Ukradnuté spomienky

Kapitola 24 (Ryan)

Ryan si pretrel tvár.

Pravidelné pípanie všakovakých prístrojov a monitorov ho neskutočným spôsobom vytáčalo, ale na druhej strane ten otravný zvuk oceňoval. Aspoň vedel, že je všetko v poriadku. Pri pohľade na Theodorino bezvládne telo ho však istota zakaždým opustila a musel škrípať zubami a veľmi dôkladne sa brániť predstave, že už by neotvorila oči. Jeho myšlienky boli o to neznesiteľnejšie, pretože tam nebol nikto, kto by mu ich pomohol zahnať.

Teoreticky mal teraz stáť na chodbe a strážiť dvere, ale vide príliš veľa kriminálok z lekárskeho prostredia, aby skrátka zabudol, aké jednoduché by bolo niekoho zabiť a vydávať sa pritom za doktora alebo iného člena personálu. Ukradnúť uniformu bolo predsa až príliš jednoduché. Takže vošiel dovnútra a hoci by bolo lepšie, keby sedel, nedokázal sa nehýbať. Ak tam bol sám, pochodoval hore-dolu a premýšľal o veciach, na ktoré by najradšej zabudol.

Pomohla mu v tom len občasná prítomnosť Alyshe. Tá sa o Theodorin stav intenzívne zaujímala a znepokojene krútila hlavou kedykoľvek, keď sa pozrela na jej spiace telo. Neustále opakovala variáciu otázky „čo tam robila" a Ryan sám by veľmi rád poznal odpoveď na tú otázku, ale na to si ešte bude musieť počkať. Až kým sa Theodora neprebudí. Čo bude snáď čoskoro, keďže ju po niekoľkých dňoch konečne prebrali z umelého spánku.

Popravde netušil, prečo ju tak dlho držali v bezvedomí, ale údajne to malo niečo spoločné s bezpečnosťou a jej stavom, tak to prešiel škrípaním zubov. Nebude Theodoru ohrozovať tým, že sa bude dožadovať toho, aby ju predčasne prebudili a tým zhatili šancu na jej prirodzenú rekonvalescenciu. Hoci v duchu sa musel neustále okrikovať, že ak začne robiť paniku, nikomu tým neprospeje.

Keby sa práve na Theodoru nedíval, uniklo by mu, ako sa jej zachveli viečka. Jej telo sa začalo veľmi pomaly hýbať. Na ten moment čakal tak dlho, že keď konečne nastal, bol ako prikovaný. Ale nakoniec sa prebudil a privolal sestričku. Lenže tým dovnútra pozval aj ľudí, na ktorých nechcel myslieť. Všetci tí policajti sa tvárili dôležito a Theodoru sledovali s pochybnosťami a hlavne obozretnosťou. Ryan bol vďačný akurát tak za to, že Theodorina teta sem chodila vždy po práci v spoločnosti Vicky, takže sa na to nemusela pozerať.

Ryan odstúpil a sledoval, ako niekoľko uniformovaných rýchlych prízrakov obskakuje okolo Theodory, uisťuje sa, že je všetko v poriadku. Zodvihli jej posteľ, takže už neležala, ale takmer sedela. Nakoniec pribehol aj doktor a kyvkal hlavu na všetko, čo mu sestričky hovorili. Čím Ryan nadobudol pocit, že je asi všetko tak, ako má. Napriek tomu dýchal zrýchlene, až kým sa všetci konečne nevytratili, čím mu odhalili výhľad na Theodoru. Bola taká maličká a unavená, bledá a s kruhmi pod očami. Mal chuť objať ju a skryť pred svetom a hlavne pred pozornými pohľadmi policajtov, ktorí sa rozhodli stáť pri dverách z vnútornej strany.

„Bol si plávať?" spýtala sa ho Theodora.

Hlas mala zachrípnutý a hneď po vyslovení tej otázky sa rozkašľala, tak sa k nej nahol a vložil jej medzi pery niekoľko roztápajúcich sa kúskov ľadu, ktoré tam pre Theodoru nechala sestrička. Oči však mala naďalej prižmúrené a všimol si, že aj nesústredené. Možno preto tak hrozne bľabotala a pokladala otázky, ktoré nemali s realitou nič spoločné.

Jej mozog bol omámený liekmi.

„Tak bol si teda plávať?" dobiedzala.

Povzdychol si. „Nie, nebol som plávať. Prečo by som to robil?"

„Škoda. Vyzeráš totiž, akoby si práve vyšiel zo sprchy."

Zodvihol obočie. „Si kvalitne zdrogovaná."