Ukradnuté spomienky

Kapitola 18 (Ryan)

Ryan sa nazdávala, že sa s ním Theodora aspoň pokúsi nejako dohodnúť – hoci alternatívna téma ich rozhovoru ho ani v najmenšom nesklamala. Po dlhom čase si skrátka pripadal ako chlap v spoločnosti krásnej ženy, o ktorú sa zaujíma, pričom sa o nej opatrne snaží zistiť viac bez toho, aby ho obvinila z prehnanej zvedavosti. Vedel ale, že ide len o niečo dočasné, doslova v ušiach počul odpočítavanie sekúnd do záverečného výbuchu, no keď nakoniec prišiel, predsa ho to prinútilo zodvihnúť obočie. Pretože Theodora sa naňho ani len nepozrela, len popod nos zabrblala niečo, čo sa podobalo na „počkaj ma tu" a vystúpila z auta. Jasné, že ju nasledoval.

„Km si myslíš, že ideš?" vyrútil sa na ňu ešte pomerne pokojne.

Stojac vedľa auta naklonila hlavu na stranu, akoby nevedela pochopiť, že mu to nie je jasné.

„Splniť svoju úlohu. Ty na mňa môžeš počkať tu."

Na potvrdenie svojich slov po ňom niečo hodila. Automaticky po tom chňapol. Do dlane ho silno udreli kľúče od auta. Keď zodvihol pohľad, len naňho kývla a vykročila. Zodvihol nad tým obočie. Asi mal očakávať, že niečo podobné urobí, ale predsa ho to prekvapilo, tak zareagoval až o niekoľko sekúnd.

„Alex nás sem poslal obidvoch a očakáva, že budeme spolupracovať," pripomenul jej. „Nemal by som ti teda nejako pomôcť?" Musel sa veľmi krotiť, pretože v skutočnosti tie kľúče chcel použiť na to, aby ju zamkol v aute, aby mal istotu, že sa nepohne z miesta, kým vybaví, čo je treba.

Zastavila a otočila sa k nemu. „Obaja veľmi dobre vieme, že Alex ťa sem poslal len preto, aby mal od teba pokoj." Nakrčil čelo, ale odmietal nahlas priznať, že má asi pravdu. Alex by urobil všetko, aby sa zbavil niekoho otravného – napríklad by ho poslal na misiu ako nepotrebného člena tímu, čím by mu dovolil aspoň na päť minút cítiť dôležitosť. „Okrem toho, ja som zozbierala viac informácií ako sa tebe čo i len snívalo, čiže mám skúsenosti, ktoré ti chýbajú. Tak je logické, aby som urobila, čo je treba, zatiaľ čo ty na mňa počkáš v aute ako dobré dieťa."

Nad jej slovami len pokrútil hlavou. Ale nedostal príležitosť zareagovať.

Skrátka sa otočila a začala sa mu vzďaľovať.

Automaticky ju schmatol za ruku. „Theodora..."

Povzdychla si. „Ak nechceš, aby nás prichytili, prestaň pútať pozornosť."

Nepustil ju. Na ulici vládol pokoj a navyše bolo pomerne veľké šero. Ale aj keby bol biely deň a vonku svietilo slnko, vedel, že by nepútali až takú veľkú pozornosť. Ľudia vo všeobecnosti radi prehliadali to, čo sa im dialo rovno pod nosom, a ak by sa aj našiel niekto dostatočne pozorný, nechal by si to pre seba. Pretože ľudia boli v skutočnosti sebci, najmä tí, ktorí tú pravdu najviac popierali, a ak sa ich niečo priamo nedotýkalo, skrátka to ignorovali.

Dopekla, ignorovalo to aj vtedy, keď sa to týkalo priamo ich.

Prečo by ich teda mal zaujímať párik, ktorý sa prechádza po ulici?

„To ty robíš scénu," upozornil ju, „ja chcem len vedieť, kam presne ideme."

Povzdychla si. „Tamto," ukázal na dom po ich pravej strane.

Zadíval sa tým smerom, hoci vedel, že tam sa ich cieľ určite nenachádza. Ale chcel ju potešiť svojich záujmom. Dom, na ktorý sa díval, bol už od pohľadu dlhodobo opustený. Nevypovedali o tom ani tak očividne dlhé roky nezastrihnuté kríky, neodhrabaná prístupová cesta alebo chýbajúce latky v ošúchanom plote, ktorý urgentne potreboval nielen natrieť, ale pravdepodobne odrazu aj vymeniť. No boli to vyvalené dvere a rozbité okná, čo ho presvedčili, že to bol maximálne squat pre miestnych narkomanov a nie príbytok niekoho dôležitého, ktorý by mal niečo hodné získania.