Ukradnuté spomienky

Kapitola 21 (Thora)

Thora mala chuť hodiť telefón o zem. Nemalo ju prekvapovať, že je Jason taký nesmierne tvrdohlavý, ale napriek tomu ju to nútilo škrípať zubami. Najhoršie na tom bolo, že presne vedela, odkiaľ sa táto jeho otravná vlastnosť berie a nemohla s tým nič urobiť. Povzdychla si. Teraz už je neskoro meniť plány, tak to jednoducho urobí a povolenie si bude pýtať neskôr. Za čo sa sama sebe vysmiala.

Akoby potrebovala povolenie nejakého pätnásťročného puberťáka.

Mávla nad tým rukou a vystúpila z auta.

Dverami pravdepodobne tresla o niečo silnejšie, než bolo potrebné, ale jej auto to snáď nejako prežije. Nebolo to prvý- a určite ani poslednýkrát. Vykročila a vzápätí zastala, keď periférne zahliadla nejaký pohyb. Otočila hlavu smerom, kde rástol naozaj dobre udržiavaný krušpán. Určite musel byť poriadne starý, no vďaka pravidelnej láske mal pravidelný tvar a husté konáriky. Bolo až žalostné, že zelené plochy udržiavané len prácou dobrovoľníkov boli v lepšom stave ako súkromné záhrady. Ako sa tak naň dívala, spod neho vyskočila dlhosrstá huňatá mačka a zadívala sa na Thoru.

Pretočila očami. To ju budú tie mňaukacie obludy prenasledovať na každom kroku?

A očividne aj sledovať, nakoľko ako sa blížila k prístupovej cestičke k bielemu jednopodlažnému domu, cítila na zátylku váhu pohľadu. Keď sa otočila, pristihla mačku, ako sa práve pozerá na krušpán, buď ten hneď pri nej, alebo niekoľký z desiatich, ktoré stáli vedľa v pravidelných rozstupoch a oddeľovali cestu od chodníka a plotov okolo domov. Možno sa tam niekde skrýva celý mačací gang a čaká na svoju príležitosť.

Pokrútila hlavou nad svojimi šialenými úvahami.

Keď sa otočila späť k domu, všimla si, ako sa na jednom z okne otočených do ulice zaknísal záves. Výborne. Takže o nej vie. Napol očakávala, že sa majiteľ pokúsi utiecť, ale to by musel prebehnúť okolo nej, keďže domy tejto štvrti nemali zadné záhrady a tým pádom nehrozili ani zadné vchody. Niekedy jej vlastná práca pre Alexa prišla náramne vhod, škoda, že tých pozitívnych okamihov bolo tak málo.

Zazvonila na zvonček Musela to zopakovať niekoľkokrát, dokonca naň položila ruku a nechala ho niekoľko minút nepretržite zvoniť, aby tým získala potrebnú pozornosť. Nakoniec začula nadávanie a odomykanie zámku. Otvárajúce sa dvere objavili majiteľa oblečeného v niečom, čo mal byť nóbl saténový župan, ale aj ona svojim nekritickým okom videla, ako nekvalitne bol na tej očividne lacnej umelej látke vytlačený farebný vzor a ako sa prekrýval v miestach, kde mal plynulo nadväzovať.

Ak by to videla Vicky, dostala by z toho minimálne infarkt a oživiť by ju mohla len vôňa čerstvo odstrihnutej kvalitnej látky – čo boli jej vlastné slová a Thora sa na nich zakaždým smiala. Na mužíkovi bol ten župan pripomienkou, ako veľmi sa snaží pripomenúť sám sebe staré dobré časy, keď bol niekým. Lenže všetko od jeho lacného župana cez deravé ponožky na nohách a vyblednuté trenky, ponad ktoré mu prevísalo ochabnuté brucho, kričalo, že prišiel o úroveň.

Kruhy pod očami, strapaté vlasy a zamastené okuliare boli len nepotrebnou bodkou. Vždy, keď ho takto videla, musela ho prirovnávať k tomu mužovi vždy oblečenom v na mieru ušitom obleku z kvalitných látok, ktorým bol kedysi. Vtedy ju prepadla náhla ľútosť nad tým, ako úboho skončil – no hneď potom si spomenula, čo ho do toho ošarpaného, maličkého a navyše hypotékou zaťaženého domčeku priviedlo, a razom ju opustil súcit.

„Nemáš tu čo robiť. Vieš, že je to zakázané," zaškriekal svojim tenkým chrapľavým hlasom.

Kedysi jej pridal ten hlas rozkošný, pretože jej pripomínal zvuky, ktoré zo seba vydávali tí čipmankovia v starom seriáli. On ho navyše získal len vďaka hlasivkám, ktoré mu poškodil niektorý súper, keď ešte ako osemnásťročné ucho zápasil v nelegálnom boxerskom ringu. Teraz jej ten hlas pripomínal potkana, ktorým sa stal.