išlo o niečo iné a práve preto ju tu nechal dusiť sa vo vlastnej šťave. Pretože skrátka mohol.

Prudko pretlačila vzduch pomedzi pevne stisnuté zuby.

Trpezlivosť jej došla už pred dvomi hodinami, keď sa vrátia. Mala ukradnúť obálku s dokumentmi. Čoho sa týkali, to radšej nechcela vedieť. Vedela však, že to všetko malo niečo spoločné so špionážou, pretože prečo iné by ich potom mala vracať tam, kde ich predtým našla. Čím menej o tom bude vedieť, tým lepšie pre ňu. Po tejto akcii jej nádejná kriminálna kariéra aj tak končí.

Nemohla tvrdiť, že za to nebola vďačná.

Iste, adrenalín je super, ale nie v prípade, že sa ním musíte živiť.

Zodvihla hlavu, keď začula zvuk otvárania dverí. Ozývalo sa to odniekiaľ z konca chodby. Ale vzápätí sa tie dvere aj zatvorili bez toho, aby ju niekto zavolal. Zošuchla sa po stoličke o niečo nižšie, až tam prakticky ležala. Dívala sa na leštený povrch gýčovej striebornej vázy s rovnako nevkusnými umelými rastlinami.

Pozerať sa na svoj odraz nebolo práve príjemné. Bola unavená, špinavá a určite aj smradľavá, keďže sa jej podarilo pristáť v smetiaku. Čo na tom, že bol takmer prázdny, stále zapáchal akoby v ňom niečo zomrelo. Možno jej sebaúcta, keďže tu len tak sedela a bola presvedčená, že o niekoľko minút sa k nej začnú zlietavať muchy, aby do jej mŕtvoly nakládli vajíčka.

Horšie ako jej telesný pach boli ufúľaná tvár – následok toho istého negrandiózneho pristátia na dne kontajneru – a strapaté vlasy. Zaplietla si síce dlhé tmavé kadere do vrkoča, ale niekoľko prameňov sa uvoľnilo a teraz vyzerali ako niečo, z čoho si vtáky stavali hniezda. A aj napriek tomu všetkému musela sedieť na zadku ako poslušné malé decko čakajúce na zaslúženú odmenu. Fakt výborné.

Zadívala sa na hodinky.

O chvíľu jej zavolá Elena a bude chcieť vedieť, kde sa nachádza.

Dúfala, že jej nebude musieť vysvetľovať, ako ešte stále čaká na chodbe pred malou kanceláriou jedného z menších zločineckých šéfov. A aj to len preto, aby jej dal informácie, o ktorých ju prinútila pred rokmi prisahať, že po nich nikdy nebude pátrať.

Už videla, ako tete nadšením vybuchuje hlava.

„Thora?!"

Potriasla hlavou a urýchlene sa postavila.

Keďže šéfov hlas znel viac ako len trochu netrpezlivo, pravdepodobne na ňu musel zakričať niekoľkokrát. O čom jasne vypovedal aj fakt, že použil jej prezývku a nie plné meno. Pričom on stále trval na tom, že ju bude oslovovať Theodora. Aj to len preto, lebo si myslel, že svoje meno neznáša. Čo bola pravda možno v minulosti, keď bola zúfalá tínedžerka denne bombardovaná úškľabkami svojich spolužiakov. Nie, jej dôvod pre preferovanie prezývok mal svoje meno a s osobou nosiacou to meno sa nevidela už niekoľko rokov a pochybovala o tom, že by sa ešte niekedy mohli stretnúť.

To on, vtedy pred rokmi, trval na tom, že ju bude volať Theodora. Lebo vraj nebola dostatočne výbušná na to, aby bola Thora. A tiež nevlastnila kladivo. Chytrák jeden.