Tears and Smile [Pozastavené]

30

,,Do piče,kurva," rozvalený som sedel na drevenej podlahe a chytal sa za hlavu. Asi som i prechladol, no už som sa viacej nečudoval. Dnes mala prísť tá príšera. Od rozchodu som Taehyunga nevidel ani raz. To bolo tým, že dnes bola akurát víkend.

No nemohol som sa mu vyvarovať veľmi dlho. Čím skôr či neskôr by som ho zahliadol na chodbe.

,,Ach, bože môj,prečo?"pozrel som sa hore. V tomto okamihu som sa stal veriacim a dúfal, že sa zázraky naozaj dejú.

,,Viem, že som jebal s množstvom báb,ale Taeho,kurva, ľúbim," prázdne slová, ktoré nemali ani silu. Bol som už bezbranný,potreboval som sa čo najskôr stretnúť s Namjoonom.

Mohol som sa pokojne porozprávať i s Jiminom,no ten by mi odtrhol hlavu za to, že som Taehyungovi takto ublížil. Nepoznali sa síce dlho a mali za sebou nepeknú minulosť,no ten nízky chlapec mi niekoľkokrát hovoril,ako veľmi si Taeho obľúbil.

Môj osobný pokoj mi musela narušiť moja matka. Objavila sa vo dverách a pohľadom si ma preskenovala. Mal som na sebe riflové nohavice a úzke čierne tričko. Vraj aby som vyzeral "viac k svetu", pretože môj štýl sa rodičom viditeľne nikdy nepáčil.

Už som iba čakal kedy sa opäť môžem prezliecť do mojej milovanej mikiny a voľných nohavíc. ,,Uh,"opäť som si znudene vydýchol a pred zrkadlom si prezrel celý môj výzor. Tie ulízané vlasy, ktoré mi mama nasilu nastylovala som si jedným pohybom ruky premenil na vtáčie hniezdo.

Nezniesol by som,keby sa ešte väčšmi podobám môjmu fotrovi. ,,Ty a tvoje vlasy," odo dverí sa niesol hlas môjho staršieho brata. Ešte mal tú drzosť ukázať sa mi na oči.

,, Aspoň raz by si mohol prestať pičovať nad všetkým čo robím," podišiel som k nemu a prebodával ho pohľadom. Už som si ho v mysli krájal na malé kocky.

,, Počuj Jungook, viem, že si myslíš, že to celé vedia kvôli mne-" ,,Ale nie je to tak. Hyung s týmto na mňa nechoď,keby veľmi chceš postavíš sa za mňa a nebudeš len tupo stáť,"povedal som a sklonil hlavu.

Nikto sa za mňa v tejto rodine nevedel postaviť, každý sa iba otáčal chrbtom a potom som mal byť ticho? Privilégiá starších,nech sa s nimi zadrhnú. Vždy tu platilo : "pokým sa zachrániš ty sám, ostatní ti môžu byť ukradnutí".

Nemohol som klamať, týmto som sa riadil väčšinu času na strednej,no ak niekomu vstúpi do života človek s veľkým srdcom ,otvorí i to tvoje.

Taehyng, môj sladký Taehyung.

,,No,hlavne som ti chcel prísť povedať, že Euna je tu,"potľapkal ma po ramene a ihneď bol na odchode do obývačky. Zhlboka som sa nadýchol,to meno som nechcel ani len počuť.

Pomaly som vyšiel z môjho kráľovstva a nervózny vstupoval do reálneho sveta. A potom ten okamih kedy mi na oči prišli všetci. Moji rodičia a brat, ktorí vítali Eunu. Úprimne,bola to krásna žena.

Štíhla, neprirodzene plavovlasá, s plnými perami a krásnymi modrými šatami. No už i len z diaľky som vedel, že jej vnútro je úplne iné. Možno iba chabé predsudky,no pri dcérach a synoch šefov veľkých firiem ,toto bolo celkom predurčené.

,, Zdravím,Noona" slabo som sa poklonil Kim Eune. Mal som naozaj veľké šťastie, že bola staršia. Nezniesol by som,keby ma volala oppa,bolo to až príliš trápne. Cudzinky s ktorými som mal jednonočné "posedenie" mi to znechutili.

Na um mi dokonca prišla vysoká Ruska, vyššia ako ja, ktorá ma nazvala Hyungom. Úprimne,vyprskol som do smiechu,nepoznanie aspoň základnych názvov a chodenie do cudziny bolo hlúpe.

Z myšlienok ma vytrhla moja matka, ktorá sa mi snažila opäť upraviť vlasy. "Euna,zlatko,toto je Jungkook, dúfam, že si budete rozumieť."

Neplánoval som si s ňou rozumieť. Neplánoval som nič iné,okrem môjho navratenia sa k Taemu,no na to bolo príliš skoro. Nechcel som ho ohroziť.

,, Takže," spolu s Eunom sme si sadli ku kuchynskému ostrovčeku. ,, Akú školu študuješ?"spýtala sa ma a vzala si do ruky pohár s vínom, ktorý jej prichystala moja matka.

,, Všeobecnú strednú školu, čiže nič konkrétne."

,,Aha."

,,A robíš nejaké aktivity?"videl som,ako veľmi chcela nadviazať rozhovor. Nudná žena.

,, Hrám basket a to je asi všetko,"odvetil som prosto a z misky si zobral jeden čips. ,,Naozaj? Tak preto máš tak pekné telo," usmiala sa od ucha k uchu a chytila sa mojho bicepsu, nechutné.

,,Uh, ďakujem," kývol som hlavou a ruku od nej odtiahol. Hoci som sa už dotkol desiatky žien, prišlo mi to odporné. Od Taehyunga som iným ľuďom nedovolil dotýkať sa ma tak intenzívne.

Maximálne od Jimina, pretože ten sa na mňa váľal a nedával mi osobný priestor od začiatku. Čudoval som sa, že som niekde neskončil so zlomeným nosom od Yoongiho.

Ďalšie dve hodiny sme strávili pokladaním si otázok. Stihla sa mi pochváliť s veľkým množstvom vecí. Otecková malá dcérka,to bol ten správny popis tejto ženy.

,,Jungkook,mala by som už ísť, vieš povinnosti volajú," ukázala mi opäť svoj úsmev a dopila piaty pohár vína. Za normálnych okolností by ma tieto banálnosti nezaujímali,no ona bola ešte nudnejšia ,ako pohár na víno.

,,Samozrejme,pokojne choď, veď máme kopu času na zoznámenie," neostávalo mi nič iné,ako sa správať zdvorilo. Šiel som ju odprevadiť ku dverám a miesto pozdravu ma vtiahla do objatia a nalepila sa na mňa.

,,Si zlatý chlapec, dúfam, že sa čoskoro zas uvidíme,"prst mi priložila ku perám a prešla po nich. Zmrazene som ostal stáť a čakal,kedy konečne opustí môj dom.

Nakoniec ma pustila,pozdravila sa a zmizla mi z očí. Konečne. Ihneď som sa vrátil do vnútra a bez zbytočných slov som prišiel okolo rodičov priamo do mojej izby.

Dnes celkom pekne svietilo slnko,no ja som miesto toho trčal vnútri s tou desivou ženskou. ,,Ako rád by som teraz niekde bol s tebou,baby," zašepkal som si pre seba a pozrel na okno. ,,Malá prechádzka neuškodí."

Otvoril som okno dokorán a s mikinou v ruke som preliezol von. Uf, chudák Tae, keď som ho musel nasilu vytlačiť z mojej izby- ešte k tomu s boľavým zadkom.

Telefón som vypol a strčil do vrecka nohavíc. ,, Konečne vonku," úľavne som si vydýchol a vydal sa po kamennom chodníku na prechádzku. Nerád som bol sám,no tieto dni mi to prišlo ako najlepšie riešenie.

Nik o tomto nevedel. Ani Yoongi,ani Jimin,ba dokonca ani Namjoon. Musel som premýšľať a vymyslieť, ako sa k Taemu čo najskôr dostanem. Ak si hocikto z rodiny myslel, že sa Jeon Jungkook tak jednoduchou vzdá,bol na omyle.

Jedinou vecou ,ktorú som si pripustil, bola naša rodinná tvrdohlavosť. Nikto z Jeonovcov sa jednoducho nedokázal pustiť svojej pravdy a vždy sa jej držal,zubami-nechtami.

Pokračoval  som v bezvýznamnej ceste, kým mi neblikol nápad. Asi bol najvyšší čas opäť ho navštíviť. Zabočil som do prava a rýchlejšou chôdzou som sa snažil čo najrýchlejšie dostať na cintorín.

Pochmúrne miesto na ktorom bolo pochovaných tisícky tiel a s telami i spomienky. Živí potomci mohli iba spomínať a plakať.

Predral som sa cez skupinu ľudí a ihneď sa vydal na cestu ku hrobu. Poznal som ju naspamäť, toľkokrát som tu bol. Bolo až paradoxné, že práve cintorín bol miestom môjho uvoľnenia.

Zastal som pred hrobom ozdobeným umelými i živými kvetmi. Sviečky už dávno boli zhasnuté. Vytiahol som z mikiny zapaľovač od Yoongi Hyunga a sviečku zapálil. Tak som vždy dal najavo, že som prišiel.

,,Ahoj."

Taká kapitolka na večer možno pri čajíku alebo len tak nikdy nezaškodí.💗 Už som viacmenej späť vo funkčných koľajoch,som zvedavá ako dlho mi to vydrží. Inak, ako sa všetci máte? Ak hocikto chce môže mi dať vedieť do komentárov alebo aj do správ, vždy sú dvierka otvorené:)