Tears and Smile [Pozastavené]

4.

Opäť telesná výchova.Nikdy som nechápal čo tu robí tento obor na umeleckej škole,to už aj tanečné lekcie by boli lepšie,hoci na ne chodí Park Jimin.

,,Fajn!Všetci do rady.Dnes si zahráme s druháckou triedou,som zvedavý či váš vek ovplyvní vaše schopnosti."povedal tréner,ktorý vyučoval tanec a odišiel do kabinetu.

Super,cvičenie a ešte aj s tými nedospelými chalanmi.

Do veľkej telocvične napochodovalo pár ďalších chlapcov z nižšieho ročníka.
Oblial ma pot,keď som zbadal arogantného Jungkooka.Pozrel sa mojim smerom a jemne sa uškrnul.

Ihneď mi do hlavy prišli spomienky zo včerajšej noci.Ešte stále som mal mierne červené oči z nekonečného plaču.

,,Ale,kurva."zanadával som potichu a odišiel nastúpiť do rady akoby som bol ešte na základke.

,,Fajn budú z vás 4 tými.Jeon a Han si vyberajú hráčov a hrajú prvé kolo."rozkázal profesor.

Nakoniec som skončil v Hanovom tíme proti Jungkookovi.Postavili sme sa oproti sebe a profesor do vzduchu vyhodil basketbalovú loptu.

Jungkook,kapitán tímu,ju ihneď chytil a dribloval smerom ku mne.Túto hru som hrať moc nevedel ale postavil som sa do obranárskeho štýlu a sústredil sa na loptu.

,,Dlho sme sa nevideli,Kim Taehyung."ďalej dribloval loptou a ostro sa na mňa pozeral.Len som pretočil očami.Nestál som o jeho pozornosť.

,,A nezabudol som fakt,že si ma nazval Arogantom."

,,A čo by sa ti páčilo viac?Napríklad Daddy?"

,,Fíha,ale dobre ma poznáš Kim."

prešiel okolo mňa a hodil prvý kôš.Môj tím ma prepaloval pohľadom a mal som pocit,že sa na mňa o chvíľu všetci vrhnú a zbijú ma do bezvedomia.

Ale,nesťažoval by som sa.Nikomu na tomto svete veľmi nezáležalo či žijem alebo čo vlastne robím.

Nové kolo sa začalo a mne v rukách pristála basketballová lopta,no v momente čo som ju chytil,niekto ma potkol a ja som zletel na zem.

Pojebaný Park.

Jeon Jungkook ku mne pribehol a pomohol mi vstať na nohy. ,,Stále len padáš."na tvári mal nasadený arogantný úsmev a ruku mi držal dlhšie akoby mal.

Odstrčil som ho nabok a vrátil sa na ihrisko.Hlava sa mi ale začala točiť a každú chvíľu som mal pocit,že sa mi podlomia kolená.

Hra už začala tak som nenápadne odbehol pri lavičku kde sedeli ostatní.

,,Uhm,Chanyeol?Mohol by si mi prosím povedať koľko je hodín?"pozrel na mňa udiveným a otráveným pohľadom,no napriek tomu vytiahol telefón a skontroloval čas.

,,10,37."povedal sucho a venoval pohľad hráčom na ihrisku.Povedal som tiché 'ďakujem' a frustrovane si prehrabol vlasy. ,,Mal som si zobrať inzulìn už pred 7 minutami."povedal som si v hlave a odišiel za profesorom.

,,Pán profesor?"

,,Čo chceš Kim?"

,,Mohol by som na minutku odbehnúť po niečo?"

,,Kim,ulievanie z hodìn v maturitnom ročníku nie je dobrý nápad,nevymýšlaj a choď späť na ihrisko."

,,Ale ja potrebujem in-"zahmlelo sa mi pred očami,moje telo zosláblo a padalo k zemi.Posledné čo som počul bol výkrik môjho mena,no nemohol som zaregistrovať kto ho kričal.
°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°°
Jediné čo som videl bola prázdnota,ktorá mala čiernu farbu.Zomrel som?Uh,na nešťastie som pohol viečkami,ktoré boli tak ťažké,že som ich ledva otvoril.Posadil som sa a snažil sa navyknúť na intenzitu svetla.

Sedel som na lôžku aké majú v nemocniciach a farba miestnosti bola čisto biela. ,,Ah,už si hore."Povedal akýsi hlas a potom sa mi naskytol pohľad na usmievavého chlapca,ktorý mohol byť o niečo starší ako ja.

,,Zdravím.Som Jung Hoseok.Zastupujem tu za otca kvôli jeho úrazu."jemne sa mi poklonil a ja som spravil to isté.
,,Dobrý deň.Mohli by ste mi povedať prečo sa tu nachádzam?"poškriabal som sa na zátylku a pozrel sa na Hoseoka.

,,Samozrejme,si tu kvôli odpadnutiu.Nedostatok inzulínu.Mohol by si mi zodpovedať na pár otázok?"poupravil si okuliare a vzal nejaké lekárske zápisky,ktorým som absolútne nerozumel.

,,Odkedy trpíš cukrovkou?"

,,Od dvanástich."

,,Dobre,koľkokrát za deň si picháš inzulín?"

,,Štyrikrát."

,,Ale nerozumiem prečo som odpadol.Veď som s tým meškal iba pár minút."

,,Nie,musím ťa opraviť.Meškal si pár hodín."hodil som na neho prekvapený výraz.

,,Oh a neviete kto ma chytil?Počul som krik ale neviem komu patril."

,,Ah,ešteže sa pýtaš.Jeon Jungkook,žiak z mladšieho ročníka.Mal by si sa mu poďakovať."len som nemo prikývol,hoci som to nemal v pláne.

,,Môžeš ísť domov.Ale ešte predtým ti prikazujem brať tvoje dávky načas aby si predišiel vážnym zraneniam.Želám ti pekný zvyšok dňa."Hoseok sa usmial.Odzdravil som sa a vyšiel na chodbu.

Niekto ma chytil za rukáv košele a kým som stihol zareagovať bol som prilepený na skrinkách.Predomnou stál Jeon Jungkook v celej svojej kráse.

,,Čo chceš?"odfrkol som a nenávistne na neho pozrel.

,,Takto sa nerozpráva s ľuďmi,ktorý ťa zachránili."povedal mrazivým tónom.

,,Dìki,stačí?"moje oči boli mŕtve a čo najrýchlejšie som chcel z tejto budovy vypadnúť.Nemal som ani poňatie o čase.

,,Taehyung.Prečo si tak uzavieraš?Snažím sa a chcem ti pomôcť a-"

,,Ale ja nechcem od teba nič Jeon,chápeš?Nechaj ma,kurva,napokoji."zakričal som a snažil sa dostať preč od neho.

,,Prečo si nechceš nechať pomôcť?"jeho tvár sa z kľudnej menila na nahnevanú a priblížil sa bližšie k mojej tvári.

,,Nikoho nepotrebujem!Nerozumieš?Zase ma len niekto zradí a hlavne od teba teda pomoc nepotrebujem,čo si myslíš,že len tak si napochoduješ a-"chytil ma silno za košeľu a spojil naše pery aby ma umlčal.

Hoci moje srdce kričalo niečo iné odtiahol som sa a neveriacky na neho pozeral.

,,Mohol by si zavrieť ústa a nerozprávať hlúposti!Mal by si si ceniť,že sa o teba ešte niekto zaujíma!"zvýšil na mňa hlas a z jeho očí sršala nahnevanosť.

Hrubo ma bozkával a snažil sa rukami dostať pod moje tričko.

Do očí sa mi nahrnuli oči.Z posledných síl som ho od seba odsotil a rozutekal sa smerom k východu.Bolo mi jedno,že som teplý kabát nechal v skrini a aj fakt,že som vybehol v teniskách.Jungkook sa za mnou rozutekal a celou chodbou sa ozývalo volanie môjho mena.Neobhliadol som sa späť.

Konečne som bol pri východe a dvere otvoril tak silno,že som sa divil,že neodleteli.Rozutekal som sa do blízkeho starého parku kde v túto hodinu nebola ani noha.Až vtedy som si uvedomil,že bol už večer.

Oprel som sa o veľký kmeň stromu a nechal mojim slzám voľnú cestu von.Nenávidel som celý svet,toho arogantného debila a predovšetkým samého seba!

,,N-nechaj ma."zašepkal som do prázdna,hoci som vedel,že som tu bol sám a nechal sa unášať tichom,ktoré sa miešalo so šumením lístia.

Ja si teda idem:D Dúfam,že mi toto tempo vydávania vydrží♡ Čo na to hovoríte?Čakali ste to?🖤 Ďakujem krásne za podporu🖤poteší hviezdička a vaše super komentáre,robíte mi radosť do života⭐🖤